Ešte človek, alebo zbytočný kus?

Niektoré situácie v živote človeka sú také náročné, že ho postavia pred množstvo hodnotových otázok, ktoré nemajú konca. Je to test o milión, v ňom sa prehodnocujú postoje, mravnosť a zrelosť. A čo je dôležité, výsledné riešenie (nech je dobré, či zlé) je smerovkou pre ostatných: „Takto sa to bude robiť, to je cesta,“ lebo všetci sa pozerajú, ako sa to skončí. Presne o tom je príbeh a prípad Vincenta Lamberta.

Bežný prípad autohavárie

Pred vyše desiatimi rokmi Vincent a Rachel Lambertovci vôbec netušili, aký „veľký tresk“ sa udeje v ich životoch, ako postavia pred generálnu skúšku nielen svoje manželstvo a postoje. Boli mladí, mali malú dcéru a spoločne pracovali v tej istej psychiatrickej nemocnici. Určite sa veľa rozprávali, pretože došli v reči aj k téme eutanázie a Vincent sa vtedy údajne vyjadril, že ak by mal ostať v stave, ktorý by mu neumožňoval plnohodnotne žiť, eutanáziu si už dopredu želá.

Keď ho po ťažkej autohavárii 25. septembra 2008 ako-tak dali dohromady, čas skúšky nastal: Vincent bol vo veľmi zlom stave. Tridsaťdvaročný muž najprv upadol do hlbokej kómy, keď sa z nej prebral, dostal sa (a dodnes zostal) do stavu minimálneho vedomia. Navyše mu ochrnuli všetky štyri končatiny, nerozpráva. V júni 2009 sa dostáva po podpornej liečbe do Rezidencie kapucínov, kde sa o neho staral doktor Kariger.

 

 

V júli 2011 ho na žiadosť rodiny v Belgicku v centre Coma Science Group v Liege prijíma na špeciálne vyšetrenie Steven Laureys, odborník na paliatívnu liečbu. Hoci potvrdzuje diagnózu, odporúča vytvoriť s Vincentom kódex komunikácie, čím dokazuje, že pacient žije a je pri vedomí. Po návrate z Liege je opäť prijatý do Remeša, pod starostlivosť doktora Karigera. V septembri 2012 dokonca ako jeho ošetrujúci lekár súhlasí, aby ho rodina vzala na pár dní na dovolenku, pretože Vincent podľa neho nie je komplikovaný pacient. V októbri 2012 však ten istý lekár zastavuje všetku kinezioterapeutickú starostlivosť a neobnoví ju napriek želaniu rodiny s tým, že to neprináša žiadny pozitívny výsledok.

Jeho rodičia, už vtedy v pokročilom veku, ho každých pätnásť dní navštevujú a hovoria s lekármi o prognóze a výsledkoch liečby. V apríli 2013 sa však Vincentova mama Viviane dozvedá od doktora Karigera, že by mali myslieť na možnosť nechať syna „odísť“. Dohodli sa, že sa o tom porozpráva s manželom, ktorý je po kardiologickej operácii.

Nik jej však nepovedal, že lekári sa už rozhodli bez nich: plánovali ukončiť Vincentov život pozastavením výživy. Naozaj, 10. apríla 2013, bez toho, aby počkali na stretnutie s rodičmi, so súhlasom jeho manželky Rachel odpájajú Vincenta prvý raz od výživy. Ich vyjadrenie hovorí, že výživu pacienta považujú za liečenie, a keďže jeho liečba nemá žiadny progres, výživu zastavia a hydratáciu znížia na minimum.

Po šestnástich dňoch počas návštevy jeden z jeho bratov zisťuje, že Vincent už vlastne dlho hladuje bez akejkoľvek pomoci. Ťahanice medzi rodičmi a Vincentovými bratmi a lekárom pokračujú tak dlho, že Vincentovi obnovia výživu a riadnu hydratáciu až po tridsaťjeden dňoch pre zásah súdu, na ktorý sa rodina obrátila. Dôvera rodiny v lekárov je silne otrasená a od tohto momentu sa ťahá šnúra neustálych súdnych procesov o Vincentov život vo Francúzsku aj v zahraničí. Medzitým, vrátane pokusu 20. mája tohto roku, Vincenta ešte päťkrát podrobia pokusu o zastavenie výživy a hydratácie – bez súhlasu rodičov.

 

 

Kto ho vlastne má rád?

Situácia je od počiatku komplikovaná z mnohých strán: manželka Rachel má podľa rozhodnutia súdu právo rozhodovať za Vincenta, je jeho tútorom. Problém je však v tom, že stále trvá na splnení Vincentovej žiadosti spred autohavárie – a chce, aby jeho život ukončili eutanáziou.

Kvôli tomuto rozhodnutiu sa dokonca presťahovala z Francúzska do Belgicka, kde je eutanázia povolená v inom rozsahu ako vo Francúzsku. Belgicko povoľuje eutanáziu na žiadosť rodiny či pacienta, vo Francúzsku je priama eutanázia zakázaná, je povolená len pasívna, a to v prípade, že liečba je neúspešná a pacient je v terminálnom štádiu života. Rachel rovnako argumentuje láskou k Vincentovi a rešpektovaním jeho postoja. Chce mu už dopriať pokojnú smrť. Preto čaká na príležitosť a možnosť, ako Vincenta previesť do Belgicka a naplniť jeho vôľu.

Či je však jej rozhodnutie úplne nezištné a z lásky, ťažko povedať. Z niektorých zdrojov prenikli správy o jej novom vzťahu. V tejto situácii, keď Vincent nemôže pre svoj zdravotný stav plniť úlohu ani manžela, ani otca, nie je Rachel ani vdova, ani manželka. Jej manžel totiž už desať rokov „nefunguje“ – a potrebuje skôr dostávať, ako by dával. Dokonca Rachelin právnik odôvodňoval žiadosť o eutanáziu aj tým, že Rachel a ich spoločná dcéra nemajú ani príležitosť a dôvod riadne smútiť a ukončiť tento stav, keď sú v emočnom aj existenčnom vzduchoprázdne.

Žiadne zdroje neuvádzajú, či Vincent a jeho manželka majú sviatostné manželstvo a či praktizujú vieru. Ich manželstvo však stále trvá – a Vincent by v tomto stave rozhodne potreboval pocítiť manželkinu blízkosť, oporu, nehu – skrátka obetu lásky, ktorá je síce náročná, no nie neuskutočniteľná. Kde a aká láska teraz k Vincentovi je, ťažko hodnotiť.

Otázka však znie, či je láska chcieť smrť milovaného človeka, ktorý je ťažko zdravotne postihnutý, ale neumiera – iba potrebuje sústavnú starostlivosť (ktorá by v prvom rade mala prísť od najbližšieho človeka). Kto z nás vie v deň svadby zaručiť, že sa nič podobné nestane a manželia budú žiť šťastne až do smrti? Nemá byť manželská láska tá, ktorá ostáva blízko za každých okolností a v prvom rade bojuje o život toho druhého?

Ako komunikuje Rachel s Vincentovými rodičmi, nevedno. No stalo sa, že celá rodina Lambertovcov sa rozdelila na dve časti: na tých, ktorí sú za pokračovanie Vincentovho života aj v tomto stave, a na tých, ktorí tvrdia, že ho treba ukončiť. A každá strana argumentuje dôstojnosťou a láskou k tomu istému človeku, ktorý leží v Remeši na oddelení paliatívnej starostlivosti.

 

 

Medicínsky lakmusový papierik

Oči mnohých sa oprávnene upierajú na lekárov, pretože tí majú povedať, ako to vlastne s Vincentom je, aká je prognóza, čo je pre neho lepšie. Lenže tí, napriek mnohým lekárskym konzíliám (ďalšie Vincenta čaká na podnet OSN, ktoré zastavilo jeho posledné odstavenie od výživy a hydratácie), nie sú ani náhodou v hodnotení jednotní.

Na jednej strane stojí doktor Kariger, ktorý sa opakovane pokúša ukončiť Vincentov život. Po ťahaniciach so súdmi o Vincentov život v apríli 2014 Štátna rada ustanovuje konzílium troch lekárov, odborníkov na neurológiu a činnosť mozgu. Ale títo traja vydali nesúhlasné stanovisko k smrti Lamberta a takisto k predpokladu, ktorý vydal doktor Kariger a ktorý tvrdí, že Vincent by si práve teraz želal umrieť.

Kým sa lekári dohadovali o skutočnom zdravotnom stave pacienta Lamberta, v decembri 2016 sa Vincent pred rodičmi a ošetrovateľmi niekoľkokrát pokúsil vokalizovať, z čoho boli všetci dojatí.

Celý problém sa zúžil na jednu otázku: Je Vincent Lambert v konečnom štádiu života, a teda je možné použiť právo pasívnej eutanázie? Alebo je to stále živý človek, aj keď sa nehýbe a nekomunikuje? Vyše sedemdesiat odborníkov z radov zdravotníkov vo Francúzsku však potvrdilo, že Vincent nie je na sklonku života, nie je na pľúcnej ani srdcovej podpore, nestratil hltací reflex a v krajine sú iné špecializované jednotky, ktoré sa vedia o neho postarať. Odpojenie od výživy a hydratácie je podľa nich najodpornejším spôsobom eutanázie, horším ako smrtiaca injekcia.

Vyvstávajú teda otázky: Ak Vincent nie je odkázaný na prístroje, ktoré by ho udržiavali pri živote, a potrebuje iba „nakŕmiť a napojiť“, prečo sa opakovane usilujú lekári a časť jeho rodiny o jeho smrť? (Rovnako ak nie je vo finálnom štádiu života, ba dokonca nie je ani po „úpornej liečbe“, ktorá by nemala žiadne výsledky.) Má lekár právo, ak sľubuje Hippokratovou prísahou ochraňovať ľudský život, rozhodnúť o tom, že nepodá takúto formu „pomoci“ pacientovi, ktorý sa nevie brániť? Môže lekár pomenovať túto základnú vec a právo na jedlo a pitie ako „liečbu“ a použiť ju ako argument pre jeho smrť?

MUDr. Jozef Glasa, CsC. PhD., ktorého sme oslovili ako odborníka na lekársku etiku, však ako prvú odpoveď obratom napísal: „Ak nejde o úpornú liečbu, treba v starostlivosti pokračovať. To platí aj podľa našich – slovenských – etických postojov a legislatívy. Z medicínskeho hľadiska sú, ako zvyčajne, veci pomerne jasné. Problémom je, zdá sa, ich správne pochopenie zo strany laickej verejnosti. Osobitne pokiaľ je informovaná nepresne a zároveň tendenčne. Stav ťažkého poškodenia mozgu, najmä mozgovej kôry, so zachovaním dobrej funkcie podkôrových štruktúr mozgu, najmä mozgového kmeňa, sa menej správne označuje aj ako pretrvávajúci vegetatívny stav.“

 

 

Doktor Glasa tvrdí, že pri dobrej výžive a hydratácii môže takýto pacient žiť ešte dlhé roky. Ani náhodou nie je medicínsky mŕtvy, veľké časti mozgu daného človeka žijú, sú zásobované krvou a mozog ďalej riadi funkcie na zachovanie a fungovanie organizmu. Vincent teda naozaj nie je umierajúci človek ani živá mŕtvola. Je iba veľmi ťažko zdravotne postihnutý.

Otázkou ostáva, čo človek vo Vincentovom stave vníma. Podľa MUDr. Glasu je to otvorená otázka miery a kvality každého takého postihnutého. Výskum týchto ľudí však podľa neho dokázal, že hoci nie sú schopní komunikovať s okolím, sú schopní vnímať a rozumieť všetkému dianiu okolo, ako aj hovorenej reči. Problém teda stále ostáva iba jeden: pre takýchto pacientov je traumatizujúce, že nevedia okoliu nijako prejaviť svoje myšlienky a pocity, ani tie o chuti žiť.

Čo sa týka poškodenia mozgu a následnej prítomnosti vedomia, respektíve jeho obnovenia, podľa MUDr. Glasu je pravdepodobné, že súvisí so závažnosťou pôvodného poškodenia mozgu, ale aj s následnými, často veľmi ťažkými degeneratívnymi zmenami mozgového tkaniva, najmä kôry. Aj preto sa odborníci, ktorí študujú Vincentov stav, vyjadrujú veľmi opatrne, jedným slovom: „Nevieme.“

Medicínske summa summarum teda je: Mnohé veci nevieme. V každom prípade Vincent Lambert a iní v podobnej situácii nie sú živé mŕtvoly, nie sú v terminálnom štádiu choroby, neumierajú, neexistuje neúspešná úporná liečba. Je to ťažko zdravotne postihnutý človek, ktorý aj podľa výskumu, aký vie neurológia mozgu urobiť, vníma a rozumie, cíti a prežíva vnemy.

Áno, jeho stav je ťažko zmeniteľný a dlhotrvajúci. Áno, zdravotná starostlivosť o neho je nákladná. Áno, starostlivosť o takého člena rodiny je časovo, ekonomicky aj psychicky náročná, aj keď riešením sú špecializované pracoviská či mobilné hospice. Má však medicína právo „odborne“ ho odpísať?

 

 

Hra na Boha

Zaujímavý je postoj lekára záchranára, ktorý nám poslal reakciu k prípadu: podľa neho treba vždy zvážiť, či takýto život je hodný toľkých nákladov a námahy, či nie je ozaj lepšie nechať ho prirodzene odísť. Je dobré a rešpektujúce Božiu vôľu nasilu udržovať takéhoto človeka pri živote? Nie je Božia vôľa, aby odišiel do večnosti? Tieto teórie nie sú nové ani vo Francúzsku, ani vo svete, bez ohľadu na pozadie viery.

MUDr. Glasa ich prirovnal k metóde a postupom používaným v koncentračných táboroch: „Oprávnenosť takéhoto „mrhania prostriedkami a ľudskými silami i časom“ (teda starostlivosť o „neperspektívneho“ pacienta; pozn. red.) sa dnes pomerne tvrdo spochybňuje. Veď by sa vraj dali využiť lepšie. Pre ľudí, ktorí sú schopní komunikácie a samostatného života. Mohlo by sa za to všetko, čo sa takto minie, nakúpiť tak veľa. Všeličoho. Rodina postihnutého, ale aj zdravotnícki pracovníci by mohli svoj čas, úsilie, svoje životy venovať toľkým iným, toľkému inému.

Táto argumentácia nie je nová. Pred a počas druhej svetovej vojny viedla napríklad v nacistickom Nemecku k tajnému programu SS s krycím názvom Akcia T4 – Program eutanázie, ktorý bol určený na fyzickú likvidáciu osôb, „ktorých život bol nehodný žitia“ pre ťažšie zdravotné alebo duševné postihnutie.“

Aj tam sa odstraňovali „nevhodní a neproduktívni“ – teda v čom je táto doba iná? Že nemáme nechutné plynové komory, ale stávajú sa nimi nemocnice? Sú akýmsi „bielym koncentrákom“, kde sa tí, ktorí nemajú podľa našich najnovších parametrov budúcnosť, odstraňujú – hoci pod iným, slušivým, milosrdne znejúcim názvom.

Znovu sa treba pýtať: Prestáva byť človek človekom, prestáva mať svoju hodnotu a dôstojnosť v stave, keď sa treba o neho náročne postarať a on to nedokáže nijako vrátiť (ba ani sa poďakovať)? Počítame ľudskú hodnotu a investíciu do nej podľa toho, či dokáže byť „produktívny, schopný, prínosný“ – aspoň s výhľadom do budúcnosti? Vieme prijať, že práve títo ľudia nás majú učiť úcte, rešpektu, vnímaniu tajomstva a prijatiu hraníc, ktoré nevieme ani pri súčasnej vyspelej medicíne zmeniť (ba ani rozpoznať mnohé veci, ktoré sú pre nemožnosť komunikácie pacienta pred nami skryté)?

Vieme a sme pripravení darovať takýmto ľuďom čas a lásku, milosrdenstvo? Ostávame ľuďmi naplno, aby sme dokázali dať hodnotu človeka práve takýmto prípadom? Dnes je to totiž možno Vincent Lambert, náš sused, známy z rodiny… o pár rokov to môžeš byť ty. Aj keď možno teraz tvrdíš, že by si taký život nebral – kto nám dáva právo vziať život akýmkoľvek spôsobom, ak sme si ho sami nedali?

Nikto nám predsa nedal právo hrať sa na Boha. Ani na sudcov, ktorí rozhodnú (z akýkoľvek dôvodov), že stačilo, tvoj život sa končí. Rozlišovanie, kedy nastáva okamih ukončenia liečby bez výsledku, je pre mnohých lekárov ťažké – no vždy musí a má ísť ruka v ruke s komunikáciou s rodinou. To je to, čo nastalo pri lôžku umierajúceho Jána Pavla II. – medicína by ho zvládla podľa vyjadrenia viacerých lekárov udržať pri živote ešte veľmi dlho. Ale on vedel a cítil, že jeho čas sa naplnil, rovnako ako lekári vedeli, že je vo finálnom štádiu svojej choroby. Preto rešpektovali jeho tiché želanie: „Nechajte ma odísť do domu môjho Otca!“

Vincent Lambert však nie je tento prípad, hoci ho mnohí Francúzi podľa vyjadrení médií (jeho prípad sa vo Francii dosť prepiera) považovali za čudo na hadičkách či priamo za živú mŕtvolu. Až kým jeho spolužiak z vysokej školy, Emmanuel Guépin, nenatočil krátke video zo stretnutia s ním – a nezavesil ho na Youtube. V krátkom čase malo video len na YouTube viac ako pol milióna zhliadnutí a reakcie od bežných ľudí boli neuveriteľne pozitívne.

Opačný tábor sa pokúsil zakázať šírenie videa, čo sa mu u mainstreamových médií aj podarilo, no na YouTube video beží dodnes. Po zverejnení nahrávky dostal právnik zastupujúci rodičov a Vincentov život, Jerome Triomphe, množstvo podporných telefonátov, rodičov Vincenta Lamberta zastavujú ľudia na ulici alebo im píšu a vyslovujú veľkú podporu. A to všetko len preto, lebo na vlastné oči videli, ako na tom Vincent je.

 

 

Slepé právo

Spor o Vincentov život beží aj na bojovom právnickom poli, a nie sú to žiadne diplomatické reči. Dva zásadne protichodné tábory sa stále obracajú na súd a chcú dosiahnuť svoje – právnik manželky Rachel s podporou bývalého ošetrujúceho lekára doktora Karigera Vincentovu smrť; právnik Vincentových rodičov (ktorí sú už vo veľmi pokročilom veku) presný opak. Rozsudok nuluje predchádzajúci rozsudok, a to už dávno spor nie je iba „právnym pingpongom“ Francúzska, ale presiahol aj do vôd európskych súdov, najnovšie sa dostal až na stôl OSN.

Situáciu komplikuje aj fakt, že právny systém vo Francúzsku umožňuje pasívnu eutanáziu a v rámci nej je možné liečbu zastaviť, ak sa v nej nedosahuje progres, a nechať pacienta prirodzene umrieť. Presne na tomto sa zasekol celý prípad aj podľa slov Šimona Hudáka, odborníka Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku HFI: „V prípade Lambert vstupuje do hry Európsky súd pre ľudské práva a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého tento súd rozhoduje. Rozhodnutia súdu vo veciach eutanázie sa dajú rozdeliť na dve obdobia, a to obdobie po rozhodnutí súdu vo veci Pretty v roku 2002 a na obdobie po rozhodnutí vo veci Lambert v roku 2015.

Súd v rozhodnutí Pretty povedal, že z práva na život nemožno vyvodiť „právo na smrť“. Súd dodal, že je povinnosťou štátu zabezpečiť ochranu života tých, ktorí sú zraniteľní. Ak by mal súd priznať „právo na smrť“, odobral by tým štátu jeho povinnosť. Prípad Lambert závery súdu z prípadu Pretty znejasnil. Podávanie tekutín a stravy pre Vincenta Lamberta súd nazval „liečením“ a odkázal sa na francúzske súdy, ktoré majú vedieť posúdiť odôvodnenosť ukončenia jeho „liečenia“.“

Pri čítaní odôvodnenia súdu z prípadu Pretty nám nemôže napadnúť nič iné ako téza o slepom práve, pretože urobiť z jedla liečbu je skutočne zvláštny právnický vtip s krutým dosahom. Lenže francúzske ministerstvo zdravotníctva krátko po májovom obnovení výživy a hydratácie Lambertovi podalo odvolanie voči tomuto kroku a podporilo tých, ktorí sú za jeho smrť. Čím si môže byť istý ktokoľvek, možno aj dnes zdravý? Ak by sa mu stalo čokoľvek vážne v podobnom garde a s podobnými dôsledkami ako Vincentovi, už teraz vie, že štát o jeho život stáť nebude.

Celý prípad sa však podľa Šimona Hudáka nedá riešiť len právne, a to tak vo Francúzsku, ako ani tu na Slovensku, napriek rozdielnym právnym poriadkom: „Snahu rodičov Vincenta Lamberta treba podporiť. Ich aktivita vychádza zo záväzných rozhodnutí, ktoré hovoria v prospech Vincentovho života, nie jeho smrti. Z rovnakých východísk by sa vychádzalo, aj keby sa to malo týkať nejakého slovenského prípadu, s tým rozdielom, že u nás je právna úprava eutanázie prísna. Ako som však už spomenul, nestojí a nepadá to iba na práve.

 

 

Dôvod, prečo sa o život Vincenta Lamberta a eutanáziu vedie takýto spor, tkvie hlbšie. V základoch je to otázka: Kto sú pre nás nevyliečiteľne chorí a trpiaci, kým sme pre nich my a aký chceme mať medzi sebou vzťah? Filozofia, prirodzené právo a iné disciplíny nás učia, že človek svoju dôstojnosť nemôže stratiť. Nedôstojné môžu byť len podmienky, v ktorých sa nachádza a ktorým je vystavený.“

Slovenský právny poriadok (zatiaľ) tézu dobrovoľnej eutanázie, a to aj pasívnej, nepozná a pravidlá zdravotnej starostlivosti a jej zanedbania (aj úmyselného) sú veľmi prísne. Akýkoľvek pokus vykonať eutanáziu by bol pre zúčastnených trestným činom vraždy alebo účasti na samovražde. Zásadou je stále poskytovať liečbu a tíšiť bolesti; tieto pravidlá potvrdzujú a vyžadujú podľa Šimona Hudáka aj mnohé medzinárodné dohovory a dokumenty. Jediné, čo náš právny poriadok umožňuje v prípade vedomia pacienta, je právo odmietnuť zdravotné úkony a na ich aplikovanie musí dať súhlas.

Názov „milosrdná smrť“ je podľa JUDr. Antona Chromíka lož: „Naše zákony ešte stále garantujú milosrdný život. V prípade Lamberta ide o eutanáziu, pretože ide o zastavenie výživy a hydratácie (jedlo a voda), čo sú bežné potreby každého človeka. Nejde o „prirodzenú smrť“, ako sa to snažia predstavovať niektorí lekári pri týchto prípadoch. Ak by som úmyselne zavrel človeka bez jedla a vody do pivnice a nechal ho umrieť smädom a hladom, nebola by to prirodzená smrť, ale spáchal by som zločin úkladnej vraždy. Naviac, ak by to bol niekto odkázaný na moju starostlivosť, bol by to ešte závažnejší zločin.

Eutanáziu ani asistovanú samovraždu slovenský právny poriadok nedovoľuje. Cieľom slovenských zákonov o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je zabezpečenie liečby pacienta. Povinnosťou zdravotníckeho pracovníka podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je zachovávať život, chrániť, podporovať a obnovovať zdravie, predchádzať chorobám, mierniť utrpenie.“

Pán Hudák však pripomína ešte jednu právnickú zásadu, „in dubio pro vita“ („v pochybnosti v prospech života“). Túto tézu prebrali právnici z filozofie. Podľa pána Hudáka znamená, že život je hodný žitia nie preto, lebo by sme dokázali, že zmysel má – ale preto, lebo sme nedokázali, že by zmysel nemal.

Odkiaľ teda berú právnici hovoriaci o konci Vincentovho života istotu, že život je nezmyselný?

 

 

Jasný postoj Cirkvi

Cirkev nemá problém postaviť sa na správnu stranu, presne tak ako to vníma od počiatku lásky Boha k človeku: „„Každý človek je stvorený na Boží obraz a spasený Ježišom Kristom, preto je cenný a zaslúži si úctu ako člen ľudskej rodiny.“ Toto je základný princíp katolíckej sociálnej náuky. Každá osoba – bez ohľadu na rasu, pohlavie, vek, národnosť, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, zamestnanie alebo ekonomickú situáciu, zdravie, inteligenciu, úspešnosť alebo akúkoľvek odlišnosť – si zaslúži úctu. Nie to, čo robíte alebo čo máte, vám dáva právo na úctu; ale jednoducho to, že ste človek, vám dáva vašu dôstojnosť. Táto dôstojnosť z katolíckeho pohľadu sa nikdy nestráca.“ (Desať princípov v sociálnom učení Cirkvi)

Dôstojnosť človeka trvá od počatia až po prirodzenú smrť a dáva mu právo žiť v akejkoľvek situácii a etape života – a fyzická slabosť či zdravotný problém dôstojnosti človeka nič neuberá. Sociálna náuka Cirkvi dokonca okrem definície ľudskej dôstojnosti a posvätnosti života hovorí vo svojich princípoch práve o tom, že v bezmocných máme vidieť Krista. Pripomína, že Ježiš varoval pred súdom za neposkytnutie pomoci hladným, chorým, opusteným. Znovu teda tohto Ježiša skrytého v trpiacich ukrižujeme – zabijeme – vyhladujeme?

Apropo, mali by sme napríklad Matku Terezu, ak by nevidela v tých umierajúcich Indoch, váľajúcich sa v hroznom zdravotnom stave na špinavých uliciach Kalkaty, človeka s plnou dôstojnosťou, hodného úcty a podobného trpiacemu Kristovi? Takže Cirkev sa od žiadneho problému človeka nedištancuje.

Jasne to dal najavo pápež František aj vo vyjadrení k prípadu Vincenta Lamberta: „Modlíme sa za tých, ktorí žijú v stave ťažkej choroby. Strážme vždy život, ktorý je Božím darom, od počiatku do prirodzeného konca. Nepristupujme na kultúru skartovania.“ (České vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, 20. máj 2019)

 

 

Svoje k prípadu Vincenta Lamberta povedala nielen francúzska konferencia biskupov či remešský arcibiskup, ktorí sa jasne zastali jeho života. Osobitne váženým postojom je jasné stanovisko parížskeho arcibiskupa, Mons. Michela Aupetita, ktorý je pôvodnou profesiou lekár – teda vidí do príbehu aj z iného uhla pohľadu ako len z pohľadu Cirkvi: „Predovšetkým ma moje srdce kňaza vedie k modlitbe za neho, ktorý je predmetom toľkých tlakov a ktorého život nemôže závisieť od rozhodnutí, na ktoré nemá dosah. Pred niekoľkými rokmi už pán Vincent Lambert podstúpil prerušenie výživy a hydratácie, ktoré prekvapivo prežil. Tento štyridsaťdvaročný muž je v dôsledku lebečného poranenia spojeného s dopravnou nehodou teraz ťažko postihnutý, ochrnutý a pripútaný na lôžko nemocnice CHU v Remeši.

Jeho prípad je veľmi podobný prípadu Michaela Schumachera – aj on utrpel poranenie hlavy s ťažkým poškodením mozgu a stavom minimálneho vedomia. Aj napriek sláve tohto šampióna Formuly 1 sa médiá jeho zdravotnej situácie nezmocnili a on môže mať úžitok z vysoko špecializovanej liečby v súkromnom prostredí.“ Je teda Vincent oproti známemu pretekárovi menej človekom? Arcibiskup sa pýta, či sa človek v tomto stave stáva naozaj len nepotrebným odpadom.

Vladimír Thurzo, prednášajúci morálky na Bohosloveckej fakulte v Bratislave, považuje prípad Vincenta Lamberta za typický prípad praktizovania kultúry smrti: „Za hodný ochrany sa podľa tejto teórie považuje iba ten život, ktorý spĺňa nejaké (človekom stanovené) kvalitatívne kritériá. Na rozdiel od toho, našou povinnosťou je presadzovať kultúru posvätnosti života, podľa ktorej je hodný ochrany každý život od počatia po prirodzenú smrť.“

Ako kľúčové pomenoval tri základné pravidlá morálky zdravotnej starostlivosti: a) therapy (liečba, ktorá nemusí byť podaná vždy, závisí to od rôznych kritérií), b) relieve (úľava, utíšenie bolesti, čo treba väčšinou urobiť) a c) care (starostlivosť, ktorá sa musí poskytnúť vždy). „Hydratácia a výživa, čiže tekutiny a potrava, sa musí podať, pretože ide o C, základnú starostlivosť. Zvlášť v prípade Vincenta Lamberta nie je žiadny zásadný problém s podaním výživy.“

 

 

Miesto záveru

Keď mama Viviane Lambertová pred osudným 20. májom 2019 bola na návšteve u Vincenta, smutne mu povedala, že majú málo času na jeho záchranu a tlak je veľký. Vincent plakal.

Len vo Francúzsku je vyše 1 700 takých pacientov, ako je on sám. Všetci majú svoje rodiny a svoje príbehy. Všetci títo, ale hádam aj svet, s napätím čakajú, ako sa celý tento príbeh a prípad skončí. Bude totiž tou smerovkou, ktorá určí cestu.

Ostáva už len pýtať sa: Budú títo pacienti, ich rodiny a mnohí iní plakať? Bude nad nami plakať Boh? Alebo ustrážime skutočný význam, obsah a náplň slova človek v každej okolnosti a situácii života, ako nám to milosrdnou láskou káže a ukazuje Boh?