Erotika pochopená, nie pochovaná
Za tie roky, čo prednášam, som sa už nespočetnekrát spýtal nasledujúce otázky: „Koľkí z vás boli vychovaní v kresťanskej rodine?“ Vždy zdvihne ruku skoro každý z poslucháčov. Potom sa spýtam: „Koľkí z vás by povedali, že súčasťou vašej kresťanskej výchovy bol otvorený, poctivý, normálny, zdravý rozhovor o Božom slávnom, nádhernom, úžasnom pláne s erotickou túžbou?“ Pravidelne je tých kladných odpovedí len jedno alebo dve percentá.
Autor: Christopher West
Poslaním Cirkvi je „robiť učeníkov“ (doslovný preklad Mt 28, 19; pozn. prekl.), no kultúra je často úspešná v negovaní tejto úlohy. Podľa oficiálnych vatikánskych zdrojov to vyplynulo z priebehu Synody o rodine, ktorá sa pred pár rokmi konala v Ríme.
Myslím, že ja mám pomerne jasno v tom, prečo to tak je: väčšina „učeníkov“ dostala zoznam pravidiel, ktoré treba dodržiavať, ale nikdy im nebolo objasnené, čo majú robiť s najhlbším hladom po láske a zjednotení (eros).
Ak tie horeuvedené čísla neklamú, tak to znamená, že pokiaľ ide o základnú túžbu zvanú eros, deväťdesiatosem až deväťdesiatdeväť percent z nás vychovali v duchu niečoho, čo nazývam „evanjelium v diétnej, hladovkovej podobe“, alebo teda minimálne v riadne podvyživenej. Snáď to týmto spôsobom nebolo nikde povedané, ale vo väčšine kresťanských domácností akoby atmosféra dýchala týmto odkazom: „Tvoje túžby (najmä tie sexuálne) sú zlé a dostanú ťa iba do problémov. Preto ich potrebuješ poprieť, ignorovať alebo inak zlikvidovať. Ale ak sa budeš riadiť týmito pravidlami, budeš dobrý, stabilný kresťan.“
Toto nie je kresťanstvo. Je to stoicizmus. Je to zákonníctvo bez života. A som presvedčený, že tento svedomitý, no suchý náboženský štýl je dôvodom, prečo na Západe toľkí ľudia, ktorí vyrastali ako kresťania, v dospelosti opustili svoju vieru, pričom „diétne kresťanstvo“ zamenili za „fastfoodové“ (prísľub sekulárnej kultúry, že váš hlad okamžite zasýti).
Prvé slová, ktoré evanjelista Ján vložil do Kristových úst, nie sú: „Držte sa všetkých týchto pravidiel, inak pôjdete do pekla.“ Naopak, skúma naše srdcia otázkou: „Čo hľadáte?“ (Jn 1, 38) Kristus chce, aby sme odvážne žili z našich najhlbších, najvrúcnejších túžob, nie aby sme ich udúšali. To, čo potrebujeme, aby sme napredovali na ceste kresťanského života, nie je pochovaný eros, ale pochopený – a to do hĺbky. Ak budeme žiť z tej hĺbky, zistíme, ako výstižne tvrdil pápež Benedikt XVI., že eros je tá túžba v nás, ktorá hľadá Boha (porovnaj jeho encykliku Boh je láska – Deus caritas est).
Byť kresťanom znamená naučiť sa nasmerovať eros na to, čo skutočne uspokojuje – večný manželský vzťah medzi Kristom a Cirkvou. Práve toto nebeské zjednotenie je to, po čom túžime, to, pre čo sme stvorení, a smer, ktorým sa uberáme. Ak kresťanstvo nepoukazuje na to – na Božiu vášnivú túžbu po nás a na naše hľadanie opravdivého uspokojenia erosu v jednote s ním –, môže sa napokon stať nepochopiteľným, ba i nezmyselným. A možno sa dokonca môže pretvoriť na niečo ničivé pre našu skutočnú ľudskosť.
Povedzme si to inak: ak vytvárame učeníkov podľa „hladovkovej diéty“, „fastfoodové evanjelium“ ich ľahko odvráti z ich cesty. Ale ak pôjdeme „na rázcestia a všetkých, čo nájdeme, zavoláme na svadbu“ (Mt 22, 9), ako to kázal Ježiš, budeme „robiť učeníkov“ večnému Ženíchovi, ktorí len tak ľahko neodpadnú.
Na čas, ako je tento, sme dostali Teológiu tela svätého pápeža Jána Pavla II. Tým, že nám ponúka i iné alternatívy, nielen prudérne zapieranie alebo škodlivé „obžerstvo“, Teológia tela otvára cestu vykúpeniu sexuality a ozajstnému zaceleniu našich rán.
Tento príspevok z blogu vychádza s láskavým dovolením The Cor Project.