Dovoliť Bohu, aby sa na nás pozeral

Tak veľmi sa snažím dobre sa modliť, a neustále zlyhávam. Moja modlitba nie je taká, ako by som si predstavoval… Čo robiť?

Snažím sa modliť… Naozaj sa snažím! Ale myšlienky mi vždy uletia niekam inam. Modlím sa ruženec a zrazu zistím, že som na treťom desiatku a vôbec som nemyslel na modlitbu. Alebo sa počas omše pristihnem, až keď mám ísť na prijímanie, že som vlastne nevnímal. Keď prosím Pána, vtedy sa viem sústrediť. Ale pri bežnej modlitbe som neraz duchom neprítomný. Je na to vôbec liek? Alebo sa s tým mám zmieriť?

 

Skús pustiť Boha k slovu…

Na prvom mieste treba podotknúť, že Pán nás veľmi dobre pozná a vie, že sme občas slabí. Je trpezlivý a prijíma naše modlitby, aj keď vidí, že sa nesústredíme. Aj modlitba, pri ktorej nie sme plne pozorní, má obrovský zmysel a nemali by sme ju zanechať (napríklad spomínaný ruženec), ale v pokore povedať Pánovi: „Prepáč, nabudúce sa budem snažiť viac sústrediť, teraz, prosím, prijmi aspoň takúto nedokonalú modlitbu…“

On nás však pozýva stále hlbšie. Chce s nami rozvinúť hlboký vzťah lásky a túži, aby sme spoznali, aký je dokonalý a ako veľmi nás miluje. Na to však nestačí, aby sme mu my „odrapkávali“ naše modlitby. Je to, ako keby sme išli na rande s druhou osobou a nepustili ju k slovu. Asi by sme sa o nej veľa nedozvedeli a nedovolili by sme prehĺbiť náš vzájomný vzťah. Pre lásku je potrebné aj ticho. Pretože ticho je priestorom, aby ten druhý prehovoril, aby poodkryl svoje vnútro, aby sa prejavil. Ale vieme byť ticho?

 

 

Stupne modlitby

Osobnú modlitbu človeka by sme mohli rozdeliť na tri, respektíve štyri stupne: Ústna, ktorá môže byť naučená (napríklad Otčenáš) alebo spontánna (vlastnými slovami prehovárame k Bohu a prosíme ho, ďakujeme mu, chválime ho alebo odprosujeme). Druhým stupňom v poradí je rozjímanie. Vtedy si prečítame nejakú časť Svätého písma alebo duchovnej literatúry alebo si uvedomíme nejakú Božiu vlastnosť (napríklad otcovská láska) a rozumom uvažujeme nad predmetom našej modlitby, premýšľame, čo to pre nás znamená, a napokon vôľou sa rozhodujeme aplikovať niečo konkrétne do nášho života, pozmeniť niečo na svojom správaní a podobne.

Tretím, a môžeme povedať vrcholným stupňom modlitby je kontemplácia, ktorá v Bohom požehnaných prípadoch môže viesť až k istému spôsobu nazerania. Každý z týchto stupňov modlitby ovplyvňuje všetky ostatné (nezabúdajme na to!). Kontemplácii by sme sa teraz chceli venovať trošku dlhšie.

 

Nekontemplujú iba mnísi? To nie je pre mňa…

Keď zaznie slovo kontemplácia, mnohí kresťania si povedia, že to nie je pre nich. Predstavia si mníchov, pustovníkov, ktorí kdesi v samote tak hlboko prenikli do Božej prítomnosti, že ich Boh požehnal týmto spôsobom modlitby. Isteže, kontemplácia je dar, ale možno sa preň postupne otvárať a je dostupný každému človeku.

Najdôležitejšie nie je ani tak zanechanie všetkého majetku alebo opustenie miesta, v ktorom bývam. Najdôležitejšie je ponúknuť svoj čas Bohu a prebývať v jeho blízkosti. Človek, ktorý smeruje vo svojej modlitbe ku kontemplácii, si jednoducho uvedomí Božiu prítomnosť, vzbudí si povedomie Božej blízkosti a z vonkajšieho hľadiska by sme mohli povedať, že vlastne nerobí nič.

 

 

Takže mi stačí nič nerobiť? Tak to kontemplujem veľmi často…

Medzi kontempláciou a ničnerobením je zásadný rozdiel. Prvé má zmysel, to druhé ani veľmi nie. Prvé je prejavom lásky k Bohu a túžby spoznať ho, stretnúť sa s ním, zatiaľ čo to druhé hovorí skôr o lenivosti. Teda kontemplácia je „ničnerobenie“ s vedomím Božej prítomnosti – čo jej dáva obrovskú hodnotu. Ako si však vzbudiť povedomie Božej prítomnosti? Je na to viacero spôsobov.

Napríklad si človek môže sadnúť do ticha kostola a zahľadieť sa na svätostánok, kde veríme, že prebýva Kristus pod spôsobom chleba. Alebo môže doma pred seba postaviť kríž či obraz Kristovej tváre a uvedomiť si, že ten, na koho hľadí, je aj prítomný. Inému viac vyhovuje presvedčenie o Božej všadeprítomnosti, ktorý môže „sedieť“ aj tu, vedľa mňa, na posteli. V neposlednom rade si človek môže uvedomiť prebývanie Pána vo svojom vlastnom srdci – je predsa stvorený na jeho obraz a Božia pečať z jeho vnútra nemôže nikdy zmiznúť.

 

 

Bez ticha to nepôjde…

Keď si uvedomíme Božiu prítomnosť, v podstate už začíname kontemplovať. Základným predpokladom pre plodnú kontempláciu je však ticho. Samozrejme, že v prvom rade to vnútorné (ktoré sa dá zachovať aj pri vonkajšom hluku), avšak to sa najľahšie dosiahne skrze ticho vonkajšie. Keď eliminujeme čo najviac rušivých vplyvov, oveľa jednoduchšie bude pre nás utíšiť aj búrku vo svojom vnútri.

S veľkou pravdepodobnosťou môžeme očakávať, že pri prvých pokusoch nás budú myšlienky viesť po celom svete a do všetkých možných oblastí nášho života a upadneme do roztržitosti. Nenechajme sa však odradiť. Tak ako plávať sa naučíme plávaním, aj modliť sa naučíme modlením. Aj tu platí princíp „pokus – omyl“. Preto čím častejšie budeme ku kontemplácii pristupovať, tým viac sa nám bude dariť počas nej vhĺbiť sa do Božej prítomnosti.

 

Čo mám vlastne robiť?

Katechizmus nás poúča (§ 2715): „Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. ,Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,‘ hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom.“ Ako sme spomenuli, navonok to vyzerá, akoby človek nerobil nič. Len sedí, pozerá, občas možno dokonca zadrieme. Je to, ako keď si ideme sadnúť niekam na slnko… Nemusíme nič robiť, a predsa odídeme opálení. Tak aj v Božej prítomnosti dovoľujeme Bohu, aby sa on zahľadel na nás a prenikol nás svojím pohľadom.

Stačí si uvedomiť, že na nás hľadí pohľadom plným lásky. Pohľadom, ktorý miluje a adoruje nás samých. Presne tak… Boh adoruje nás – to je kontemplácia. Nie je to teda nič zložité, netreba na to vysoké školy ani veľké schopnosti. Stačí viera, že Boh je tu a hľadí na mňa a má pre mňa celú večnosť. Mám však aj ja preňho aspoň polhodinku?

 

 

Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán

Mohli by sme sa však hodiny zamýšľať nad tým, aká úžasná musí byť kontemplácia – kým ju nevyskúšame, nikdy na to neprídeme. Boh sa počas tohto druhu modlitby dotýka hlbokého vnútra ľudského srdca a prežaruje ho svojím svetlom. Je to ako láskyplná radiácia, ktorá „infikuje“ všetko, s čím príde do styku. Práve tu, v týchto chvíľach modlitby sa rodia povolania, prehlbuje sa viera, posilňuje nádej, roznecuje láska.

Kontemplácia pomáha človeku odovzdať sa Bohu, prijímať jeho vôľu, nechať sa ním premeniť. Nebojme sa teda občas postaviť do Božej prítomnosti a dovoliť Bohu, aby pre zmenu on hľadel na nás. Je to, ako keď rodič zamilovane pozerá na svoje dieťa a uvažuje o tom, ako veľmi ho miluje a že je preňho všetkým. Kontemplácia následne ovplyvní aj ostatné spôsoby našej modlitby a rozžiari náš vnútorný, duchovný život. Pomôže nám uvedomovať si Božiu prítomnosť aj počas iných aktivít dňa (pri práci, pri varení, pri prechádzke po parku…) a vnesie tak viac svetla do sivej každodennosti.

Ako hovorí svätá Matka Tereza: „Kontemplácia znamená dovoliť Ježišovi, aby v nás prežíval svoje utrpenie, svoju lásku, svoju pokoru, aby sa s nami modlil, bol medzi nami a prostredníctvom nás viedol ľudí k svätosti.“ Veď vyskúšaj – a uvidíš, že je to naozaj tak.