Eucharistia z pohľadu protestanta?
Vo všeobecnosti je známe najmä svedectvo Scotta Hahna, ktoré prezentoval v knihe Baránkova večera. Teraz sa však bližšie pozrime na iné svedectvo nemenej známeho konvertitu Ulfa Ekmana. Jeho pohľad na Eucharistiu bol v slovenčine vydaný v roku 2017.
Vezmite a jedzte je útla kniha o svätom prijímaní, ktorú napísal už spomínaný Ulf Ekman – konvertita, misionár, švédsky teológ a spisovateľ. Čo je však na tomto diele pozoruhodné? Zaujímavá je najmä skutočnosť, že keď ju písal, bol ešte stále protestantom. Nejde len o to, že v diele sumarizuje historické skutočnosti, vychádza z Písma i cirkevných otcov, ale ponúka i pohľady, ktoré môžu dať veľa aj katolíkom, ktorí vyrastajú na svätej omši a s Eucharistiou doslova od kolísky.
„Pri písaní tejto knihy som si dal za cieľ sústrediť sa na Eucharistiu ako na prostriedok, ktorý vedie k duchovnému životu v ešte väčšej moci a k intímnejšiemu vzťahu s Ježišom Kristom. V mnohých kruhoch ľudia stratili pochopenie toho, čím je sväté prijímanie, a niektoré protestantské hnutia naň hľadia podozrievavo,“ píše Ulf v úvode a zdôrazňuje, že sväté prijímanie je ten pravý duchovný prameň.
JEDEN Z PILIEROV RANEJ CIRKVI
Ulf nás ako skúsený učiteľ sprevádza najprv tým, ako vnímali Eucharistiu prví kresťania. Bola pre nich jedným zo štyroch pilierov ranej Cirkvi – náuka apoštolov a ich vyučovanie; spoločenstvo; lámanie chleba a modlitby. Už v raných časoch bola pre nich veľmi dôležitá jednota, boli ako jedno telo (spoločenstvo veriacich) a Eucharistia sa nachádzala v ich centre.
Opakovane zdôrazňuje, že v Eucharistii je skutočne reálna Ježišova prítomnosť, nielen symbol (ako je ponímaná napríklad v protestantskom vnímaní), a len keď ju budeme prijímať, budeme mať v sebe večný život. „Keď sa sýtime Ježišom, máme účasť na tom všetkom, kým je on sám, čo on sám vlastní a čo robí,“ zároveň sa vtedy buduje aj náš vnútorný človek, v prijímaní nachádzame intimitu aj zjednotenie. „Ak je Pán Ježiš v Eucharistii skutočne prítomný, tak ona v sebe obsahuje všetko, kým Ježiš skutočne je, čo vlastní a čo môže urobiť. A tak niet div, že zastáva také centrálne miesto!“
ČO VYJADRUJE EUCHARISTIA?
„Ten istý Ježiš, ktorý odpúšťal hriechy, uzdravoval chorých, svojou smrťou na kríži nás oslobodil od hriechov a chorôb, je tým, ktorý k nám prichádza vo svätom prijímaní,“ vysvetľuje švédsky teológ Ekman, že Ježišova obeta je v Eucharistii zakaždým aktualizovaná. Horlivo hovorí, že je to právom vďakyvzdávanie – a ak skutočne vidíme, čo sa v Eucharistii deje, nemôžeme inak, ako s radosťou vzdávať vďaky!
Azda nám však Eucharistia prináša niečo iné ako Krista samého? Ulf vymenúva okrem samotnej fascinujúcej reálnej Ježišovej prítomnosti aj mnohé ďalšie účinky – odpúšťa hriechy, je ohlasovaním, znakom jednoty, uzdravením i obnovením. Zároveň je však pokrmom zmluvy, skrze ktorý dostávame mnoho požehnania a účasť na svadobnej hostine. „Máme na ňom (svätom prijímaní) účasť, hlboko a intímne sa s ním zjednocujeme a ešte viac sa stávame jeho súčasťou. On je v nás a my v ňom. Prijímanie je toho obrazom, ale nielen to – je aj naplnením.“ Je to zároveň moment, keď sú si nebo a zem najbližšie.
Možno sa pýtame, či je Ježišova prítomnosť v Eucharistii závislá na našej viere či neviere. Ulf odpovedá: „Ježiš je prítomný vo svätom prijímaní bez ohľad na to, či v to veríme, alebo nie. Ale ak veríme a zúčastňujeme sa na ňom, dostávame požehnanie. Práve preto musíme sväté prijímanie brať vážne.“ No posúva to ešte do inej roviny: „Ak neohlasujeme slovo, sme neposlušní. Ak neprijímame Eucharistiu, nemáme obživu, ktorá nám dáva silu na to, aby sme išli. Aj vtedy prejavujeme neposlušnosť.“
EUCHARISTIA A SPOLOČENSTVO?
Ak sa rozhodneme živého Krista neprijímať, slabneme, chradneme, až napokon zomierame. No, ako hovorí aj Ulf, nejde len o nejakú individualistickú záležitosť, netýka sa to len o mňa a Ježiša, ale – keďže sme členmi jedného tela – dotýka sa to aj mojich bratov a sestier. „On je tu skutočne prítomný, aby sa mohol s láskou dotknúť každého, kto k nemu prichádza,“ je však na nás, či chceme Eucharistiu väčšmi poznávať, lebo práve vtedy ju môžeme hlbšie prežívať.
Výstižne hovorí aj o slávení liturgie Eucharistie, ktorá je miestom, kde sa najväčšmi stretáva nové so starým: „To, čo Boh robí a čo udeľuje počas lámania chleba, je sväté. Preto Eucharistiu slávime dôstojne, ale bez zbytočnej strnulosti, radostne, ale nie povrchne – tak aby sa stala dôverným stretnutím s Ježišom. Netreba sa pri nej ponáhľať, aby všetko prebehlo rýchlo a svižne. Bolo by to nedôstojné a poukazovalo by to na úplné nepochopenie podstaty Eucharistie.“
Obzvlášť nám, „katolíkom od kolísky“, pomôže pozrieť sa na Eucharistiu ešte raz – hlbšie, znova, inak –, nenechať sa ukolísať tým, že ju poznáme, a nedať sa uspať tým, že nám zovšednie. Aj Ekman nás k tomu povzbudzuje: „Keď veriaci objavujú poklady a bohatstvo ukrývajúce sa v Eucharistii, stáva sa pre nich oveľa úžasnejšou udalosťou, než by si vedeli vôbec predstaviť. Modlitba zvelebenia nie je nikdy taká mocná a presýtená Božou prítomnosťou ako vtedy, keď veriaci skutočne rozumejú Eucharistii a požívajú ju.“
A ako bonus – čo môžeme podľa Ulfa Ekmana zažiť počas svätého prijímania?
To najintímnejšie tiché zvelebenie!