Emocionálny kompas: Aby sa deti dokázali učiť, musia sa cítiť bezpečne
Každý rodič si želá, aby z jeho dieťaťa vyrástol úspešný a emocionálne zrelý človek. Každý učiteľ si praje, aby sa deti v jeho triede cítili bezpečne. A práve s týmto im obom dokáže pomôcť Emocionálny kompas. Čo tento program je a ako vznikol, nám priblížila jedna z jeho zakladateliek Anna Viľchová (30).
Prečo sú emócie pre človeka dôležité?
Pretože sú to neustále informácie o našom prežívaní, ktoré dostávame. Za deň prežijeme desiatky, až stovky emócií, no neučíme sa ich rozoznávať ani s nimi systematicky pracovať. Ba dokonca sa ich neučíme ani zvládať. Ak sme mali šťastie, mohli sme sa to učiť doma, ak nie, tak sme sa to neučili vôbec. A pritom je to zásadná a integrálna súčasť nášho života. Ovplyvňuje to naše rozhodnutia, naše vzťahy. Na to, aké je to dôležité a ako veľmi nás to ovplyvňuje, tomu venujeme veľmi málo energie.
Kde sa my ako Slováci nachádzame na nejakej škále toho, ako vieme pracovať s emóciami?
To je veľmi ťažké zhodnotiť a ja nie som ani vedec, ktorý by robil nejaký presný výskum v tejto oblasti. Rozdiely však môžeme pozorovať napríklad v slovnej zásobe. Angloamerické národy si vysoko cenia pozitívne, energické emócie, ako sú nadšenie, radosť, entuziazmus, a aj to reflektujú v programoch, ktoré v tejto oblasti prinášajú do škôl. Ale naopak, ázijské národy dávajú väčší dôraz na nízkoenergetické emócie, napríklad pokoj, súcit, spokojnosť, a tam aj majú širšiu slovnú zásobu. Slovenčina však prináša veľmi málo takýchto slov, a keď sme formovali náš program, tak sme tu narazili na niekoľko prekážok.
MOJE POCITY ZRAZU DOSTALI MENO
Kedy si si uvedomila, že nejaký program na prácu s emóciami je potrebné priniesť aj do našich škôl?
Prvotný impulz prišiel, keď som v rámci programu Teach for Slovakia začala učiť tretiakov v Rokycanoch. Prišla som do triedy a asi po týždni som pochopila, že keď sa nebudeme venovať zvládaniu emócií a budovaniu sociálnych zručností, ako je napríklad zvládanie konfliktov či spolupráca, ktoré súvisia s tým, že deti vedia napríklad pomenovať, kedy sa hnevajú a čo s tým vedia spraviť, tak po akademickej stránke nebudem môcť v triede urobiť nič. Keď sú deti rozrušené, nevedia rozoznávať, čo sa v nich deje, a nepoznajú stratégie na to, ako to môžu zvládnuť, tak je veľmi ťažké dostať k nim akýkoľvek akademický obsah.
Začala som na tom teda pracovať amatérsky, hľadala som si aktivity k tejto téme, ako si pomáhať, ako budovať v triede bezpečné prostredie. A zrazu som na deťoch videla zmeny. Videla som, že dokázali postupne pomenovať, ako sa cítia. Už namiesto toho, aby niekto buchol spolužiaka, mu to vedel povedať alebo na chvíľu vyjsť von, aby sa upokojil. Zrazu sme mali viac priestoru venovať sa matematike, slovenčine či angličtine.
A ako si sa pritom cítila ty?
Asi najviac ma napĺňalo práve učenie detí, ako pracovať s emóciami, pretože si myslím, že práve toto ich najviac posunulo vpred. To, že sa naučili nenásilne reagovať na konflikty, byť k sebe láskaví, pomáhať si. Už vtedy som v tom vnímala veľkú hodnotu.
Potom však v tvojom živote nastal veľký obrat.
Keď som skončila s učením, nastúpila som na materskú dovolenku a život sa mi obrátil hore nohami. Bolo práve obdobie covidu, izolácie a prežívala som silné úzkosti, až panické ataky. Začala som teda ešte v období tehotenstva chodiť na terapiu a riešiť to. Vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch prišla na to, že to, čo v nejakých intervaloch pociťujem už približne pätnásť rokov, sa volá úzkosť, má to svoje meno a existujú na to stratégie, ako to zvládať – skrátka viem s tým niečo robiť. Vtedy prišiel asi taký „aha moment“ – pre tieto deti zo sociálne-znevýhodneného prostredia bolo toto učenie sa o emóciách veľmi nápomocné. A zároveň som si uvedomila, že aj pre mňa by to v detstve bolo užitočné, keby som sa to naučila. Hoci som chodila na veľmi dobré školy, kde bol tlak na výkon a perfekcionizmus, nenaučila som sa pracovať s vlastnými emóciami. A keby som to vedela, mohla som sa mať o niečo lepšie.
Ako si dospela k súčasnej podobne Emocionálneho kompasu?
Najprv som si začala čítať rôzne články, štatistiky a z nich mi vyšlo, že v školstve nepracujeme na tom, aby sa deti učili pracovať s emóciami a nadobúdať sociálne zručnosti. So spoluzakladateľkou programu Lenkou Svoradovou sme sa tým intenzívne zaoberali a vyšlo nám, že práve toto na Slovensku chýba.
UČITELIA SI NEMUSIA HĽADAŤ MATERIÁLY PO NOCIACH
Skús nám, prosím, priblížiť, čo je to Emocionálny kompas.
V skratke – je to program pre učiteľov o tom, ako u detí zlepšiť duševné zdravie, vzťahy a schopnosť sústrediť sa.
A ako to vyzerá v praxi?
Vyvíjame pre učiteľov metodiky, kde majú aktivity na celý rok usporiadané podľa vedeckého rámca. Skrze tieto aktivity vedia naučiť deti zdravo pracovať s emóciami a rozvíjať sociálne zručnosti. Namiesto toho, aby si učiteľ musel – tak ako ja na začiatku – hľadať tieto aktivity, ich už dostane pripravené a stačí mu s nimi pracovať v triede.
Pre akú vekovú kategóriu je tento program určený?
Máme aktuálne pokrytý prvý aj druhý stupeň základných škôl a v pilotnom overovaní budeme mať od budúceho roku zapojených predškolákov.
A ako s vaším programom môžu pracovať rodičia?
Sú dve cesty. Ak je vaše dieťa zapojené v programe v škole, na konci každého dvojtýždňového celku prinesie domov pracovný list, s ktorým môžete pracovať. Ten obsahuje príklady a aktivity na doma k téme, ktorej sa dieťa venovalo v škole, takže rodič o tom má prehľad a môže to doma prehlbovať. Pre dieťa je to prostriedok na preklopenie zručností do domáceho prostredia, aby si vedelo prepájať kontexty.
Pre rodičov, ktorých deti nie sú zapojené do školského programu, sme vytvorili kompas na doma. Nájdu tam informácie, ako zdravo pracovať s emóciami, a napríklad aj otázky, ktorými môžu s deťmi otvoriť tieto témy. Rodičia sa k tomuto kompasu vedia dostať veľmi jednoducho, stačí si stiahnuť PDF súbor z našej webovej stránky.
Čo na váš program hovoria žiaci a učitelia, ktorí s ním pracujú?
Máme spätnú väzbu, ktorú si meriame, dokonca na to máme človeka – expertku pre meranie dosahu, avšak dostávame aj slovnú, príbehovú spätnú väzbu. Učitelia to vnímajú ako prínos, je pre nich hodnotné, že sa zrazu môžu s deťmi byť a rozprávať sa. Dozvedia sa o nich veľa vecí. Zrazu to tvorí alebo mení vzťah, ktorý má učiteľ k žiakovi. Zrazu ten učiteľ začína vnímať žiaka ako komplexnú bytosť, dozvedá sa, čím žije doma, akých má kamarátov, čo ho zaujíma.
Ďalej sme sa v rámci spätnej väzby dozvedeli, že sa darí do kolektívu začleňovať deti, ktoré doteraz boli na okraji. Triedy zrazu začínajú tvoriť komunitu, kde nikto nie je sám, a dokážu to zároveň vnímať a pomáhať si. A tiež sa nám opakuje, že sa prehlbuje vzťah medzi žiakom a učiteľom. Keď žiaka niečo trápi, má väčšiu dôveru prísť za učiteľom a povedať, čo sa deje.
TELO NEOKLAMEŠ, VNÍMA EMÓCIE
Môže sa zdať, že o emóciách hovoríme až príliš veľa…Kde je hranica medzi precitlivelosťou a emocionálnou odolnosťou?
Myslím, že je to o sebavšímavosti. Ak za emocionálnu odolnosť považujem to, že potláčam emócie, tak to nie je ozajstná odolnosť. Iba sa pretvarujem a telo sa nedá oklamať. Telo vníma emóciu, či si ju priznám, alebo nie.
Majú teda emócie vplyv aj na fyzické zdravie?
Určite áno, sú na to štúdie. Samozrejme, nie je to len o emóciách. Ale sú napríklad štúdie, ktoré dokazujú, že ak dieťa prežíva dlhší čas veľmi náročné emócie, vzniká toxický stres, ktorý má dokázateľný vplyv na fyzické zdravie detí.
Čo je podľa teba najväčším benefitom Emocionálneho kompasu?
Na to, aby sa dieťa dokázalo učiť, sa musí v triede cítiť bezpečne a prijato. To je dokázaný fakt. Ak sa dieťa necíti bezpečne a pokojne, nezapájajú sa časti mozgu zodpovedné za učenie sa. Učiteľom asi netreba špecificky zdôrazňovať, prečo je dôležité pracovať s emóciami, stačí sa pozrieť napríklad na vplyvy pandémie na duševné zdravie detí a na nárast šikany. Ak nechceme problémy len hasiť, dôležitá je prevencia a my ponúkame učiteľom pripravené materiály na to, aby s deťmi dokázali problémom predchádzať.
Ako teba samu zmenil tento program?
Naučila som sa pracovať s chybou. To bolo moje slabé miesto. Keď som dostávala spätnú väzbu, brala som ju veľmi osobne. Ale keď tvoríte takýto program, je to skvelá príležitosť na učenie sa, lebo robíte veľa chýb, testujete, dostávate spätnú väzbu. Najviac som sa naučila od spoluzakladateľky programu Lenky Svoradovej, ktorá je manažérsky aj komunikačne veľmi zručná. Naučila ma nie len technické zručnosti týkajúce sa budovania organizácie, ale veľa som sa naučila aj z Lenkinho prístupu – učíme sa na chybách a je to v poriadku, nemusíme sa za to hanbiť. Je to produktívna súčasť procesu a dáva nám možnosť robiť to lepšie.
Link na emocionálny kompas:
Snímky: archív respondentky