Duchovné vedenie – načo mi je dobré?

Život viery ako jazda na bicykli – a ten, kto nás sprevádza, kráča či beží popri nás. Nešliape do pedálov namiesto nás, ani si nesadne na bicykel a nestáča nám riadidlá tak, ako by chcel. Upozorňuje na nebezpečenstvá trasy i na tie, ktorým sa je potrebné vyhnúť, na chybný spôsob jazdy na bicykli (teda žitia), ukazuje nové horizonty a terény, dodáva odvahu a povzbudenie.

Síce vedie človeka, no väčšmi ho na ceste sprevádza. Preto mnohí uprednostňujú používať skôr pojem duchovné sprevádzanie a sprievodca než vedenie či vodca. Sprevádzaný pri svojom sprievodcovi nachádza seba samého – nemusí nosiť žiadne masky a môže byť vskutku taký, aký je, aj s kladmi i zápormi. V podstate mu duchovný sprievodca pomáha väčšmi sa stať sebou samým – stvoreným na obraz a podobu Boha.

Zväčša to býva kňaz (výhodou je možnosť pristúpiť aj k sviatosti zmierenia), zasvätený človek, ale taktiež laik – človek zrelej viery. „Duchovný vodca je ten, kto pomáha druhým rozoznávať a nasledovať momenty v ich živote, ktoré sú inšpirované milosťou,“ povedal Thomas Merton.

 

SPREVÁDZANIE OČAMI SPRIEVODCOV

V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František v niekoľkých bodoch načrtáva duchovné sprevádzanie, ktoré nazýva „umením sprevádzať“ – zobuť si sandále pred svätou zemou – druhým. „Cirkev potrebuje pohľad blízkosti, aby mohla kontemplovať, prežiť dojatie a zastaviť sa pri druhom vždy, keď je to potrebné. Týmto spôsobom vysvätení služobníci, ako aj ostatní pracovníci na poli pastorácie, dokážu sprostredkúvať vôňu Ježišovej blízkej prítomnosti a jeho osobný pohľad,“ píše Svätý Otec. Pripomína, že sprevádzanie má mať „zdravý rytmus blízkosti s pohľadom plným úcty a súcitu, ktorý zároveň lieči, oslobodzuje a povzbudzuje do dozrievania v kresťanskom živote“. Duchovné sprevádzanie ako také, ktoré, pochopiteľne, vždy musí privádzať k Bohu: „Sprevádzanie by bolo kontraproduktívne, keby sa stalo len akýmsi druhom terapie, ktorá by podporovala toto uzatvorenie osôb do vlastnej imanencie, keby prestalo byť putovaním s Kristom smerom k Otcovi.“ Sprevádzajúceho definuje ako toho, ktorý „chápe, že situácia každého človeka pred Bohom a jeho životom milosti je tajomstvom, ktoré nik zvonku nemôže plne pochopiť“. Celá oblasť sprevádzania – pre sprevádzaného, ako aj sprievodcu – nás „učí byť trpezlivými a mať súcit s druhými, aby sme našli správnu cestu, ako v nich znovu vzbudiť dôveru, otvorenosť a snahu o rast“.

Jezuita Peter Dubovský v jednom rozhovore povedal: „Pretože sme ľudia a nikto nedokáže byť sám sebe vodcom. Človek má tendenciu „zacykliť sa do seba“, teda počúvať seba, správať sa podľa toho, ako mu to najväčšmi vyhovuje a je voči svojim chybám slepý. Pokiaľ nie je konfrontovaný s niekým, kto mu dokáže nastaviť láskavé zrkadlo, ľahko sa môže akoby stratiť sám v sebe. Naša ľudská prirodzenosť je stvorená tak, že bez dialógu s iným človekom nemôže normálne rásť,“ sprevádzanie vníma predovšetkým ako počúvanie a je založené na dôvere, priestore prijatia, napomáhajúcemu otváranie srdca. „Keď človek dosiahne istú hĺbku duchovného života, bolo by až nebezpečné nemať sprievodcu,“ pokračoval ďalej.

Svätý František Saleský zdôrazňuje tri vlastnosti duchovného vodcu: „Treba, aby bol plný lásky, vedomosti a prirodzenej múdrosti.“ Svätá Terézia z Avily povedala, že dobrý duchovný sprievodca by mal byť vzdelaný a zbožný, ale keby si mala vybrať buď zbožného alebo vzdelaného, vybrala by si vzdelaného.

Svätý Ján z Kríža hovoril, že duchovný vodca „má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený… Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí“. Sprevádzanému, ktorý chce robiť pokrok v dokonalosti, radil: „Má pozorne zvažovať, do čích rúk sa zveruje, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn.“

 

DUCHOVNÝ PORADCA POHĽADOM FAUSTÍNY

Rozsiahly „návod“ a opis úlohy duchovného vodcu nám vo svojom Denníčku zanechala svätá sestra Faustína. „Keby som mala od začiatku duchovného poradcu, nepremárnila by som toľko Božích milostí. Spovedník môže duši veľmi pomôcť, ale môže aj veľa pokaziť,“ píše v začiatkoch. Prežívala trápenie, lebo nemala stále spovedníka a svojho duchovného poradcu, ktorého našla až neskôr v kňazovi Sopočkovi. O ňom jej Ježiš povedal: „Toto je tá viditeľná pomoc pre teba na zemi. On ti pomôže splniť moju vôľu na zemi.“ Na inom mieste Faustína píše, že duchovný vodca „pomáha obísť skaly, o ktoré by sa duša mohla poraniť“. Vnímala ho ako človeka, vedeného Božím Duchom, cez ktorého k nej Pán hovorí, veľkú Božiu milosť, za ktorého sa je potrebné modliť. „Ó, môj Ježišu, keby bolo viac takých duchovných poradcov. Duše by pod takým vedením v krátkom čase prichádzali na vrchol svätosti a nepremárňovali by také veľké milosti.“

 

 

ČO DUCHOVNÉ SPREVÁDZANIE NIE JE?

Józef Augustyn poukazuje na skutočnosť chýbajúceho duchovného vedenia u mnohých ľudí, intenzívne žijúcich životom viery, čoho dôvodom je často falošná predstava o ňom. Mnohým sprevádzaným i sprevádzajúcim sa môže zdať, že primárnym cieľom duchovného vedenia je dávať dobré rady, povzbudzovať, usmerňovať, riadiť duchovné kroky človeka. „Z takto chápaného duchovného vedenia možno usudzovať, že ho potrebujú iba dezorientovaní ľudia, tí, ktorí nie sú si istí, ktorí si nevedia v živote poradiť sami,“ píše jezuita.

Duchovné vedenie nie je potrebné len pri ťažkých a zlomových životných udalostiach, ale neustále. Nevyžaduje absolútnu poslušnosť ani sľub poslušnosti, nejde totiž o predstaveného či nadriadeného. Skôr je to o tom, že obaja kráčajú spoločne, respektíve sprievodca je vždy krok vpred. Nemožno si ho zamieňať so psychoterapiou, hoci sa môžu obe dopĺňať. Sprevádzanie nie je možné, keď sa medzi nimi stratí dôvera, a sprevádzajúci by nemal na sprevádzaného prenášať obraz svojej vlastnej spirituality a vnucovať mu, čo mu je vlastné.