Fadi: Pred rokmi utiekol z Iraku, dnes pomáha Ukrajincom
V roku 2015 utiekol so svojou rodinou z Iraku pred prenasledovaním. Odvtedy bývajú na Slovensku. Dnes pomáha na hraniciach ľuďom, ktorí utekajú z Ukrajiny pred vojnou. Ako sa pozerá utečenec na pomoc utečencom? Viac nám o tom povedal Fadi (29).
Ako si sa dostal k pomoci na hraniciach s Ukrajinou?
Som člen Komunity sv. Egídia, ide o komunitu, ktorá vznikla v Taliansku a je medzinárodná. Slúžime bezdomovcom. Videl som, že išli pomáhať na hranice, kamaráti dávali príspevky na Facebook. Bolo nás tam treba a teraz nemám robotu, mal som čas, tak som šiel.
Čo bolo tvojou náplňou práce?
Boli sme prvý kontakt, ktorý vítal ľudí, ktorí prišli z Ukrajiny. Nemuseli to byť len Ukrajinci, boli to aj ľudia z tretích krajín. Snažili sme sa mať aspoň jedného človeka, ktorý vedel po ukrajinsky, väčšinou sme mali aj viac. Komunita sv. Egídia s organizáciou Mareena mali informačný stánok. Usilovali sme sa im dať základné informácie, ak potrebovali zodpovedať komplikovanejšie otázky, tak sme ich nasmerovali na právnika alebo kde bolo treba. Rozdávali sme letáčiky pred stánkom, aké majú práva na Slovensku ako v dočasnom útočisku, ako ho môžu získať, čo treba urobiť. Pre ľudí z tretích krajín sme mali anglický leták s trošku inými právami, aké majú Ukrajinci na našom území. Snažili sme sa ich privítať, poskytnúť im dôležité informácie, posielať ich na miesta, kde si mohli dohodnúť ubytovanie, transport na miesta, kde mohli zostať v teple, alebo ich nasmerovať tam, kde je jedlo, aby si dali niečo teplé, alebo kde rozdávali napríklad sim karty.
Ako ľudia reagovali na vašu službu?
Máloktorí plakali, zväčša ľudia nevedeli, čo ďalej, tak sme sa ich snažili uistiť a nasmerovať. Snažili sme sa uistiť ich, že všetko bude dobré, povzbudiť. Stále sme sa usilovali zlepšiť našu službu. Boli tam rôzne organizácie – štátne aj súkromné –, spoločne sme vytvárali systém, aby sme čo najlepšie a najefektívnejšie slúžili ľuďom.
Pripomenulo ti to tvoju vlastnú situáciu, keď si musel odísť zo svojej krajiny, z Iraku?
Jasné, nie je to ľahká situácia, je to veľmi ťažké. Je to veľká škoda, že ľudia zo dňa na deň môžu stratiť všetko, všetky plány a sny, na ktorých pracovali, aby dosiahli nejakú stabilitu, zamestnanie v živote. Človek je frustrovaný a nevie, čo ďalej. Ale človek, ktorý vojde na Slovensko, si ešte neuvedomuje, čo sa deje; horšie je, keď je už ubytovaný a začne rozmýšľať nad tým, čo sa stalo a prečo je tu. Je to veľmi ťažká situácia aj pre Ukrajincov, rodiny sa museli rozdeliť, muži, ktorí mali viac ako osemnásť rokov, museli ísť do vojny, a ženy s deťmi museli odísť z krajiny samy. Treba sa snažiť pomôcť, kde sa dá. Je to výzva pre všetkých ľudí na tejto zemi, aby sme v budúcnosti vedeli spraviť zmeny v našich životoch, v ktorých môžeme ovplyvniť aj život budúcich generácií, aby mali lepšie podmienky.
Čo pomohlo tebe, keď si prišiel na Slovensko?
My sme boli trošku špeciálny prípad tým, že sme mali projekt, ktorý viedla jedna organizácia, prišli nás aj pozrieť do Iraku, keď sme boli v tábore, takže nás poznali. Mali pre nás veľa vecí pripravených. Ale všeobecne by som povedal, že veľmi pomôže byť blízko tým ľuďom – navštíviť ich, zaujímať sa o nich, že nie sú opustení, ale sú medzi ľuďmi, ktorí ich chcú stretnúť a pomôcť im – hoci aj malou pomocou, hoci len vypočutím, to je veľmi dôležité. Aby sa necítili, že sú v cudzom prostredí, kde sa necítia byť ľuďmi. Snažiť sa pomôcť materiálne, emocionálne, hocijakou pomocou.
A čo ti, naopak, nepomohlo?
Keď niekto odsudzuje, má predsudky.
Foto: Tony Frič