Eva Okoličániová: Je dôležité snažiť sa prežiť pekný život, hoci nám nie je vždy ľahko

Klauni s červenými nosmi – clowndoctors. Ich úlohou je prinášať radosť a smiech na miesta, kde je trápenie a bolesť. Rozprávali sme sa s jednou z nich – so zdravotnou klaunkou Evou Okoličániovou (34) alias doktorkou Dialýzou Odmeranou. Prezradila nám, čo ju na klaunovaní teší, ale aj bolí, kedy najviac cíti, že jej práca má skutočne zmysel, a vyrozprávala nám svoje radostné, no i náročnejšie zážitky.

Titulná foto: Samuel Ďurkovič

Začnime tak, ako sa na rozhovor s klaunom patrí: Ako najradšej rozosmievate druhých?

Rada by som povedala, že svojím úžasným humorom, trefnými reakciami, slovnými zvratmi na úrovni. No v skutočnosti sa na mne v nemocnici deti smejú skôr vďaka klaunskej hlúposti, nechápavosti, nešikovnosti. Vďaka tomu, že vrazím do dvier, popletiem mená, prisadnem gumovú sliepku, ktorá zúfalo zapíska. Jeden otec dieťaťa v nemocnici mi raz povedal, že by som mala dostať Nobelovu cenu. Keď som sa ho pýtala za čo, odpovedal, že za všetko. Takže zrejme to funguje, aj keď o tej Nobelovke pochybujem. (úsmev)

 

Predstavíte sa nám, kto ste?

Červený nos hrdo nosím už dvanásť rokov. K deťom chodím ako „seriózna“ doktorka Dialýza Odmeraná s vernou sliepkou Boženou, ktorá mi vždy kryje chrbát. Seniorov navštevujem ako elegantná Oľga Havranová, milovníčka ľudovej slovesnosti a Ľudovíta Štúra. Okrem „klaunovania“, ako medzi sebou voláme návštevy v nemocniciach, mám na starosti aj projekt Smiech nepozná vek. Práve v rámci neho robíme návštevy starších ľudí v nemocniciach a seniorských zariadeniach. To znamená, že dohadujem termíny klauniád, plánujem pravidelné aj špeciálne návštevy, robím workshopy pre klaunov, ktorí začínajú pracovať v tomto programe, a starám sa, aby všetko dobre fungovalo. V tomto období vymýšľame a točíme rôzne videopozdravy, v spolupráci so sociálnymi pracovníčkami v zariadeniach robíme online klauniády cez mobil či tablet, aby sme mohli byť so seniormi, hoc fyzicky s nimi byť nemôžeme.

 

Aká bola vaša cesta k tomu, že ste sa stali zdravotným klaunom?

Vždy ma bavilo písanie, vyštudovala som žurnalistiku. Počas školy som pracovala v lokálnej televízii v mojom rodnom Liptovskom Mikuláši a raz ma poslali urobiť reportáž o návšteve zdravotných klaunov v našej nemocnici. Neuveriteľne sa mi páčilo, akú úžasnú atmosféru vytvorili na oddelení, ako to tam celé doslova rozžiarili. Nedalo mi sa neopýtať, ako by sa k nim dalo pridať. Tak ma odkázali na stránku organizácie, ja som tam napísala a keď robili kasting na nových klaunov, pozvali ma naň. Vtedajší umelecký riaditeľ a zakladateľ našej organizácie Gary Edwards ma vybral a vtedy sa začala táto krásna etapa môjho života – plná radosti a smiechu.

 

 

NAŠOU ÚLOHOU NIE JE SMÚTIŤ A TRÁPIŤ SA

Aké vlastnosti má dobrý zdravotný klaun?

Je empatický, citlivý, otvorený, láskavý a – samozrejme – vtipný.

 

Vašou úlohou je prinášať radosť a smiech… nie je to náročné pri tých všetkých príbehoch a diagnózach? Nebýva vám občas aj smutno?

Klaunský kostým a červený nos sú pre nás veľkou ochranou práve pred smútkom a takým klasickým vnímaním, že to nie je žiadna sláva byť v nemocnici. A už vôbec nie, ak je v nemocnici dieťa a jeho choroba je vážna. No my sme profesionáli aj preto, že vieme, čo je našou úlohou – prinášať do nemocníc radosť, smiech, vnášať deťom do nemocničného života hru, zábavu, prekvapenie. Nie sme tam na to, aby sme ich ľutovali, smútili a trápili sa s nimi. Tieto veci vnímame, zamrzia nás a príde nám ľúto, ale riešime to po klauniáde, v civile, súkromí. Naše združenie spolupracuje aj s výbornou psychoterapeutkou, takže ak je situácia vážnejšia, môžeme sa s ňou porozprávať a vie nám pomôcť.

 

Čo je na klaunovaní najťažšie?

Asi byť úplne otvorený – mať v rovnováhe „ľudskú“, civilnú a aj klaunskú stránku. Po tej ľudskej je dôležité správne vnímať situáciu, všímať si, kto je v izbe, aké má prejavy, reč tela, čo sa tam deje, čo v izbe je, či je tam stojan na infúziu, na ktorý treba dať pozor, či sme nevbehli lekárom rovno do vizity. A, samozrejme, zároveň reagovať ako klaun, vo svojom charaktere, použiť dobrý gag, vystavať s klaunským partnerom situáciu, ktorej vyvrcholenie prinesie smiech, radosť a dobrá atmosféra v izbe zostane aj dlho po našom odchode.

Pre mňa býva ťažké, keď si pri pravidelných návštevách seniorov niekoho veľmi obľúbim. Tým, že za nimi chodievame do zariadení – teda vlastne k nim „domov“ –, budujeme si s nimi vzťahy, už za nimi chodíme ako za priateľmi. A keď sa stane, že prídem za niekým na návštevu – dopredu sa neho veľmi teším, alebo mám dokonca prichystané, aké novinky mu poviem, čo mu zaspievam, akú fantastickú novú vec mu ukážem – a jeho posteľ je prázdna, to ma vie veľmi zabolieť.

 

Čo je vašou osvedčenou psychohygienou?

Vnímam to tak, že nielen pri našej práci je extrémne dôležité poriadne si oddýchnuť, načerpať sily, vyčistiť si hlavu, aby ju človek mohol kvalitne robiť ďalej. U mňa sú to také klasické aktivity – divadlo, hudba, filmy, výlety, prechádzky. Kým sa dalo, veľmi rada som cestovala. Pár týždňov v roku stráviť len spoznávaním iných krajín a kultúry, s ruksakom na chrbte. Takto som bola v Kambodži, Thajsku, na Kube. Teraz sa situácia zmenila a užívam si skôr menšie výlety po Slovensku. Naposledy ma veľmi potešila túra na Kráľovu hoľu. A mám už vybudovanú aj celkom peknú knihomoľskú závislosť. Aj tieto úniky do rôznych príbehov, iných dôb a svetov sú mojou psychohygienou.

 

Čo vás na klaunovaní najviac baví a napĺňa?

Vidím, že to má zmysel. Napríklad, keď dieťa práve plače a vďaka nám sa o pár minút smeje. Alebo keď má pred operáciou strach a vy ho dokážete odpútať hrou, gagmi, pesničkami od toho, aby na to myslelo. A keď ide chodbou na operačnú sálu, usmieva sa, žartuje, uteká pred balónovým psom, ktorý ho naháňa, alebo „rúbe“ balónovým mečom hlava-nehlava. Je to parádny pocit, keď sa vám podarí rozosmiať staršieho človeka tak, že sa smeje pár minút vkuse. Rozdávať radosť a smiech je práca snov.

 

Vie sa podľa vás človek smiať v každej situácii?

Sú situácie, keď vám je zle, smutno, ľúto, nepríjemne. No je skvelé, ak sa to dá prekonať práve smiechom a nezostávať v tých pocitoch príliš dlho. Keď má človek nadhľad a zachová si zmysel pre humor, ľahšie potom prekonáva rôzne životné úskalia, neberie sám seba tak vážne.

 

 

ZDRAVOTNÝ KLAUN MUSÍ NA SEBE NEUSTÁLE PRACOVAŤ

Môže sa stať zdravotným klaunom hocikto?

Je skvelé, ak niekto chce túto prácu robiť, ale musí mať určité predpoklady, bez ktorých to jednoducho nejde. Pôvodným povolaním alebo zameraním to môže byť ktokoľvek. Mnohí zdravotní klauni sú herci, bábkoherci, ale pre združenie pracujú aj liečebné pedagogičky, žurnalistky, učitelia v ZUŠ-kách, hudobníci, umelci. Je výborné vedieť krásne spievať, pekne sa hýbať, improvizovať. No dôležitejšie je vedieť zhodnotiť situáciu, byť citlivý, zodpovedný, empatický, nebrať sa veľmi vážne, mať zmysel pre humor. Umením v našej práci je práve prístup k chorým deťom a seniorom. Schopnosť vybudovať vtipnú situáciu, príjemnú náladu aj v ťažkých chvíľach a stresujúcich situáciách, ktoré malí a aj tí väčší pacienti v nemocnici zažívajú.

 

Čo všetko sa musí klaun naučiť, aby mohol robiť túto prácu?

Ide o celoživotné vzdelávanie. Základom je prejsť výberovým workshopom, ktorý má niekoľko kôl. Potom sa nádejný budúci klaun zaúča v nemocnici v civile a až neskôr v klaunskom kostýme spolu s kolegami. A potom nasledujú ďalšie a ďalšie workshopy – po celý čas, ako človek túto prácu vykonáva. Týkajú sa klaunských a umeleckých zručností – napríklad sa učí, ako si vytvoriť prirodzený klaunský charakter, ako ho rozvíjať, ako pracovať s partnerom, ako tvoriť dramaturgiu návštevy, klaunský gag. Učí sa hrať na ukulele, žonglovať, kúzla, triky. Absolvujeme aj odborné prednášky týkajúce sa medicíny, psychológie, rôznych diagnóz, s ktorými sa často stretávame u detí a seniorov. Potrebujeme to všetko poznať, aby sme sa vedeli v nemocnici správať zodpovedne, profesionálne a zároveň vytvárali humorné situácie. Trvá dlho, kým sa z človeka stane dobrý zdravotný klaun – a musí na sebe neustále pracovať.

 

Prezradíte nám históriu tohto projektu? Kto ho vymyslel, kde všade vo svete sú zdravotní klauni a ako dlho pôsobia na Slovensku?

Otcom tejto myšlienky je Michael Christensen, ktorý založil v New Yorku Big Apple Circus. V roku 1986 sa v rámci neho sformovala skupina klaunov, ktorí začali prinášať svoje umenie chorým deťom do nemocníc. No a z Ameriky sa to rozšírilo prakticky do celého sveta. ČERVENÝ NOS Clowndoctors, naša slovenská organizácia, bola založená pred šestnástimi rokmi. Vtedajšia primárka detskej onkológie nemocnice na Kramároch, MUDr. Daniela Sejnová, videla reportáž o tom, ako chodia do nemocníc klauni u našich západných susedov – v Českej republike. Garyho Edwardsa, zakladateľa tamojšej organizácie, pozvala na Slovensko a on tu založil aj našu organizáciu. Doteraz spomína na svoju prvú návštevu v Bratislave, keď v nemocnici klaunoval šesť hodín a potom sa odtiaľ nevedel dostať, lebo ho omylom zamkli. Ale dopadlo to dobre, na Slovensko nezanevrel.

 

Ako vyzerá bežný deň zdravotného klauna?

Do ruksaka si zbalí všetky pískajúce zvieratá, ktoré vlastní, prasatá, sliepky, diviakov, žonglovacie šatky, bublifuk, červený nos na gumičke. Ožehlí si kostým a plášť, vyčistí topánky, nezabudne ukulele, dnes pribalí aj respirátor a beží do nemocnice v ústrety novým klaunským dobrodružstvám.

 

Čo všetko je úlohou zdravotných klaunov?

Našou prioritou je pravidelne navštevovať deti v nemocniciach. Toto je naša hlavná misia, takže nás môžete stretnúť v prvom rade na detských oddeleniach v nemocniciach na celom Slovensku. No máme aj program N.O.S. (Na operačnú sálu), kde zdravotný klaun trávi čas s deťmi pred operáciou a sprevádza ich z oddelenia, keď odchádzajú na sálu. Pod názvom Prezuvky máme sa skrývajú návštevy doma u detí, ktoré sú v paliatívnej starostlivosti. V rámci programu Smiech nepozná vek chodíme za seniormi. Počas Cirkusu Paciento sa stávajú hviezdami vystúpenia detskí pacienti rôznych oddelení a liečební, po niekoľkodňovom nácviku rôznych kúziel a zručností. V programe Varieté si potlesk po svojom vlastnom vystúpení užijú zase seniori. No a Fidlikára je hudobno-divadelné predstavenie pre deti s kombinovaným postihnutím, ktoré zdravotní klauni robia na školách.

Tento rok mnohé návštevy nemôžeme robiť kvôli súčasnej situácii, tak sa s deťmi a seniormi spájame aspoň online – cez mobily a tablety, aby sme aspoň takýmto spôsobom mohli byť spolu, hoci my sme doma a oni sú v nemocnici či v seniorskom zariadení.

 

 

SENIORI MA UČIA ŽIŤ RADOSTNÝ A NAPLNENÝ ŽIVOT

Myslím si, že ľudia vás už dobre poznajú z nemocníc, no možno nie každý vie, že navštevujete aj domovy dôchodcov a iné sociálne zariadenia. Je táto služba iná?

Aj dieťa, aj starší človek sa potrebuje zasmiať, potešiť, zažiť vtipnú situáciu. Zvlášť vo chvíľach, keď im nie je práve najlepšie, prežívajú bolesti, samotu, smútok. Keď ich navštívia klauni, niekedy sa deti aj seniori smejú na to istom.

 

Aké sú špecifiká a potreby starých ľudí?

Starší človek nie je dieťa, aj keď sa kvôli demencii, Alzheimerovej chorobe a iným diagnózam, ktoré vyšší vek často prináša, nevie sám o seba postarať. No má za sebou odžité desiatky rokov, plné rôznych životných situácií, radostí aj sklamaní. Ešte k tomu prirátajme rôzne choroby, obmedzenia, samozrejme charakter človeka, povahu, jeho záľuby, prácu. Mnohí si nepredstavovali, že budú starobu prežívať v zariadení. Sme radi, že im môžeme venovať pozornosť, môžeme sa s nimi zasmiať, opýtať na ich život. Veľa nám dávajú, je to radosť zo vzájomnej prítomnosti. Pre deti možno nie je ľudský kontakt taký vzácny ako pre seniorov, lebo deti ho väčšinou majú dostatok. U starších ľudí už len dotyk dlane, pohladenie, pohľad do očí a úsmev dokážu vyvolať krásnu reakciu. Vidieť, ako sa človeku hneď rozžiari tvár. Zareaguje úsmevom, možno slovkom. Často aj vtedy, keď je ležiaci v posteli a už s okolím veľmi nekomunikuje.

 

Pristupujete ku každému osobitne… Znamená to, že vopred poznáte príbehy a diagnózy ľudí, ku ktorým prichádzate?

Od personálu máme len základné informácie, ktoré sa týkajú hlavne špecifických situácií. Dostaneme upozornenie, do ktorých izieb nesmieme ísť, napríklad preto, že má pacient infekčné ochorenie, bol čerstvo prijatý alebo je po operácii a potrebuje si oddýchnuť. To, že pristupujeme ku každému osobitne, znamená, že sa za tých pár minút snažíme odhadnúť a urobiť práve to, čo sa mu bude páči, čo ho chytí a bude ho baviť. Niektoré deti sú bojazlivejšie, potrebujú trochu času, takže napríklad hráme pesničku, spievame, máme maňušku alebo nejaké pískacie zviera, ktoré „je“ bubliny, neupriamujeme pozornosť priamo na dieťa. Iné deti sú plné energie, veľmi sa im páčia slapstickové gagy, keď klauni do seba „omylom“ narazia, jeden má zatvoriť dvere a urobí to tak, že zostane stáť vonku, druhého klauna to rozčuľuje. Je v tom plno energie, pohybu.

 

Viete odpozorovať či vycítiť, akú má človek náladu? Čo ho rozosmeje a čo už bude prešľap?

Práve kvôli týmto veciam je také dôležité, aby bol klaun veľmi empatický, vnímal atmosféru v izbe, správanie ľudí a podľa toho vedel odhadnúť, čo by mohlo fungovať. Okrem veľkej dávky empatie pomáha aj prax. Čím dlhšie človek robí túto prácu, tým je v nej zručnejší. Ako klauni často riskujeme a neraz nám ten risk vychádza. Klaun si môže dovoliť riskovať. Na návšteve sme dvaja a vieme si pomôcť, ak by to už naozaj bol veľký prešľap. Aj to sa ešte dá zachrániť, keď spolupráca medzi klaunmi funguje.

 

Čomu vás zatiaľ naučili ľudia, ku ktorým prichádzate?

Jedna seniorka mi raz na návšteve povedala: „Život je ako dovolenka.“ Tak som sa jej opýtala, či to myslí tak, že je taký krátky, alebo je nám tak dobre. Odpovedala: „Aj, aj.“ Seniori ma učia, že je dôležité snažiť sa prežiť pekný život, hoci nám nie je vždy ľahko. Žiť podľa hodnôt, mať hlboké zážitky a hlavne mať okolo seba ľudí, ktorých má človek rád, na ktorých mu záleží. Pravdaže, zachovať si zmysel pre humor, ak sa čo len trochu dá, lásku k hudbe, kultúre. A veľmi podstatné je vyriešiť si veci, vzťahy, ktoré nás mátajú, nedajú nám spať, lebo v starobe to človeka vie často dobehnúť a niekedy je neskoro veci naprávať, ľutovať, meniť. Takže seniori ma učia žiť radostný a naplnený život.

 

 

Spomeniete niektorý silný príbeh, ktorý vo vás zanechal stopu?

Bola to naša prvá návšteva v seniorskom zariadení. Pred jednou izbou nám sociálna pracovníčka pošepkala, že pani, ktorá v nej býva, má veľmi rada pesničku Slavíci z Madridu od Waldemara Matušku. Ten nápev a refrén sú veľmi energické, hlasné. Vošli sme veľkým štýlom do izby. V posteli ležala krehká chudučká pani s krásnou hrivou bielych vlasov. Bolo na nej vidieť, že pri tej piesni bojuje s emóciami. Nálada tam bola krásna, ale bolo v nej zároveň aj niečo ťažké. Tak ako aj v tej piesni je niečo veľkolepé, ale aj nostalgické. Keď sme sa po chvíli lúčili, hovorí nám: „Ďakujem vám, že sa snažíte, aby bol život menej hnusný!“ To už som mala poriadnu hrču v krku, slzy na krajíčku, akoby bol v tej vete celý jej život. Na chodbe nám sociálna pracovníčka povedala, že tá pani má stojeden rokov. Je to veľký dar zažívať takéto stretnutia…

 

Podobných príbehov má určite každý zdravotný klaun niekoľko. Prečítať si ich môžeme aj vo vašich knihách. Prezraďte ešte na záver, kedy si najviac uvedomujete, že je vaša práca potrebná?

Keď hospitalizované dieťa v nemocnici ide na vyšetrenie, odber krvi, preväz, o pár minút ho čaká operácia. Sú to všetko chvíle plné neistoty a stresu. Som šťastná, keď sa mi podarí odľahčiť situáciu tak, že sa dieťa najviac zo všetkého sústredí na mňa a to, čo robím. Napríklad sleduje, ako kade-tade behá myš poza hlavy sestričiek, ktoré mu berú krv. Keď sa chalan smeje na tom, že nerozumiem slovám pesničky jeho obľúbeného rapera, kým mu vyberajú stehy. Keď slečnu, ktorá ide na operáciu, zoznamujem so všetkými fešákmi, čo idú okolo nás, a ona sa červená, lebo sa jej páčia. Namiesto toho, aby myslela na to, čo ju čaká a ako to dopadne. A keď sú všetky tieto deti v pohode, bez stresu a uvoľnené, vtedy to má pre mňa najväčší význam. Lebo na začiatku stretnutia, vyšetrenia, odberu môže byť atmosféra všelijaká. Ale práve umením zdravotného klauna sa darí dosiahnuť, že sa dieťa usmieva a prežíva pozitívnu chvíľu, hoci je choré a v nemocnici. A to je ono!

 

SÚŤAŽ

V spolupráci s občianskym združením ČERVENÝ NOS Clowndoctors môžu až traja z vás vyhrať hodnotné knihy plné príbehov zdravotných klaunov. Stačí, ak nám napíšete do komentára pod článok, čo alebo kto je pre vás najväčším povzbudením vo vašich trápeniach a bolestiach. Súťaž vyhodnotíme 23.11.2020.

 

Eva alias doktorka Dialýza Odmeraná (34) je zdravotnou klaunkou od roku 2008. Je tiež koordinátorkou programu Smiech nepozná vek, v ktorom navštevuje seniorov ako Oľga Havranová a veľká fanúšička Ľudovíta Štúra. Pôsobí aj v programe N.O.S. – Na operačnú sálu. Vyštudovala žurnalistiku, píše, cestuje, chodí do kina, divadla, číta knihy, fotí, čo jej padne do oka, a zbiera korytnačky.