Dôveruj, ale… odpúšťaj?

Predstav si, že ti niekto ublížil. Oklamal ťa. Podviedol. Vzal tvoje dôverujúce srdce, pohral sa s ním a potom ho odhodil kamsi ďaleko. Vlastne, počkaj. Ty si to nemusíš predstavovať, lebo sa to deje v reálnom živote. Po sklamaní blízkymi je ťažké obnoviť dôveru. Ako na to?

Autor: Lenka Vatrtová

Dnešná doba nás núti byť podozrievavými. Do pošty nám každý deň chodia emaily s reklamami, ktoré sa snažia vytiahnuť z nás peniaze, na internete sa pohybuje nespočetne veľa zlodejov identity, nehovoriac o podvodníkoch na sociálnych sieťach. Bojíme sa dôverovať ľuďom okolo seba, nielen cudzím, ale aj tým, ktorých považujeme za priateľov. Ruku na srdce, komu z nás sa to neprihodilo? Asi každý má skúsenosť s tými, ktorí sa nám obrátili chrbtom, vyzradili naše tajomstvá, vysmievali sa, klamali, ohovárali a manipulovali, aby dostali to, čo chceli.

Ako zistíme, že máme problém dôverovať iným?

• sme neistí pri komunikácii a interakcii s ľuďmi;
• neustále podozrievame ostatných;
• čakáme, že nám niekto ublíži alebo sa na nás vykašle;
• sme si istí, že ľudia objavia naše tajomstvá a zlé stránky, vysmejú nás a verejne ponížia;
• bojíme sa, že psychicky nezvládneme fakt, že sa nám niekto otočí chrbtom

Čo teda robiť, ak niekto zradí našu dôveru? V prvom rade by nás niečo také nemalo prekvapiť. Koniec koncov, všetci sme iba ľudia. Slabí ľudia. Nemôžeme ovplyvniť správanie iných, no to, ako sa postavíme k otázke sklamanej dôvery, je len na nás.

Boh chápe, že život je niekedy nespravodlivý a ľuďom sa dá len ťažko veriť. Vie aj, že strata dôvery nie je vždy naša chyba. Ak však vytrváme v modlitbe a poprosíme ho o pomoc, dá nám silu, aby sme sa preniesli cez ťažké obdobia.

Okej, je to síce pekné, pretože modlitba je „must-have“ každého kresťana, lenže my sme predsa ľudia činu! A čakať, že ako mávnutím čarovného prútika bude zase všetko v pohode, by bolo trošku hlúpe, nie? Tak sa pozrime na nejaké „tipy a triky“, ako čeliť problémom s dôverou.

 

 

1. Vždy začnime s Bohom

Náš nebeský Otec je jediný v celom šírom vesmíre, komu sa môžeme odvážiť naplno dôverovať. Nikdy nás nezradí ani neporuší sľuby, ktoré nám dal. Ak sa naučíme odovzdať sa mu každý deň, lepší či horší, v radostiach aj slabostiach, otvoria sa nám pomyselné dvere a budeme schopní veriť od ostatným. „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na človeka“ (Ž 118, 8). Na to nezabúdajme.

 

2. Postavme sa problému tvárou v tvár

Musíme pochopiť, že sme zranení. Emocionálne. Aj keď možno patríme k ľuďom, ktorí schovávajú svoju bolesť vnútri. Nevravím, že teraz máme vykričať svoj psychický stav megafónom na námestí, no uzdraviť sa môžeme, iba ak si otvorene, sami pred sebou, priznáme, že niečo nie je v poriadku.

 

3. Odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať!

Odpustiť niekomu, kto nás sklamal a zradil našu dôveru, sa môže zdať ako niečo totálne nemožné. Odpustiť? Načo? Veď „oko za oko, zub za zub“, nie? Asi vás nepoteším, ale odpustenie je základným krokom k vnútornému uzdraveniu.

Čím dlhšie budeme dusiť smútok a hnev v sebe, tým rýchlejšie nás celých pohltia. Samozrejme, nehovorím, že teraz máme byť s dotyčným človekom najlepší kamoši, to asi nejde. No skúsme nájsť nejakú zlatú strednú cestu, na ktorej dokážeme spolu vychádzať.

 

4. Rozprávať? A o čom?

Tomuto kroku sa väčšina ľudí vyhýba. Je to celkom pochopiteľné, pretože cítime, že my sme boli podvedení, takže logicky by prvý krok mala spraviť opačná strana. Čo na to však hovorí Biblia? „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).

Nebojme sa vykročiť zo svojej komfortnej (respektíve smutnej a nahnevanej) zóny. Aj podľa psychológov je rozhovor najlepším spôsobom, ako sa zbaviť negatívnych emócií. A možno počas neho pochopíme, prečo daný človek konal tak, ako konal, čo ho k tomu viedlo, aké mal motívy, jednoducho, dostaneme sa do kontextu celej situácie.

No najdôležitejšie je ísť do toho s láskou a pokorou, nie s postojom „veď aj tak sa len pohádame“. Ak máme obaja úprimnú snahu, dokážeme vyriešiť veľa vecí.

 

5. Dajme tomu čas

Dôvera sa nedá navrátiť len tak, lusknutím prsta. Niekedy trvá mesiace, ba až roky, kým sme schopní odpustiť a pohnúť sa ďalej. No vždy sa môžeme pokúsiť milovať aj ľudí, ktorí sa k nám nesprávali celkom korektne.

Nikto netvrdí, že máme slepo akceptovať fakt, že človek sa zmenil, už nikdy nikoho nezradí a basta. Možno v istých prípadoch sa vôbec nepodarí obnoviť dôveru, no… Boh nám dal svoje milosrdenstvo a je už len na nás, ako s ním naložíme, či si ho necháme pre seba, alebo ho pošleme ďalej.

 

Sväté písmo nás učí: „Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. Kým teda máme čas, robme dobre všetkým“ (Gal 6, 9-10). To však neznamená, že sa rozbehneme za prvým cudzincom a vytárame mu všetky naše tajomstvá, heslo do internet bankingu a zdravotné záznamy za posledný rok. Dôvera má určité úrovne a ľudia si ju musia zaslúžiť.

Problémy s dôverou sú samodeštrukčným mechanizmom, poháňaným našou neistotou. Tak ešte raz, aby sme nezabudli:

Kde znovu nadobudneme našu pravú hodnotu? V Bohu. Kto nás miluje viac, ako si dokážeme predstaviť? Boh. Kto chce pre nás to najlepšie, aby sme oslavovali svojím životom jeho meno, hlásali evanjelium a šírili Božie kráľovstvo? Boh. Komu môžeme dôverovať aj vtedy, keď nás sklamali iní? Jedine Bohu. Na to nezabúdajme.