Dve generácie o modlitbe. Vnímajú ju rozdielne?

Rozdiel päťdesiatjeden rokov života. Ako vnímajú modlitbu dve rozličné generácie? Jeden v zasvätenom živote, druhý pripravujúci sa na manželstvo. Misionár milosrdenstva Michal Zamkovský (74) a študent tlmočníctva a prekladateľstva Matúš Nemergut (23) nám v rozhovore prezradili, aká forma modlitby im najviac vyhovuje, ako reagujú, keď sa im do nej nechce, čo si naopak myslia o tej nevypočutej, či ako by doplnili vetu: ,,Život bez modlitby je pre mňa ako…“

Aké miesto vo vašom živote predstavuje modlitba?

Páter Zamkovský: Skôr by som sa spýtal: Aké miesto v mojom živote predstavuje Boh? Aké miesto v mojom živote zaujíma Ježiš? Čím by som bol bez Boha? „Boh z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára.“ (Ž 113, 7) V celej pokore si uvedomujem, kde by som bol bez Boha a kde by som skončil bez Ježiša. To Ježiš ma povolal, pozdvihol. To Ježiš ma nazýva svojím priateľom a ponúka mi trón slávy. Denne sa preto snažím vnímať to povolanie, prežívať vďačnosť a chrániť ten vzťah priateľstva. To je moja modlitba.

Študent Matúš: Pochádzam z veriacej, praktizujúcej rodiny, takže modlitba ma sprevádza od malička. Snažím sa nájsť si čas na modlitbu každý deň, aspoň na chvíľočku. Čím som starší, tým si k modlitbe budujem hlbší vzťah, mení sa z niečoho, čo musím, čo by som mal, na niečo, čo chcem, čo potrebujem.

 

ČAS MODLITBY SI CHRÁNIM KAŽDÝ DEŇ

Aká forma modlitby vám najviac vyhovuje?

Páter Zamkovský: Ako zasvätená osoba sa denne modlím liturgiu hodín. Modlím sa ju sám ako aj v komunite bratov a viem, že toto je naša výsostná úloha, ako pomáhať svetu. Preto si tento čas modlitby chránim každý deň. Okrem breviára máme v našej reholi záväzok i výsadu modliť sa jednu hodinu denne. Zdá sa to málo, ale dodržať to denne vyžaduje určitú disciplínu života. Snažím sa preto denne rozjímať, modliť sa ruženec ako aj Korunku Božieho milosrdenstva. Teraz v čase pandémie mi to ide akosi ľahšie. Rád sa modlím spevom a chválou v spoločenstve i osamote. A čím ďalej, tým viac ma priťahuje tichá adorácia pred Eucharistiou.

Študent Matúš: Dosť to závisí od toho, v akom rozpoložení som. Myslím, že nie je jedna forma, ktorá by mi vyhovovala najviac či zakaždým. Mám veľmi rád modlitbu chvál, modlitbu piesňami, aj modlitbu vlastnými slovami. Tá mi je asi najbližšia, pretože vo všeobecnosti veľa rozprávam (smiech).

 

Čo je súčasťou každej jednej vašej modlitby?

Páter Zamkovský: Pri spoločných modlitbách, ale aj pri osobnej modlitbe, či pri čítaní Svätého písma, často vzývame a privolávame Ducha Svätého. Či je to Otče náš, či je to žalm, pieseň chvály alebo ruženec, viem, že potrebujem dať priestor Duchu Svätému, lebo Duch vie, čo sa páči Bohu a čo je pre nás osožné. Nie, že som to už dosiahol, ale usilujem sa o to, aby bola moja modlitba v Duchu a v pravde.

Študent Matúš: Odprosenie, poďakovanie a prosba. Od malička ma učili, že modlitby, ktoré majú „pevnú formu“, môžem obetovať na nejaký úmysel. A asi to ma viedlo k vybudovaniu si takejto štruktúry.

 

 

ČÍM HLBŠIA JE MODLITBA, TÝM JE OSOBNEJŠIA

Ako čo najhlbšie prežiť modlitbu?

Páter Zamkovský: Moja prvá rada je, aby sme neboli zameraní na to, že každá naša modlitba musí byť hlboká a neviem ako mystická. Modlime sa tak, ako vieme a nie tak, ako nevieme. Majme určitú disciplínu života, kde máme stanovený čas modlitby a snažme sa byť tomu verní. Nemusíme množiť modlitby a slová, aby sme Pána Boha na seba upozornili a niečo mu vysvetľovali. Pán Boh všetko vie, teší sa z nás a je naším Otcom. Modliť sa, to je predovšetkým prijať láskavý pohľad Otca a tešiť sa z neho. Ďakovať mu za ráno, za krásny východ slnka, za vetrík, za krásu prírody, ako aj za ľudí, ktorých nám posiela do cesty ako poslov svojej lásky. Uverte, že keď nám Boh nebude ľahostajný, tak on sám si nás povedie k modlitbám a pritiahne k sebe. To je moja životná skúsenosť.

Študent Matúš: Myslím si, že modlitba vie byť tým hlbšia, čím je osobnejšia. A osobnejšia vie byť, keď začneme poznávať, že Boh je veľmi osobný. Často sa mi stáva, že si počas modlitby uvedomím, že sa modlím skôr preto, aby som si to mohol „odškrtnúť“ a povedať si, že som dobrý kresťan. Vtedy sa snažím pripomenúť si, že chvíľa úprimnej modlitby je viac ako hodina hrania sa na niečo.

 

SOM BOHU VĎAČNÝ, ŽE MI NESPLNIL NIEKTORÉ MOJE PROSBY

Prečo niekedy Boh naše modlitby nevypočuje?

Páter Zamkovský: Pretože On je Boh a my sme iba ľudia. „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.“ (Iz 55, 8) Pán Boh vidí ďalej, vidí aj za roh, vidí, aký to bude mať dopad pre nás a pretože nás chráni, nedá nám, čo si teraz prajeme. A som Bohu veľmi vďačný za to, že mi nesplnil niektoré moje prosby. Keď však pozerám na svoj doterajší život, a kúsok toho života som už prešiel, vidím, ako Boh všetko riadi a dáva mi to najlepšie, dáva mi dar Ducha Svätého a múdrosť. A vidím to nielen vo svojom živote, ale aj v príbehoch ľudí okolo seba. Boh je Láska a preto chce iba naše dobro a šťastie. Sú veci, ktoré chápeme iba postupne a prichádzame na to, že Boh vypočuje každú našu modlitbu, ale odpovie svojím spôsobom. Boh jedná slobodne.

Študent Matúš: Páči sa mi, ako sa na TV Lux pri modlitbe Korunky hovorí, že Ježiš v hodine milosrdenstva neodoprie duši nič, o čo ho žiada, ak je to zhodné s Božou vôľou. Tu sa podľa mňa skrýva odpoveď. A verím aj v to, že Pán Boh si vie všetko použiť na dobré, aj našu nevypočutú modlitbu.

 

Predstavte si rozhovor s človekom, ktorý vám k téme modlitba hovorí takéto názory: ,,Prečo tie všetky modlitby treba odrecitovať? Na čo je to dobré? Veď sa pri tom ani nesústredím.“ Čo by ste odpovedali?

Páter Zamkovský: A ktoré všetky modlitby treba odrecitovať? Ježiš na prosbu učeníkov, aby ich naučil modliť sa, povedal: ,,Vy sa modlite takto: Otče náš…“ A dáva nám slová, dar synovstva a dar Ducha Božieho. My sa celým životom učíme dôverovať a prežívať tento vzácny dar synovstva. Modlitba nie je psychologické cvičenie, aj keď to môže sčasti pri modlitbe pomôcť. Cieľom modlitby nie je dosiahnuť všetko, o čo prosíme, ale budovať vzťah. Chránime a rozvíjame vzťah s tým, ktorý nás stvoril pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu. „Ukrytý v náručí, stratený syn, objatý láskou“ – tak si často v ťažkých situáciách pospevujem, čo mi dáva pokoj. Je toho v poslednej dobe dosť, mám celý zoznam ľudí, ktorí ma prosili o modlitbu, a to pri omši a pri súkromnej modlitbe predstavujem Bohu. On už vie, čo má s tým urobiť. Často sa ozvú ľudia, ako im naša modlitba pomohla. Funguje to.

Študent Matúš: Aj ja som sa nad týmto niekedy zamýšľal. Teraz by som asi povedal to, čo mi pred časom povedal môj dobrý priateľ, a síce, že Slovo sa stalo telom. To znamená, že aj my máme hovoriť slová, Božie slová, aby sa v našej skutočnosti, v našich životoch stávali telom. A zároveň si myslím, že sa v modlitbách ukrýva tradícia a dokonalosť. Také vyznanie viery je pecka už od prvej vety. Samozrejme, ak si uvedomíme, čo vlastne vyznávame.

 

 

CHCEM BYŤ ÚPRIMNÝ. PRI MODLITBE POVIEM BOHU, PREČO SA MI NECHCE MODLIŤ

Určite aj vo vašich životoch prídu momenty, keď sa k modlitbe nie a nie premôcť. Ako vtedy reagujete?

Páter Zamkovský: Modlitba je zápas a vlastne od tohto zápasu záleží, ako vyzerá náš kresťanský život. Bojím sa, že veľa ľudí sa modlí len vtedy, keď sa im chce, a to značí, že sa modlia málo. Pritom modlitbou možno získať tak veľa a v konečnom dôsledku spásu. Svätý Alfonz napísal a často opakoval: „Kto sa modlí, bude spasený, kto sa nemodlí, bude zatratený.“ Je to dosť tvrdá veta, ale v skutočnosti logická, lebo Boh nikomu spásu a nebo nevnucuje, ale ponúka. Modlitbou prijímame túto ponuku. Dospel som v duchovnom živote do bodu, keď viem, že sa musím modliť. Prečo? Lebo neobstojím ako kňaz, ako misionár, ako kresťan. A keď som vyčerpaný a duchovne prázdny a bez chuti, vtedy vezmem do rúk ruženec, chodím po chodbách kláštora a modlím sa. To nič, že nič necítim, že mi utekajú myšlienky, ale zrnkami i srdcom túžim zostať pri Bohu. A verte, že tu Mária vždy urobí svoje. Ach, kde by som bol dnes bez modlitby?

Študent Matúš: Mám taký asi 15-centimetrový krížik, ktorý som si kúpil pred dvoma rokmi a skoro stále ho mám počas modlitby pri sebe. Keď sa mi nechce modliť, pritlačím si ho na srdce a poviem Pánu Bohu pár slov, medzi iným aj to, prečo sa mi nechce modliť. Snažím sa byť voči Pánu Bohu úprimný, ale zároveň sa od neho snažím prijať lásku, ktorá vôbec nezávisí od môjho „modlitbového výkonu“.

 

Ako by ste ukončili vetu: ,,Život bez modlitby je pre mňa ako…“?

Páter Zamkovský: …žiť, ale nedýchať. „Bratku, nezabudni dychac“, hovorí mi jeden spolubrat a tým myslí: Nezabudni sa modliť! Páči sa mi veta svätého Ireneja: ,,Chválou Boha je živý človek.“ A priznám pokorne: Modlitba sa mi stala v živote radosťou. Túto radosť vyprosujem všetkým vám, ktorí to čítate.

Študent Matúš: …diaľnica bez čerpacích staníc. Dá sa na ňu napojiť, no nedôjdem do cieľa.