Duchovný otec Juraj Sabadoš: Stal som sa kňazom pre hlad po niečom väčšom

Juraj Sabadoš je správcom Slovenskej katolíckej misie sv. Gorazda vo Frankfurte. V rozhovore nám povedal, prečo sa rozhodol pre kňazské povolanie, v čom spočíva jeho pastorácia a či zbúral nejaké predsudky, ktoré bežne Slováci o Nemcoch majú.

Ako dlho ste už kňazom?

Vysvätený som bol v roku 2009 a som kňazom košickej arcidiecézy.

Ako u vás nastalo volanie do tejto služby?

Náročná otázka. Patrím medzi tzv. „neskoro povolaných“. Rozhodovanie u mňa trvalo trochu dlhšie. Prišlo až po dlhom hľadaní, po ukončení vysokoškolského štúdia a absolvovaní vtedy ešte povinnej vojenskej služby. Veľkú úlohu zohrali vynikajúce kňazské vzory, ktoré som mal možnosť spoznať a z ktorých sa neskôr vyvinuli aj priateľstvá. A k rozhodnutiu stať sa kňazom prispel aj vlastný „hlad“ a „hlad“ ľudí okolo mňa po niečom väčšom.

Čo tým „väčším“ myslíte?

Všade tam, kde som žil a pôsobil, stretával som rôznych ľudí, praktizujúcich aj menej praktizujúcich kresťanov, ale aj neveriacich. Pri rôznych stretnutiach a rozhovoroch som videl, ako sme všetci hľadajúci – či už zmysel života alebo niečo, čo presahuje náš život. Často som hľadal odpovede na rozličné životné otázky. A to materiálne nedávalo a nedáva uspokojenie. Preto som to nazval hlad, azda hlad po Bohu.

Ak by ste sa mohli rozhodnúť znova, študovali by ste opäť to isté? Prečo?

Keby som mal voľbu sa znova rozhodovať, asi by to bolo rovnako neľahké ako na začiatku, poznajúc už náročnosť tohto povolania, ale zároveň by to bolo rovnako lákavé – poznajúc krásu tohto povolania.

Ako dlho pôsobíte vo Frankfurte?

Do Nemecka som prišiel v auguste 2012. Správu misie som prevzal v roku 2015.

Ako ste sa dostali do Slovenskej katolíckej misie sv. Gorazda vo Frankfurte? 

Po troch rokoch pôsobenia ako kaplán v košickej arcidiecéze som prišiel do Frankfurtu pokračovať v štúdiu na jezuitskej vysokej škole Sankt Georgen. Po troch rokoch štúdia mi bolo ponúknuté pôsobiť v pastorácii.

Mali ste obavy pred odchodom do Nemecka alebo ste uvítali zmenu?

Nemecko som pomaly začal spoznávať už v roku 2007, kedy som tu bol ako študent teológie na výmennom pobyte Erasmus. Tiež biskupstvo Limburg je partnerským biskupstvom Košickej arcidiecézy. Preto akosi sponntánne vznikla myšlienka prečo Nemecko. Krajina a všetko, čo k tomu patrí, ma vždy veľmi oslovovali. Po troch rokoch kňazského pôsobenia na viac-menej tradičnom Slovensku to bola určite aj zaujímavá zmena plná výziev. A životné výzvy mám rád. (Úsmev)

PO PRÍCHODE BOL „BOJ O PREŽITIE“

Vedeli ste nemecky pred príchodom do Frankfurtu alebo ste sa učili „za pochodu“?

Stredoškolské vedomosti nemčiny boli dobrým základom, častejšie návštevy Nemecka dobrým tréningom. Napriek tomu po príchode to bol tzv. „boj o prežitie“. Musel som kvôli štúdiu absolvovať kurzy nemčiny. Všetko ostatné postupne nasávate za pochodu a cítite sa istejší v jazyku. Samozrejme, pre mňa je to vždy cudzí jazyk a stále je na čom pracovať.

V čom spočíva vaša pastorácia?

Moja práca je rozdelená medzi dve farnosti. Som farárom na slovenskej misii a zároveň výpomocným kňazom v nemeckej farnosti s troma kostolmi. Stredobodom mojej služby je, samozrejme, slúženie svätých omší a vysluhovanie sviatostí. Potom prichádza riadenie farnosti, organizovanie života vo farnostiach, kontakt a spolupráca s miestnym biskupstvom, s mestom Frankfurt a tiež so slovenským konzulátom a rozličnými inštitúciami.

LAICI MAJÚ V NEMECKU VÄČŠIE KOMPETENCIE

V čom je iné viesť farnosť v Nemecku a na Slovensku?

Neviem to až tak porovnať, azda len to, že riadenie farnosti v Nemecku je trochu iné ako na Slovensku. Je viac byrokratické. Viac zodpovednosti za riadenie farnosti preberajú laici cez volené synodálne grémia, ako je Pfarrgemeinderat (farská rada) a Verwaltungsrat (ekonomická rada). Maju oveľa väčšie kompetencie ako u nás. A tiež spravujú aj väčšie množstvo nehnuteľností. Súčasťou skoro každej farnosti je aj materská škôlka, služby ako kostolník, domovník, sekretárka sú často platené. Keď sa to všetko zosumarizuje, tak farnosť je ako malá firma a farár ako manažér firmy. Hovorím o nemeckej farnosti, nakoľko je však slovenská misia súčasťou nemeckých štruktúr, vzťahuje sa to aj na našu farnosť.

Aké má farnosť sv. Gorazda špecifiká?

Farnosť je centrom pre Slovákov žijúcich v biskupstve Limburg a Fulda. Mnohí prichádzajú na misiu z väčších vzdialeností. Farnosť tvoria ľudia pochádzajúci z celého Slovenska. Majú rozličné potreby aj čo sa týka života komunity.

Slúžite omše a vysluhujete sviatosti len vo Frankfurte alebo aj v iných mestách?

Slovenské sväté omše máme len vo Frankfurte. Je to inak ako na misii v Mannheime alebo v Mníchove. Pri vysluhovaní sviatostí ako krsty a sobáše cestujem podľa požiadaviek a často sú slávené dvojjazyčne.

Z akých dôvodov sa sťahujú Slováci do Nemecka?

Študenti za štúdiom, dospelí za prácou, za lepšími pracovnými podmienkami, za vyššou životnou úrovňou. Asi to sú základné motivácie.

Slováci zvyknú mať niekedy predsudky. Išli ste aj vy do Nemecka mysliac si napríklad, že Nemci si potrpia na presnosť, sú chladní a nemajú humor?

Áno, Slováci často mávajú predsudky, no myslím, že skúsenosť života pomáha rýchlo sa ich zbaviť. Ja osobne som nikdy nemal nejaké predsudky, resp. možno tých malých som sa zbavil počas mojich pobytov pred mojím príchodom na misiu. A Nemci nie sú chladní a majú aj humor. (Úsmev)

Alebo naopak – zbúrali ste nejaké predsudky o Nemcoch po čase s nimi v krajine? Ak áno, aké?

Predsudok či ma príjmu a strach z jazykovej bariéry. Prijali ma rýchlo a milo.

Čo sa môžu Slováci od Nemcov naučiť a naopak?

Slováci od Nemcov: väčšej zodpovednosti za farnosť zo strany laikov, dobrovoľníctvu a angažovaniu sa v potrebách svetovej Cirkvi. Tiež otvorenosti pre nových ľudí, novým postojom. Nemci od Slovákov: spontánnosti a menšej naviazanosti na štruktúry a s tým spojenou nekomplikovanosťou v rozhodovaní.

ZÁKAZ STRETÁVANIA SA PO OMŠI

Ste „pivkár“? Máte radšej slovenské alebo nemecké pivo?

Pivo pijem dvakrát v roku. Radšej si dám víno. Frankfurt je neďaleko oblasti Porýnia (Rheingau), kde sa zrodil rízling rýnsky, ktorý patrí k top na svete a je exportovaný do celého sveta. Takže odpoveď znie: biele a nemecké. (Úsmev)

Čo robíte, keď sa vám cnie za domovom? Mávate také chvíľky?

V takých chvíľkach, ktoré nie sú až také časté, telefonujem a „otravujem“ mojich blízkych. Niekedy zájdem k priateľom a oni trochu utíšia takéto cnenie. A keď už mi je dlho od poslednej návštevy, tak si plánujem cestu na Slovensko a žijem odpočítavaním dní. (Úsmev)

Ako ste zvládali obdobie pandémie a karantény? Boli aj v Nemecku zavreté kostoly? Slúžili ste sv. omše online?

Pre porovnanie so Slovenskom sme v Nemecku namali také tvrdé opatrenia, čo sa týka zatvorených kostolov. Kostol bol vždy otvorený pre ľudí, iba sa štyri týždne nekonali bohoslužby. Samozrejme, boli protipandemické opatrenia ako dokumentácia účastníkov sv. omše, rúško, odstup, dezinfekcia, zákaz spevu v kostoloch, ktoré sa aj veľmi striktne dodržiavali. Len pred nedávnom boli tieto opatrenia zrušené. Čím sme trpeli najviac, bol zákaz stretávania sa po sv. omši a tiež obmedzené aktivity a podujatia. Hľadali sme nové možnosti ako nestratiť kontakt s ľuďmi a hlavne s deťmi. A aj keď bola požiadavka od niektorých robiť online sv. omše, myslím si, že ponuka na internete bola veľká a tak sa mohli naši ľudia spojiť so Slovenskom a často aj so svojou farnosťou doma.

Ako často chodíte domov na Slovensko? 

Ja osobne sa snažím tak dvakrát do roka. Poznám mnohých, ktorí cestujú domov aj častejšie, Slovensko je a ostane náš domov. Frankfurt nie je až tak ďaleko, preto prichádzajú na návštevu aj rodiny a priatelia, ktorí nám prinášajú kus domova.

Čo vám z domova najviac chýba?

Rodina a priatelia. Dnešné sociálne médiá síce skracujú vzdialenosti, predsa však, fyzický kontakt je nenahraditeľný.

Snímky: archív Juraja Sabadoša / archív Slovenskej katolíckej misie sv. Gorazda vo Frankfurte

Tento projekt vznikol vďaka našim partnerom: