Seriál o emóciách (5): Neprehadzujme zodpovednosť za naše reakcie na druhých
Už vieme, že emócia je energia – a tá sa chce prejaviť. Hovorili sme aj o tom, ako rýchlo emócie vznikajú. Zdá sa, že im nemôžeme uniknúť a ich energia nás prinúti vykonať to, kam nás smerujú. Jednoducho reagujeme a výsledok často nebýva lichotivý. Potom ľutujeme, že sme nemlčali, že sme sa nechali uniesť, že sme pod tlakom emócií konali unáhlene, že sme nemali viac odvahy. Na to, aby nás emócie neovládali, ale aby nám slúžili, potrebujeme sa naučiť rozlišovať medzi reakciou a odpoveďou.
Autor: Marián Kubeš
AKO PREMENIŤ EMÓCIE NA REAKCIE
Vďaka rýchlosti, akou emócie vznikajú, sa na prvý pohľad zdá nemožné do tohto extrémne rýchleho procesu nejako vstúpiť. Otázka však neznie, či sa to dá, ale ako to urobiť čo najlepšie, aby naše odpovede boli naozaj odpovede a nielen reakcie. Aký je teda rozdiel medzi reakciou a odpoveďou? A čo znamená urobiť to najlepšie?
Reakcia je, zjednodušene povedané, našou emóciou vyprovokované správanie bez zapojenia uvažovania, premýšľania o dôsledkoch a o tom, čo je pre nás najdôležitejšie. Ak sme si osvojili mýtus, že za naše emócie môže niekto iný, prehodili sme tak zodpovednosť aj za našu reakciu na niekoho iného. Používame to ako náš obranný mechanizmus. Nič nás nevedie k tomu, aby sme uvažovali o svojich emóciách. „Keď tí druhí prestanú, ja nebudem takto reagovať.“ Józef Augustyn[i] (2004) nám však hovorí, že je zásadnou chybou, ak berieme svet emócií pri práci na sebe na ľahkú váhu. Vedia nám totiž povedať veľa o nás samých, o našich najskrytejších postojoch.
V niektorých situáciách nám rýchlosť našej reakcie pomôže vyhnúť sa ohrozeniu. Keď nás napríklad vystraší zvuk rýchlo sa približujúceho auta a my uskočíme, môže to znamenať naozaj záchranu života. Inokedy môžeme zistiť, že nám v skutočnosti nič nehrozilo. Pri takomto náhlom podnete nezostáva na rozumové spracovanie čas, naozaj iba reagujeme.
Väčšina podnetov, ktoré spúšťajú naše emócie, sa však neodohráva tak dramaticky a rýchlo. Vlastne vždy, keď nejde o život, máme priestor, aby sme premenili reakciu, ktorá sa nám ponúka sama, na zrelú odpoveď zrelého človeka. Denne sa v takých situáciách ocitáme, denne máme možnosť poznávať svoje emócie a precvičovať svoju schopnosť dať namiesto reakcie odpoveď.
ODPOVEĎ JE VÝSLEDKOM ZAPOJENIA ROZUMU
Aby sme naozaj dávali odpovede, potrebujeme o emóciách, ktoré práve prežívame, uvažovať z hľadiska našich cieľov. Uvažovať znamená zapojiť rozum. To je možné iba vtedy, keď svoje emócie vieme bezvýhradne prijať, hovorí Józef Augustyn a pripomína, že je na to potrebná nevyhnutná dávka pokory. Aj Anna Bissi[ii] (2014) zdôrazňuje, že sa musíme učiť akceptovať a uznať, že emócie máme všetci a nie sú dobré alebo zlé.
Toto poznanie nám uľahčí priblížiť sa k nim. Dobré a zlé sú až podľa toho, ako ich používame. Preto vtedy, keď ich pociťujeme, prvá vec, ktorú musíme urobiť, je prijať ich, akceptovať ich v našom vnútri ako nezávislú dimenziu našej existencie. A to isté platí aj voči druhým. Nikoho by sme nemali obviňovať z toho, že cíti to, čo cíti, vyčítať mu to a prisudzovať tomu morálnu hodnotu.
Až vtedy nadobudnú naše emócie morálnu akosť, keď nás vedú k odpovedi prehodnotenej rozumom a podporenej vôľou, píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi[iii] (KKC, § 1767). V tomto momente môžu nadobudnúť podobu dobra alebo zla. Ak sa neriadime prikázaním lásky, ale viac počúvame naše zranené ego, odkláňame sa od dobra, neodpúšťame, hľadáme spôsob, ako sa pomstiť, alebo jednoducho prehliadneme príležitosť konať dobro. Rozhodli sme sa zotrvať v zatrpknutosti, v pomstychtivosti, ale aj v apatii, rezignácii, zničujúcej vášni alebo prehnanom optimizme.
RIAĎME SA CIEĽOM
Obyčajne túžime po dobre, láske, prijatí, ocenení. Prikázaním lásky sa chceme riadiť aj vo vzťahu k iným. Napriek tomu naše správanie je často iné. Prežívame emócie a tie nás poháňajú k správaniu, ktoré sa často nezhoduje s tým, ako chceme žiť. Máme cieľ, ale nejdeme za ním. Je to preto, lebo do hry vstupuje naše ego, ktoré sa bráni, vytyčuje náhradný cieľ. Odhalíte ho tak, že sa často budete pýtať, čo sa vo vás deje práve v tomto okamžiku.
Nemusí to byť žiadne vedecké skúmanie. Vnímajte iba energiu emócií, pozorujte. Ak ste nenašli žiadnu emóciu, choďte hlbšie. Sledujte svoje prejavy obrany. Čo vlastne bránite? Vysnívanú identitu? Obraz vykonštruovaný v hlave? Staňte sa svedkami vlastnej obrany, pozorujte ju. Tak sa vám podarí prestať sa s ňou identifikovať, pochopíte ju a môžete začať sledovať pravý cieľ.
Manžel sa sťažoval, že nech sa snaží, ako chce, manželka odmieta jeho ponuky o zmierenie. Na drobné prejavy lásky a pozornosti z jeho strany odpovedá s chladom, ľahostajne a bez záujmu, čo v ňom iba vzbudzuje hnev, sklamanie, poníženie. Ak by tieto emócie usmerňovali jeho ďalšie konanie, asi by sa začal správať podobne ako manželka. Keď ich skúmal, zistil, že tie prežívané emócie slúžia predovšetkým jeho egu. Uvedomil si, že jeho cieľ obnoviť lásku je dôležitejší než uspokojenie vlastného ega. Rozhodol sa pokračovať bez ohľadu na to, či manželka bude, alebo nebude spolupracovať. Dokázal to aj napriek zničujúcim emóciám, lebo jeho cieľom bola láska.
Manželka sa postupne skúmaním svojich emócií dopracovala k poznaniu, prečo prechováva nedôveru voči manželovi, prečo nie je schopná odpovedať ináč, a začala postupne prijímať manželovo úsilie. Potrebovala čas, príliš ju ovládla bolesť zo zranení, ktoré jej spôsobil, a ten čas jej manžel poskytol práve tým, že sa neprestal snažiť zostávať v láske. Našla odvahu spolupracovať, pretože sa tiež rozhodla pre lásku.
Potrebujeme, povedané slovami Dannyho Silka[iv], nechať svoju lásku zapnutú, aj keď prežívame ťaživé emócie. Pretože v hneve je ľahké reagovať hnevom, ale aj v hneve sa dá odpovedať z lásky.
[i] Józef Augustyn: Svět citů. Karmelitánské nakladatelství, 2004.
[ii] Anna Bissi: Všemocné emoce? Jak poznat a zvládat vlastní emoce. Paulínky, 2014.
[iii] Katechizmus Katolíckej cirkvi. SSV, Trnava, 1999.
[iv] Danny Silk je autorom zaujímavej knihy o manželstve Udržuj svou lásku zapnutou.