Extrémna krížová cesta: Až na dno svojich síl
Na trase Zvolen – Banská Bystrica sa tento rok oficiálne koná Extrémna krížová cesta prvý raz. Organizátora Tomáša Golhu milo prekvapuje počet pútnikov. Zišlo sa nás približne 140 nielen z okolia. Vzdialenosť zrejme pre niektorých nehrala svoju rolu. Je takmer sedem hodín večer a zatiaľ čo ostatní ľudia v piatok o takomto čase v pokoji oddychujú v teple domova, my vyrážame na niekoľkohodinové putovanie nocou…
Kostol sv. Alžbety vo Zvolene je dnes nezvyčajne plný, hoci nie je nedeľa ani žiadny sviatok. My oneskorenci stojíme celkom vzadu. Je nás tu toľko, až ma naplní úžas. V duchu ďakujem Bohu za toľko oslovených sŕdc a tiež za to, že nemám klaustrofóbiu, lebo v tomto stave na prasknutie by som zrejme práve trpel. Spoznávame sa na prvý pohľad – prezrádza nás turistické oblečenie, dobrá obuv, reflexné prvky, ruksak a kríž. Ten sme si mali, podľa možností, zhotoviť sami. Kríže pútnikov sú preto rôzne, niektoré malé a nenápadné, skôr symbolické, iné pomerne veľké, ktorých váhu bude počas nasledujúcich viac než 30 kilometrov iste cítiť.
KAŽDÝ KRÁČA ŽIVOTOM SVOJÍM TEMPOM
Vyrážame a ja cítim, ako sa vo mne hromadí adrenalín. Urobil som rovnakú chybu ako pred dvoma rokmi, keď som si nabalil ťažký vak. Pár vecí z neho nechávam v sakristii kostola, no aj tak mám pocit, že to nepomohlo. Pocit ťažkého vaku, našťastie, preráža radosť z toho, koľko ľudí sa podujalo na túto ťažkú cestu. Najmladší účastník má len 13 rokov, najstarší 73. Majú môj veľký obdiv.
Prvé zastavenia prichádzajú rýchlo, a aj keď sú od seba rozmiestnené približne 2,5 kilometra, už teraz je vidieť rozdiely v rýchlosti putovania. Niektorí už opúšťajú druhé zastavenie, kým iní tam len prichádzajú. Tak je to aj s našimi životmi, každý máme svoje tempo, svoj štýl kráčania, svoju taktiku. Niekto sa stále ponáhľa,a aj tak nič nestíha, niekto by, naopak, chcel ísť rýchlejšie, no rôzne starosti, trápenia alebo zdravotný stav mu to nedovolia.
Milujem behanie a chôdzu. Kdesi som čítal, že Boží duch sa pohybuje rýchlosťou päť kilometrov za hodinu. My ideme kúsok pomalšie, ale dotýkame sa ho. Alebo sa on dotýka nás? Nič ma nebolí, dokým Zuzana nespomenie boľavé bedrové kĺby a kým neurobím hroznú hlúposť, ktorou je výskok na krásnu hojdačku na jedenástom kilometri, kde dostávam silný kŕč do ľavého lýtka. Túto bolesť si teda ponesiem okrem kríža celú cestu.
Prichádzame do Kláštora premenenia Pána v Sampore. Je to iba piate zastavenie, no niektorí sa rozhodnú práve tu svoju púť ukončiť. Ďalej by to už bolo komplikované.
V kláštore na nás čaká pokoj, otvorené prijatie a tie najlepšie škvarkové pagáče na svete. Za toto budem benediktínom vďačný do konca života. (úsmev)
STRACH, KTORÝ PARALYZUJE
Pelotón sa natiahol a my vstupujeme do druhej polovice trasy s vedomím, že už ju nebude také jednoduché ukončiť. Terén je čoraz náročnejší a zvyšok trasy je pre auto skôr nedostupný. Prechádzame lúkami a lesom. Mnohí tu bojujú so strachom, či nestretneme medveďa alebo inú lesnú zver. Putujeme však v tichu a bezpečí, akoby v objatí anjelov. Mimochodom, práve toto viacerých ľudí odradilo a zo strachu sa neprihlásili. Strach – stopka v našich životoch. Koľko vecí sme už vopred vzdali, pretože nás v tom zabrzdil strach? Nemali by sme ako kresťania kráčať skôr smelo a s odvahou?
Mal by som sa sústrediť na zamyslenia, no nedá sami. Cítim zodpovednosť za každého jedného pútnika, hoci je každý zodpovedný sám za seba. Napriek tomu, že som v rámci prípravy označil celú trasu, až teraz v noci vidím, že sú miesta, na ktorých pútnici blúdia. Do ticha kričím a volám ich na správnu cestu. Nie je presne toto našou úlohou na tomto svete? Volať ľudí na správnu cestu. Ukazovať ju iným svojím životom.
JEŽIŠ, BUĎ NAŠÍM SVETLOM
Začíname stúpať vysoko do kopca, aby sme splnili jednu z podmienok Extrémnej krížovej cesty – vyše sedemsto metrové prevýšenie. Cesta k niektorým zastaveniam akoby nemala konca. Po stúpaní nás čaká klesanie, ktoré je pre niektorých omnoho horšie ako stúpanie, je to záťaž na boľavé kolená.
Koniec sa pomaly blíži. Myšlienka na to, že to už nebude trvať dlho, je pre nás útechou. V hustom lese si naplno uvedomujeme, že putujeme nocou. Na cestu nám svieti len mesiac a čelovky. Pri pohľade za seba sa pousmejem. Vidím malé svetielka, ktoré vytvárajú akéhosi hada, pripomínajú mi svetlušky. Bolesť, tma a jednotlivé zamyslenia krížovej cesty nás povzbudzujú premýšľať o živote a Ježišovi. Napĺňame ďalší z cieľov tohto podujatia – priblížiť sa tajomstvu utrpenia a obety, uvažovať o Ježišovi, o tom, čo pre nás urobil a kým pre nás je. Je záchrancom. Vykupiteľom. On je tým pravým svetlom do každej našej tmy.
Vchádzame do Banskej Bystrice. Odbíjajú štyri hodiny a na námestí je na takýto skorý ranný čas nezvyčajne rušno. Je plné mladých ľudí, smejúcich sa, kričiacich… opitých. Aj za nich, Pane, obetujem túto svoju krížovú cestu.
Končíme tak, ako sme začínali – v Kostole sv. Alžbety, no už nie vo Zvolene, ale v Banskej Bystrici. Víta nás dobrovoľník Peter. Kostol je vyhriaty, nádherne nasvietený a naša pozornosť sa upriami na vyloženú Sviatosť oltárnu. Krajší záver sme si ani nemohli priať. Je tu tak príjemne, že máme problém sa odtiaľ pohnúť napriek tomu, že si neželáme nič viac, ako ležať v posteli. Sme unavení a spokojní vediac, že tá námaha stála zato. Takže… o rok sa vidíme zas? (úsmev)
Autori: Zuzana Verešová a Tomáš Golha
Snímky: autori