Emócie naše každodenné: Mám strach, čo mám robiť?

„Vám, svojim priateľom, hovorím: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť! Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Áno, hovorím vám: Tohto sa bojte!“ (Lk 12, 4-5)

Autor: Marián Kubeš

Mám strach, čo mám robiť? Táto krátka, naliehavá otázka zaznieva dnes veľmi často. Pýtame sa ju sami seba, hovoríme ju do telefónu tiesňovej linky, dávame ju priateľom a blízkym, kladieme ju Bohu. Strach je jednou z najfrekventovanejších emócií, s ktorou sa dnes stretávame a do ktorej vyúsťuje stres z novej, život ohrozujúcej situácie. Áno, situácia je mimoriadna a väčšina ľudí, ktorí dnes na svete žijú, si podobný nápor strachu a ďalších emócií, ako je úzkosť, hnev, frustrácia či tieseň, nepamätá. Strach akoby dostal zelenú. A vieme, že ak sa mu nič nepostaví do cesty, ovládne nás.

Môj vnútorný hlas mi hovorí, že niečo konkrétne ma v budúcnosti môže ohroziť. To je typický príbeh emócie strachu. Či je moja obava opodstatnená, alebo nie, je celkom iná otázka. V dnešnej situácii azda nikto nepochybuje o reálnosti hrozby nakazenia koronavírusom. Vďaka strachu sa však môžeme vyhnúť krokom, ktoré by mali negatívne, až fatálne následky, a môžeme podniknúť kroky, ktoré vnímanú hrozbu ak nie celkom eliminujú, tak aspoň výrazne zmenšia.

 

Prílišná toxicita

Ak však stres, ktorý spúšťa vyššie spomenuté emócie, trvá dlhodobo, naše telo zaplavuje množstvo chemických látok s toxickým účinkom. Strach je preukázateľne v pozadí mnohých ochorení, ktorými trpíme. Patria medzi ne mnohé kardiovaskulárne ochorenia, hypertenzia, Crohnova choroba, bolesti hlavy, psoriáza, rôzne ekzémy a ďalšie.

Toxickými sa postupne stávajú aj naše myšlienky, píše Caroline Leaf[i], a spôsobujú neodvratnú deštrukciu v našom tele. Jedna z foriem toxických myšlienok je neustále robenie si starostí a neopodstatnené živenie strachu. V týchto dňoch je to obava o blízkych, premietanie si najhorších scenárov, pravidelné opakované vyhľadávanie negatívnych správ a podobne. Ježiš aj preto nabádal učeníkov, aby si nerobili starosti, keď sa s nimi lúčil, a povedal im aj prečo (pozri Jn 14, 1).

 

 

Strach nie je hriech, ale môže k nemu viesť

Ako každá emócia, aj strach nás má pred niečím chrániť, k niečomu nás povzbudzuje, na niečo nás upozorňuje. V Biblii je takmer tristo rozmanitých výziev, týkajúcich sa strachu. Dali by sa rozdeliť do dvoch veľkých skupín: kedy/čoho sa máme báť a kedy/čoho sa nemáme báť. Už to naznačuje, že máme sklon báť sa, keď sa nemáme báť, a nebojíme sa, keď by sme sa mali báť.

A práve takéto nekonzistentné podliehanie emócii strachu, keď to nie je namieste, koroduje našu dôveru v Božiu dobrotu, hovorí Max Lucado[ii] a dopĺňa, že naším bôžikom sa vtedy stáva naša bezpečnosť. A ešte zdôrazňuje jednu vec: strach nie je hriech, ale môže k nemu viesť. Preto potrebujeme emócii strachu rozumieť, pomôcť ľuďom správne ho vnímať a vedieť, ako so strachom naložiť. Zjednodušene povedané, rozlišovať, či nás prežívaný strach približuje k Bohu, alebo nás od neho vzďaľuje.

 

Stratégie zvládania strachu

Páter Kofler[iii] hovorí o tom, že strachu často prichádza na pomoc hnev. Túžba napraviť krivdu dokáže zvíťaziť nad strachom. Je to však aj celý rad ďalších emócií, ktoré sa môžu uplatniť pri prekonávaní strachu. Všetci máme možnosť pátrať po takých emóciách, ktoré by sme vo chvíľach strachu potrebovali cítiť viac.

Medzi ne určite patrí odvaha. Naše myšlienky, spomienky na situácie v minulosti, keď sme dokázali mať odvahu v ťažkých chvíľach, spúšťajú emócie, ktoré sa postarajú aj o chemickú rovnováhu v našom tele. Strach, hoci je stále prítomný, postupne prestáva dominovať. Aké máme zdroje odvahy, z ktorých by sme mohli čerpať? Sú to všetky vybojované zápasy, ktoré máme za sebou. Stačí sa pýtať seba samého, kedy som mal aspoň o kúsok viac odvahy ako teraz. Vďaka čomu to tak bolo?

Ďalšou emóciou, na ktorú sme už takmer zabudli, je vďačnosť. Určite cítite rozdiel aj v telesnom prežívaní vďačnosti a strachu. Aby sme pociťovali vďačnosť, ktorá je účinným liekom na náš strach, potrebujeme sa rozpamätávať. Premietať si všetky tie momenty v živote, ktoré sme dostali ako dar celkom nezaslúžene. Zistíme, že je o nás dobre postarané. Vďačnosť si môžeme rozvíjať aj tým, že si budeme, povedané slovami Gilbertha Keith Chestertona, všímať množstvo ohromných maličkostí všade okolo nás. Možno aj to je dobrý spôsob, ako zobrať strachu priestor a dať ho takým emóciám, ktoré dokážu detoxikovať našu myseľ.

 

 

Pozrite mu do očí

Konfrontácia strach spravidla oslabuje. Preto potrebujeme strach pomenovať. Pozrieť mu do očí. Hoci iba sami pred sebou si povedať: „Áno, bojím sa.“ A na druhú misku váh dať všetko, čo dokáže strach zmierniť.

Spomínam si na jeden rozhovor s mladým mužom, v ktorom som čoraz jasnejšie cítil, že spôsob, akým rozpráva o svojej situácii, je silno presiaknutý strachom. On sám slová „strach“ či „bojím sa“ nepovedal. Vtedy som mu položil priamu otázku: „Čoho sa bojíš?“ Krátko na mňa prekvapene pozrel. Keď však videl, že s pochopením a záujmom čakám na odpoveď, s viditeľnou úľavou povedal, čoho sa bojí. A bolo to oslobodzujúce.

Najúčinnejším liekom na strach je viera. Viera je emócia, ktorá mi umožňuje konať, aj keď nemám dôkaz. Znamená, že verím, že Boh má všetko pod kontrolou a že sa môžem na neho spoľahnúť. Don Colbert[iv] nám radí, aby sme sa rozhodli veriť, že Boh nepretržite pôsobí v našich životoch a životoch ľudí okolo nás. Rozhodnite sa veriť, že Boh má vládu nad všetkými situáciami a okolnosťami. Viera je vždy voľba, píše a odporúča nám túto voľbu opakovať denne.

Max Lucado rozpráva príbehy strachu pútavým spôsobom. Väčšinou ide o existenčný strach, keď je moja existencia nejako ohrozená (strach z násilia, z posledných chvíľ, z globálnej katastrofy, z toho, čo príde), alebo ide o strach zo strádania či bolesti (strach z nedostatku, z nedôležitosti, z nezdolateľných úloh). Knihu končí kapitolou, ktorú nazval Jediný zdravý strach. Je ním strach – či skôr bázeň – pred Bohom, ktorý sa vymyká mojim predstavám. Je to Boh, ktorý má moc nad všetkými a všetkým. A tento Boh nám jasne hovorí: „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mt 17, 7)

[i]     Caroline Leaf: Kdo mi vypnul mozek? Kontrolování toxických myšlenek a emocí. Universe press, Zlín, 2017.

[ii]     Max Lucado: Bez strachu. Kumran, 2010.

[iii]    Len Kofler: Ako budovať pozitívne vzťahy. Oslobodenie našej prítomnosti od vplyvu minulosti. Redemptorist Publications, Nitra, 2016.

[iv]    Don Colbert: Deadly emotions. Thomas Nelson, Nashville, 2003.