Exorcista Elias Vella: Uzdravenie nie je iba pre tých, ktorí veria

Mal som v živote viacero okamihov, keď som skutočne cítil silu modlitby. Spomínam si, že som raz išiel na modlitby za uzdravenie a prosil som Boha o ochranu, aby ma uschopnil pre túto službu. Začal som vnímať okolo seba temnotu.

V mojom srdci sa vynorili otázky: „Naozaj tam ideš? Naozaj to chceš robiť? Veríš tomu, čo sa chystáš spraviť? Nejdeš robiť iba rituál?“ Bol som z toho veľmi zmätený a táto temnota ma premohla.

Zavolal som organizátorke týchto modlitieb: „Prepáčte, ale nemôžem dnes odslúžiť svätú omšu.“ „Čo tým myslíte? Nemôžem povedať ľuďom, aby išli domov… Musíte ju odslúžiť!“ „Mrzí ma to, ale momentálne nie som disponovaný, aby som to zvládol…“ Povedala: „Pomodlíme sa za vás!“ Modlili sa nado mnou, prosili o svetlo, povzbudenie. Keď sa domodlili, jedna z tých paní povedala: „Nech sa cítite akokoľvek, choďte! Nie je to vaša zodpovednosť, aby sa ľudia uzdravili, ale Ježišova. Výsledky nezávisia od vašej schopnosti či neschopnosti, ale od Boha.“ To ma veľmi povzbudilo.

Pamätám si, že som sa cítil počas svätej omše a modlitby veľmi slabý, ale také výsledky som nikdy predtým nevidel. Vo svojej neschopnosti som Boha neblokoval, neprekážal som mu svojou pýchou či predstavami. Nechal som ho pracovať, lebo som vedel, že to nedokážem. A vtedy som videl obrovskú Božiu moc.

Tú moc, ktorú vidíte medzi temnotou a svetlom, moc Boha a silu modlitby. Samozrejme, zažil som ju ešte mnoho, mnoho ráz, keď som sa modlil nad ľuďmi. Mnohí svedčia o tom, že boli uzdravení, že sa ich Boh dotkol, že ich oslobodil. Videl som množstvo ľudí, ktorých zmenila modlitba.

Raz som bol na Sicílii a bol tam jeden mladý muž spolu s otcom, ktorý ho na toto stretnutie zavolal. Povedal mu: „Poď so mnou, bude tam uzdravovanie.“ Nebol z toho nápadu veľmi nadšený, ale išiel. Mal veľký zdravotný problém s uchom a nasledujúci deň ho čakala operácia v Miláne.

Keď som prechádzal s Eucharistiou pomedzi ľudí, Boh sa ho dotkol. Lekár mu na druhý deň povedal: „Ste úplne uzdravený, už nepotrebujete operáciu!“

 

 

Inokedy som bol v Pakistane, kde som tiež slúžil svätú omšu za uzdravenie. Bolo tam šesťtisíc ľudí, mnohí moslimovia, pretože v tejto krajine je iba 0,02 percenta kresťanov. Cestou do sakristie, bolo to pod holým nebom v parku, som si všimol rodinu s asi trojročným dieťaťom, ktoré malo skrivené nohy.

Jeho otec mi povedal: „Otče, prosím vás, pomodlite sa za moje dieťa!“ Povedal som mu: „Majte vieru a verte v Boha!“ Išiel som sa pripraviť na svätú omšu, odslúžil som ju a po nej organizátor vyhlásil, že ak sú nejaké svedectvá, ak sa niekomu niečo udialo počas svätej omše, aby prišiel svedčiť.

Svedectvo toho otca bolo hneď prvé. Nohy jeho dieťaťa už boli rovné. Toto je moc modlitby, toto nezvládne žiadny liek. Vždy si však treba uvedomiť, že ten, kto uzdravuje, je Boh, nie človek. Takýchto skúseností mám nespočítateľné množstvo.

Raz začal jeden kňaz, ktorý mal službu uzdravovania pre rehoľné sestry, svoju modlitbu slovami: „Drahé sestry, všetky ste sem prišli, aby ste boli uzdravené. Ak sa uzdravíte, neďakujte mne, ďakujte Bohu. Ja nedokážem a neviem uzdraviť nikoho. Ak sa neuzdravíte, riešte to znova s ním. Nie je to môj problém, ja vás k Bohu iba privádzam. Neviem, aký má s vami plán, nepýtajte sa ma, prečo uzdravil len niektorých a vás nie.“

Ale často to ani nie je otázka viery. Chlapec, čo mal problém s uchom, ktorého som spomínal, nemal veľkú vieru a nebol nadšený, kde prišiel. Aj tak ho Boh uzdravil. Boží plán s človekom je vždy jedinečný. Mnohí tomu nemôžu porozumieť, lebo chceme vždy vidieť výsledky.