Drahý prvorodený, je normálne zlyhať
Mama Jessica píše list svojmu jedenásťročnému synovi.
Autor: Jessica Johnston
Drahý prvorodený,
je v poriadku zlyhať – znova a znova.
Naše puto je dačím výnimočné. Nie je lepšie alebo dôležitejšie, je skrátka iné. Ty si bol začiatkom môjho prebudenia, tým krokom, ktorým som prešla bránu materstva. Tvoj príchod na svet bol mojím príchodom. V deň, keď si sa narodil, som povedala zbohom jednému životu a rozbehla sa s otvorenou náručou v ústrety druhému.
Stále si viem vybaviť, ako som ťa držala na rukách. Neveriacky som pozerala na tvoju tváričku. Ako by som len mohla pre teba pripraviť detstvo, ktoré si zaslúžiš? Ešte stále som na to neprišla. Každý deň sa mi podarí dačo krásne a každý deň dačo pokazím, ale neexistuje žiadna iná úloha, ktorá by si odo mňa vyžadovala viac než ty sám.
Tu je pár vecí, ktoré chcem, aby si vedel.
Nech pôjdeš kamkoľvek, nech sa staneš kýmkoľvek, nech urobíš čokoľvek, nič ma neprinúti prestať ťa ľúbiť. To sa nedá. Moje srdce bude navždy tvojím, bez ohľadu na okolnosti. Nemusíš si naň zarobiť, nemusíš si ho zaslúžiť. Je tvoje.
Verím, že sa o moje srdce postaráš, verím, že ma budeš ľúbiť tiež, ale aj keby to tak nebolo, som stále tu – ako socha vytesaná do kameňa. Nie je nič, čo by to zmenilo.
To, že to tu mám na starosť, neznamená, že to robím správne. Situáciu som odhadla zle asi miliónkrát. Možno som tisíckrát povedala dačo nevhodné. Snažím sa, ale moje slová nie sú konečnou stanicou. Verím, že sa mi podarí dať ti svoju múdrosť, ale tiež schopnosť uvažovať samostatne. Na konci dňa chcem len to, aby si vedel, že ťa ľúbim, že stačí to, aký si, a že máš všetko, čo treba – ostatné je nedôležité.
Občas sme boli s otcom k tebe príliš prísni, akoby sme zabudli, aký si malý, a očakávali sme od teba viac, než si bol schopný urobiť. Je mi to ľúto, synček. Chyby sú dôležitou súčasťou dospievania a máš právo ich robiť. Vidím, že aj ty sám si na seba pritvrdý. Snažíš sa dodržiavať pravidlá, nikdy sa nezapliesť do problémov, robiť si všetky domáce úlohy. Všetko sú to dobré veci, ale chcem, aby si vedel:
Môžeš zlyhať. Tak veľmi a tak často, ako budeš potrebovať.
Nikam sa nestratíme.
Občas sa v tebe vidím. Vidím v tvojich očiach samu seba – v tvojom stresovaní, v tom, aký si pozorný voči svojim priateľom. Ak ťa niekedy definujem nesprávne, je to moja chyba, nie tvoja. Potrebuješ byť tým, kým si vo vnútri. Nechaj jasne horieť svoj oheň, synček, a nesnaž sa vtesnať do škatule, ktorú som ti pripravila ja či ktokoľvek iný.
Nesnaž sa vyrásť príliš rýchlo. Je to v poriadku, ak si malý; je to v poriadku, ak nevieš niektoré veci. Buď dieťaťom tak dlho, ako chceš. Dospelým človekom budeš celý život, nemusíš nič urýchľovať.
Verím, že budeme priateľmi navždy. Áno, som tvoja mama, a tak ťa občas učím, občas vediem, občas ti ukazujem správny smer. Mám však nádej, že naše priateľstvo a vzájomný rešpekt nikdy nezaniknú. Verím, že budeme stále chodiť na dlhé prechádzky a rozprávať sa o všetkom, čo dokáže rozospievať tvoje srdce.
Môžeš sa mi zveriť s čímkoľvek. Nebudem ťa súdiť, nebudem vyvodzovať urýchlené závery a nebudem prezrádzať tvoje tajomstvá.
Som na teba hrdá. Tak veľmi, veľmi a nekonečne hrdá; a nech urobíš čokoľvek, nezmeníš to. Som tvojou najoddanejšou fanúšičkou. Som na teba hrdá, keď vyhrávaš, a som na teba hrdá aj vtedy, ak prehrávaš.
Si to najlepšie prebudenie, aké som kedy zažila. Keď sa obzriem späť na deň, v ktorý som ťa po prvý raz držala v náručí, vidím, že je to začiatok všetkého. Som tak veľmi vďačná.
Ľúbim ťa. Vyhráme a zlyháme, a to všetko spoločne.
S láskou,
mama