Dovidieť

Každé ráno ma čakajú na pracovnom stole. A niet pomoci, bez nich som nahraná. Štvorky dioptrie; večné sedenie za počítačom urobilo svoje. Malé písmená sú pre mňa tajomstvom napriek škúleniu pri okne a priestorom na pokoru z mojej strany plus na milosrdenstvo zo strany tých, čo okolo mňa vidia.

Dvoje okuliarov.

Jedny na videnie len tak. Druhé k počítaču a na čítanie.

Bez nich ani na krok.

Svojou prirodzenosťou dovidím možno tak na gombík na kabáte, kľučku na dverách. Teda, ešte aj na tváre.

Ale to, čo je detailné, na čo si treba viac zaostriť zrak, to nejde. A viem, že sa nechcem ani nemôžem na tie detaily vykašľať. Chcem ich vidieť!

Posledné dni mám kdesi v sebe nutkanie, že by som potrebovala ešte jedny okuliare. Bez predpisu. Bez sedenia na očnom, kvapkania do očí a čítania z krásnej rozsvietenej tabuľky s väčšími, až milimetrovými písmenami, ktoré skôr triafam odhadom, než naozaj vidím.

Okuliare na podstatné a dôležité veci v iných. A možno aj v sebe.

Lebo akosi ich… nedovidím.

Môj bežný pracovný vnútorný zrak reaguje na tie všedné procesy celkom fajn: viem, kto prišiel, odišiel, kto má kedy dištančnú hodinu francúzštiny aj to, kto má umývať riad a kam sa chystá náš treťorodený. Ale stále zisťujem, že je to málo.

Každé ráno, keď ťahám z našej vysokoškoláčky viac ako „hmm…“ po mojom milom pozdrave, som slepá. Nevidím do nej, čo jej vlastne je. Vždy, keď sa posekám so šéfom. Neviem rozlíšiť, v čom bol vlastne problém. Keď mi osmutnie manžel, a teda to vidím (však tie tváre, to áno, to zvládam pozerať). Kde som urobila chybu?

Túžim vidieť viac. Túžim viac poznať, lebo toto prevádzkové videnie iba očami tela nepostačuje.

Mať tak iné okuliare… Sen!

Okuliare, ktoré by mi urobili jasno v tom, čo ten druhý v sebe nosí… čo potrebuje… ako sa v sebe má… (Lebo to skrývanie a jeho príčinu neodhalia ani moje štvorkové dioptrie.) Ako vidí moju akokoľvek dobrú snahu a slová – lebo to mu asi vždy sadnúť nemusí. A potom vedieť, ako mu byť nablízku. Ako neublížiť. Ako zapáliť radosť a neuhasiť lásku. Nezničiť dôveru a lásku. Dať šancu. Previesť na druhú stranu. Doplniť zásoby nádeje…

Viem, že musia byť ultra silné. A pritom neskutočne jemné. Aby nezabili ani mňa, ani toho, na koho sa pozerám. A ešte musia mať schopnosť prekladu. Aby mi nehovorili to, čo chcem vidieť ja, ani to, čo sa mne javí… ale to, čo hýbe človekom oproti mne.

Urobiť a pomôcť, čo ukážu… Malina!

Iba o také okuliare na moje srdce ťa, môj milý Pane, v toto ráno ticho do mobilu modlitby prosím…!