Dominikánka Karola Dravecká: Je toľko spôsobov, koľko je prijímajúcich, aby Ježiš v Eucharistii nezostal „väzňom“ v svätostánku

Eucharistia. Prijímame ju, ale neraz o nej len máločo vieme. Aký úžitok z nej môžeme mať a čím sa môže stať Eucharistia pre náš život? Nielen o tom sme sa rozprávali s generálnou prestavenou Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy – sr. Karolou Máriou Draveckou.

Čím je Eucharistia pre vás?

Eucharistia – za týmto slovom sa skrýva pre mňa úžasné a neuchopiteľné tajomstvo prítomnosti Krista medzi svojimi. Fascinuje ma, že Kristus je medzi nami prítomný veľmi všedne – v obyčajných podobách chleba a vína.

 

Bolo to pre vás vždy fascinujúce?

Patrím medzi tých, ktorí sa schádzajú každý deň na stále to isté slávenie Eucharistie. Zo začiatku to bolo hlavne kvôli mame, ktorá ma už ako dieťa privádzala do chrámu veľmi často, a pre mňa to bola veľká nuda. Keď som mala okolo štrnásť rokov, tak som začala vnímať svoje osobné vnútorné volanie prichádzať na svätú omšu každý deň. Prichádzala som spoločne s ostatými, aby som ďakovala, prosila, počúvala Božie slovo a sýtila sa Kristovým telom a krvou. Postupne som si zvykla. Chodenie do kostola začalo byť pre mňa bežné. Stalo sa mojou dennou povinnosťou, ako chodenie do školy.

 

Zmenilo sa niečo, keď ste sa stali rehoľnou sestrou?

Keď som sa stala sestrou, pokračovala som v tomto vernom, ale roztržitom slávení Eucharistie. Raz pri svätej omši som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku – že Kristus síce veľmi túži jesť so mnou „Baránka“, ja tam však prichádzam bez túžby. Toto priznanie mi spôsobilo bolesť a pohlo ma k čítaniu rôznych publikácií o Eucharistii. Eucharistia sa stala mojou dlhoročnou témou aj vďaka štúdiu v zahraničí, keď som sa snažila vážne zaoberať eucharistickou katechézou. Čím viac chcem toto tajomstvo pochopiť, tým viac sa mi javí ako presahujúce moje chápanie; čím viac chcem o Eucharistii hovoriť, zdá sa mi, že je to chabé a nedostatočné.

 

 

UČENIE O EUCHARISTII JE PRE POKROČILÝCH, NIE PRE ZAČIATOČNÍKOV ALEBO NEPOKRSTENÝCH

Keby ste mali neznalému človeku vysvetliť, čo je Eucharistia, čo by ste mu povedali?

Myslím si, že neznalému človeku by som určite nevysvetľovala, čo je Eucharistia. Pod neznalým človekom si predstavujem človeka, ktorý nepatrí do Cirkvi. Niekoho, kto sa zaujíma o kresťanské učenie a prax, ale nie je pokrstený.

 

Prečo?

V prvých storočiach Cirkvi existovala veľmi inšpiratívna prax katechumenátu – tí, ktorí sa zaujímali o Krista a požiadali o krst, začali niekoľkomesačnú až niekoľkoročnú cestu prípravy. Počas tejto cesty im bolo objasnené učenie o dejinách spásy, ktoré vyvrcholili Ježišom Kristom. Tiež im bolo odovzdané morálne učenie Cirkvi a jednotlivé pravdy z vyznania viery. Katechumeni boli sprevádzaní kresťanským spoločenstvom a postupne uvádzaní do praktizovania modlitby a života podľa evanjelia. Na tej časti svätej omše, kde prichádzalo k eucharistickému premeneniu, sa však nesmeli zúčastniť. Svätý Ambróz bol v tomto veľmi striktný. Tvrdil, že vysvetľovanie Eucharistie tým, ktorí ešte neprijali krst, je zradou tajomstva.

 

A kedy teda bolo ľuďom vysvetlené, čo je to Eucharistia?

Až po prijatí krstu a birmovania mohli byť prítomní na celej svätej omši a prijať Kristovo telo. Následne, v takzvanom mystagogickom období, im boli vysvetlené tajomstvá, ktoré slávili. Táto prax prvotnej Cirkvi je veľmi poučná aj pre nás. Učí nás, že tak ako pre nadobudnutie jazykových zručností, aj pre nadobudnutie zručností viery existujú rôzne stupne, ktoré sa nedajú preskočiť. Eucharistia sa nedá pochopiť, ak je niekto na stupni začiatočníka. Učenie o Eucharistii je pre pokročilých – tých, ktorí prekročili prah krstu a začali žiť intenzívny vzťah s Bohom v kruhu cirkevného spoločenstva, pretože oni dostali základnú výbavu, aby mohli pochopiť najsvätejšie tajomstvá.

 

 

OVOCÍM SVÄTÝCH PRIJÍMANÍ JE VŠETKO TO, ČÍM SÝTIME HLADNÝCH, POMÁHAME SMÄDNÝM, POTEŠUJEME ZARMÚTENÝCH

Prečo potrebujeme Eucharistiu pre náš život?

Na tomto mieste by som mohla citovať mnohé oficiálne texty učenia Cirkvi, ale napadá mi len jeden výrok trinásťročného chlapca. Povedal mi to, keď som robila kvalitatívny výskum o tom, ako deti od jedenásť do štrnásť rokov prežívajú tajomstvo Eucharistie. Pýtala som sa: „Stalo sa ti niekedy, že si prežil na omši niečo mimoriadne, čo ti pomohlo veriť?“ Odpovedal mi: „… keď chodím na omše, je to niečo iné, ako keď len o tom hovoríme. Keby som nechodil na omše, tak by som vôbec nevedel, o čom to je… tak by som veľmi neveril. Je iné to zažiť a je iné to čítať.“ Pýtala som sa ďalej: „Ale čo môže človek zažiť na omši viac?“ „Prítomnosť Boha. Lebo v knihách to sú len slová.“

 

To je veľmi pekné vyjadrenie od mladého chlapca…

Podľa mňa potrebujeme svätú omšu práve preto, aby sa nám slová o Bohu – Láske stali skutočnosťou, aby sa stali prežitou pravdou, aby nám to, čo čítame o Bohu, dávalo zmysel, aby to zapadalo do našej najvnútornejšej skúsenosti. Jednoducho, aby bola naša viera založená na živom vzťahu s Kristom, s ktorým sa reálne stretávame. Aby bola pevne ukotvená na Kristovi, o ktorom vieme nielen sprostredkovane cez slová niekoho, ale priamo zažívame jeho prítomnosť v našom živote.

 

Aké je ovocie prijímania Eucharistie v našom živote?

Ovocie evokuje obraz záhrady. Pri tomto obraze mi nedá nespomenúť opäť svätého Ambróza, ktorý vo svojich mystagogických katechézach (Desacramentis a De Mysteris) opisuje veľkú zmenu, ktorá sa odohráva v prijímajúcich. Oni, vo veľkej radosti z účasti na nebeskej hostine, nachádzajú milosť Krista a nie sú viac „vyschnutý strom v Adamovi“, ale „kvitnú ako plodonosné stromy“. Po tom, ako sa priblížili k oltáru a prijali Kristovo telo, plní radosti volajú na Pána: „Zostúp, môj milý, do svojej záhrady a zbieraj plody svojich stromov.“ Môžeme sa nechápavo pýtať, ako Boh môže zbierať plody svojich stromov a živiť sa nimi.

 

 

Čo môže byť kľúčom k pochopeniu tejto skutočnosti?

Môže ním byť 25. kapitola Matúšovho evanjelia. Áno, keď je Pán hladný vo svojich maličkých, dávame mu jesť z jeho ovocia. Ovocím svätých prijímaní je všetko to, čím sýtime hladných, pomáhame smädným, potešujeme zarmútených… Ovocím je náš „dobrý“ život podľa evanjelia, ktorý vyviera z mystického zjednotenia s tým, ktorý jediný je Dobrý.

 

Máte aj nejaký príklad?

Nádherným príkladom takýchto plodonosných stromov sú pre nás svätí. Stačí spomenúť blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho, ktorý nielen veľmi rád adoroval Krista v Eucharistii, ale aj často navštevoval chudobných a preukazoval im lásku, ktorú dostal počas prebdených nocí pred Najsvätejšou sviatosťou.

 

 

JE BOŽÍ OBRAZ V NÁS ZNETVORENÝ NARCISTICKÝM SEBECTVOM ALEBO SME VERNOU KÓPIOU EUCHARISTICKEJ LÁSKY?

Čomu nás Eucharistia učí?

V istom momente svojho teologického premýšľania o eucharistickom tajomstve som objavila myšlienku „zrkadlenia“. Nie je to len o obsahu (Čomu nás Eucharistia učí?), ale aj o metóde (Ako nás Eucharistia učí?). Pomohol mi v tom Raniero Cantalamessa, ktorý navrhuje, aby sme pri slovách premenenia opakovali to isté, čo počujeme: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás.“ Eucharistia nás učí tak, že svojimi slovami a svojím životom zrkadlíme, čo počujeme a vidíme na svojom Učiteľovi. Opakujeme jeho slová a napodobňujeme jeho život – jeho pohľad nekonečnej lásky na druhých sa stáva naším pohľadom nekonečnej lásky na druhých, jeho stolovanie s hriešnikmi sa stáva naším stolovaním s hriešnikmi, jeho dávanie sa pre život mnohých sa stáva naším dávaním sa pre život mnohých… Tvárou v tvár najsvätejšej obeti by sme mali rozoznať, v akom stave je Boží obraz v nás – či je znetvorený narcistickým sebectvom alebo sme vernou kópiou eucharistickej lásky. Blahoslavený Pierre Claverie píše: „Znova hovorím, keďže Eucharistia je povolaním pre celý život, vyzýva nás prijať istý druh správania, aby sme jej zostali verní aj po skončení slávenia. Sviatosť a život nemôžeme oddeľovať, pretože úlohou sviatosti je formovať život, realizovať Božie kráľovstvo v živote.“

 

Ako môžeme vhodne a správne vnímať a prijímať Eucharistiu, aby sme z nej mali úžitok?

V tomto smere odporúčam dynamické, nie statické chápanie Eucharistie.

 

 

Čo rozumieme pod statickým chápaním?

Statické chápanie zasadzuje Eucharistiu do presne vymedzeného času a umiestňuje ju do presne vymedzeného priestoru. A čo je horšie, materializuje ju, akoby nebola aj Duchom.

 

A, naopak, dynamické chápanie?

Dynamické chápanie dáva dôraz na večnú a nepretržitú túžbu Boha po tom, aby sme ho prijímali. On nekonečne túži stávať sa naším chlebom života, lebo inak nie je možné mať večný život. Slovo „večný“ je tu dôležité. Pri prijímaní teda nejde len o oblaženie duše prijímajúceho v okamihu, keď si Sviatosť ponecháva podobu chleba alebo vína. Ide o niečo viac. V Dialógu sv. Kataríny Sienskej čítame: „Lebo ak prijala tento chlieb života v stave milosti, milosť ostáva v nej. Aj keď sa vonkajšie vlastnosti, čiže spôsoby chleba strávia, ja v tej duši zanechávam odtlačok svojej milosti, ako keď sa pečať vtlačí do teplého vosku. Keď sa potom pečať zdvihne, vo vosku ostáva jej odtlačok. Takisto v duši ostáva účinná sila tejto sviatosti, čiže ostáva v nej teplo mojej božskej lásky, milosť Ducha Svätého. Ostane v nej svetlo múdrosti môjho jednorodeného Syna, ktoré osvieti oko rozumu, aby videlo a poznalo učenie mojej pravdy. Ostane v nej sila, ktorá má účasť na mojej sile a moci, a ktorá robí dušu silnou a odolnou proti vášňam vlastných zmyslov, proti diablovi a proti svetu.“

 

Čo to v praxi znamená?

Takýmto spôsobom sa uskutočňuje postupná eschatologická premena prijímajúcich a trojjediný Boh prebýva medzi svojím ľudom. A tiež ide o „dynamiku“, o „pohyb“, o „vychádzanie“ alebo dokonca o „beh“ Otca smerom k jeho deťom. Takéto nádherné prirovnanie použila Janka Kaňuchová vo svojom kázaní o Cirkvi – chráme Ducha Svätého. Je toľko spôsobov, aby Ježiš v Eucharistii nezostal „väzňom“ v svätostánku, koľko je prijímajúcich. On v nich túži vyjsť ku všetkým a otcovsky ich objať ako synov.

 

 

PRÍLIŠNÉ ZDÔRAZŇOVANIE „SPÔSOBU PRIJÍMANIA“ MÔŽE VEĽMI NARUŠIŤ JEDNOTU CIRKEVNÉHO SPOLOČENSTVA

Aké sú, naopak, nesprávne postoje a vnímania prijímania Eucharistie?

Čiastočne som sa dotkla tejto otázky vyššie. Na čo by som chcela poukázať v aktuálnej situácii, ktorá bola vyhrotená najmä v čase pandémie, je nekritické zdôrazňovanie formy prijímania Eucharistie zo strany niektorých skupín veriacich. Bola som veľmi vďačná biskupskej konferencii Slovenska za umožnenie prijímania Eucharistie aj na ruku a aj do úst, hlavne preto, že zobrali vietor z plachiet zástancom tej alebo onej formy.

 

Na čo si máme pri prijímaní Eucharistie dávať viac pozor?

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí (č. 1415): „Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.“

 

Skúsme si to rozmeniť na drobné…

Znamená to, že o tom, či je sväté prijímanie svätokrádežné, nerozhoduje „spôsob prijímania“, ale vnútorná dispozícia veriaceho. Prílišné zdôrazňovanie „spôsobu prijímania“ môže veľmi narušiť jednotu cirkevného spoločenstva, akoby tam boli tí, ktorí prijímajú s úctou a tí, ktorí neúctivo šliapu po Kristovom tele. V liste 171 svätá Katarína Sienská kladie veľmi dôležitú otázku: „Ak ty brojíš proti svätej Cirkvi, ako môžeš mať účasť na krvi Božieho Syna?“ Evanjelista Lukáš kladie vrchol Ježišových slov pri ustanovení Eucharistie do pojmu „nová zmluva“. Nová zmluva bola ustanovená v Kristovej krvi nielen preto, aby sa každý jednotlivý kresťan mohol s ním zjednotiť, ale aby v jednote s ním tvoril skutočnú komunitu.

 

Foto: archív respondentky, Veronika Kaduková