Dominikán Samuel Peter Lovás: Voľba duchovného povolania nie je ako výber v supermarkete

Štvrtou veľkonočnou nedeľou – známa ako nedeľa Dobrého pastiera – vrcholí Týždeň modlitieb za duchovné povolania. O duchovnom povolaní, prvých krokoch na ceste k nemu, správnych i nesprávnych motiváciách či problematike rozlišovania povolania sme sa rozprávali s rehoľníkom a kňazom Samuelom Petrom Lovásom, OP (36), ktorý je v reholi dominikánov trinásť rokov, zodpovedá za pastoráciu povolaní a so smiechom hovorí, že dominikánom sa stal vďaka trapistom.

K čomu je každý z nás povolaný?

Kresťan je povolaný k životu s Bohom. Toto povolanie začína už teraz tu na zemi, keď sa snažíme nasledovať Krista, a zavŕšené bude v nebi, kde dochádza k jeho plnému naplneniu. To máme všetci rovnaké.

 

Ak sa na to pozrieme bližšie, ako na povolanie k manželstvu, zasvätenému životu alebo kňazstvu…

Všeobecné povolanie platí aj v týchto konkrétnych formách, to je spoločné pre všetkých – či je to na ceste manželského, alebo duchovného povolania. Všetci smerujeme k Bohu. Je to rôzna forma, kde človek realizuje svoje nasledovanie Krista a vzťah s ním. Tu by som chcel povedať, že niekedy sa tak hovorí – a ja si myslím, že to nie je úplne správne –, že niekto je povolaný do manželstva, niekto do zasväteného života alebo kňazstva. Myslím si, že veľká väčšina ľudí, ktorí žijú v reholiach alebo ako kňazi, majú aj prirodzené povolanie do manželstva. Ale za niektorými prichádza Pán a pýta sa ich: „Chceš ma nasledovať?“ Alebo im povie výzvu ako apoštolom: „Poď za mnou!“ Takže dostanú nadprirodzené povolanie. Ostáva im aj to prirodzené do manželstva a dostávajú nadprirodzené.

Často človek, ktorý už žije v reholi alebo kňazstve, keď má krízu a zahmlí sa mu nadprirodzené povolanie, zvýrazní sa prirodzené do manželstva. A on alebo ona si môže myslieť, že teda nemá duchovné povolanie, ale nemusí to tak byť. Môže mať aj toto povolanie, akurát ho vtedy nevidí.

 

Nemôžu sa teda tieto dve povolania, prirodzené a nadprirodzené, biť? Že má v sebe daný človek akoby dve povolania…

Určite sa to nebije na základnej úrovni, obe cesty vedú k jednému cieľu. Na druhej strane je pravda, že v Rímskokatolíckej cirkvi sa nedajú realizovať obe povolania. Ale práve to, že napríklad v Gréckokatolíckej cirkvi môže byť človek ženatý a zároveň vysvätený za kňaza, to ukazuje, že sa tieto povolania „nebijú“.

 

MODLÍME ZA DUCHOVNÉ POVOLANIA, ALE NECH VSTÚPIA TÍ DRUHÍ, NIE MOJE DIEŤA

Poďme k pastorácii povolania ako takej, ktorej sa venujete. Dnes sa často stretávame s tvrdením, že ubúdajú povolania do zasväteného života, kňazstva. Je to naozaj tak?

Áno.

 

Ubúda povolaní alebo realizácie povolaní?

To je dobrá otázka. Don Bosco napríklad hovoril, že tretina jeho mladých má známky povolania, ale realizácia nebola v takej miere. Dnes je to tiež tak, že Pán Boh povoláva mnohých, ale uskutočnenie prichádza iba u niektorých. Keby sme si pozreli len počty vysvätených kňazov a rehoľníkov, tak na Slovensku klesajú. Takisto ako klesajú počty uzatvorených manželstiev. Akoby celkovo naše nastavenie v spoločnosti, zvlášť u mladých, je také, že človek sa nechce k niečomu zaviazať na celý život. Klesá aj záujem o inštitucionalizované náboženstvo, ako napríklad aj naše katolícke, ľudia sú skôr priťahovaní k nejakým osobným spiritualitám. Z toho tiež vychádza, že málo ľudí sa chce zasvätiť a ešte viac sa takto „inštitucionalizovať“.

 

Aké sú ešte ďalšie prekážky pri duchovnom povolaní?

Keď sme my rehoľníci a kňazi úprimní, musíme si priznať, že najväčšou prekážkou sme často my sami. Pretože náš život mladých nemusí priťahovať. Lebo najčastejšie sa mladý človek rozhodne vstúpiť do rehole alebo kňazstva preto, že vidí nejaký príklad a povie si, že chce byť taký, ako on – tento kňaz, rehoľník alebo rehoľná sestra. Potom sú tu rodiny, výchova. Aj v niektorých katolíckych rodinách je pre rodičov nemysliteľné alebo extrémne ťažké, že by ich dieťa malo vstúpiť do rehole či kňazstva, a tú možnosť pri výchove ani nespomínajú. Keď to už príde, že mladý či mladá prídu s tým, že by sa chceli zasvätiť, niekedy ich reakcie najbližších odrádzajú. A to sa bavíme aj o dobrých katolíckych rodinách. Niekedy to vyzerá tak, že sa modlíme za duchovné povolania, ale nech vstúpia tí druhí, nie moje dieťa. (smiech) Aj pohľad na duchovné povolanie ako také, keď sa v spoločnosti kňazi prezentujú ako pedofili; rehoľníci, ktorí sú minimálne veľmi divní, alebo až úchylní, to sa určite vpisuje aj do veriacich a potom ich to odrádza.

 

Spomínali ste pohľad rodičov. Nemálo mladých sa stretáva s nesúhlasom či až odporom rodičov, keď vnímajú povolanie do zasväteného života či kňazstva. Ako to ustáť?

Dôležité je nestratiť cieľ. Keď si pozrieme povolanie apoštolov, Kristus ide okolo, zavolá ich a zdá sa, že na nich ani nečaká, rozhodne ich neprehovára, ale povolá ich a oni ho nasledujú. Majú pred sebou cieľ – Majstra z Nazareta, za ktorým idú. Ľudia, ktorí chcú vykročiť na cestu duchovného života, musia mať tento cieľ minimálne nejako zreteľný. Nemusí a často ani nie je na začiatku jasný úplne, sú to len jemné impulzy, ktoré nám Pán dáva. Napríklad nám ukáže jeden krok: trebárs ísť niekam a čaká, či to človek urobí. Potom mu ukáže ďalší krok. Málokedy sa stáva, že človek dopredu vie niekoľko krokov, ukazuje sa mu to postupne. Dôležité je, aby povolaný robil tie kroky.

 

 

BOŽIE DARY A POVOLANIA SÚ NEODVOLATEĽNÉ

Aké sú nesprávne motivácie pre duchovné povolanie?

Niekedy to bolo preto, že človek sa chcel materiálne zabezpečiť, preto šiel do kňazstva alebo rehole. Vedel, že tam bude mať nejakú stabilitu, istotu. Teraz je to niekedy tak, že chce mať v rámci spoločnosti nejaký štatút. Aby ho iní brali tak, že je „na poriadku“. Často ľudia, ktorí nie sú v manželstve ani v nejakom inštitúte, akoby visia vo vzduchu, a to je náročné. Keď sa už človek takpovediac zaparkuje do rehole, tak majú iní pocit, že je už zaradený. Tento pocit zaradenia môže, samozrejme, hľadať aj sám kandidát na zasvätený život či kňazstvo. A to môže byť niekedy motív, že človek sa chce niekam „zaparkovať“.  Dnes je však protitlak proti duchovnému povolaniu taký silný, že človeka k zasväteniu dovedú nesprávne motivácie menej ako kedysi.

 

Je si rehoľník istý tým, že sa rozhodol správne?

Po rokoch. Dokonca aj tí, ktorí prichádzajú do kňazstva či rehole po nejakom silnom zážitku, po nejakom čase zapochybujú o svojom povolaní, hoci na začiatku to mali úplne jasné. Každý si tým prejde. K istote by mal človek prísť, keď skladá večné sľuby. Po ich zložení si môže byť istý, že toto je jeho povolanie. V Prorokovi Izaiášovi sa píše, že „Pánova ruka nie je prikrátka“, aby nemohol niečo spraviť. Ak by Boh nechcel, aby bol človek zasvätený a zložil sľuby, tak má na to roky, aby ho cez predstavených a rôzne situácie dostal z rehole preč. Po zložení večných sľubov síce pochybnosti môžu prichádzať, ale človek má minimálne istotu, že ho povolal Pán a aj Cirkev jeho povolanie prijala. Môže si byť teda istý, že toto je miesto, kde má byť.

 

Dá sa povolanie stratiť?

V Písme sa píše, že Božie dary a povolania sú neodvolateľné. Ak človek od Boha niečo dostáva, Boh si to nevezme späť. Ale niekedy sa stáva, že to človek hodí o zem ako dieťa hračku, s ktorou sa už nechce hrať. Aj my sa niekedy správame ako malé deti a Pán Boh nás v tom rešpektuje. Môže sa stať, že sa povolania zriekneme. Druhá vec je, že ak je človek po kňazskej vysviacke alebo večných sľuboch, ktoré boli platné, a príde do krízy, v ktorej to vyhodnotí tak, že to už nechce žiť a odchádza, to neznamená, že Pán Boh odňal dar. Aj medzi manželmi sa môže stať, že sa niekde v živote odcudzia; niečo podobné sa môže stať aj v duchovnom povolaní. Hoci Pán Boh nám zo svojej podstaty nikdy nie je cudzí. Ako hovorí Augustín: „On je nám vlastnejší ako my sami sebe.“ Ale môže sa stať, že rehoľník alebo kňaz začne Boha ignorovať, nemodlí sa, netrávi s ním čas a potom sa nájde, že tento spôsob života mu je cudzí. Ale to ešte neznamená, že povolanie stratil. Ak chce, vždy sa dá povolanie oživiť, hoci to vôbec nemusí byť ľahké.

 

KEBY SOM ZAKLADAL REHOĽU, ZALOŽIL BY SOM PRESNE DOMINKÁNSKU

Sú dnešní mladí vedení k rozlišovaniu povolania?

Málokedy. Keď mladý človek dospeje a na začiatku vôbec pripustí, že by ho Pán Boh mohol zavolať, pootvorí mu dvierka. Ani to však dnes nie je automatické. Potom nastáva rozlišovanie. Nám, dominikánom, však nie je pojem rozlišovanie blízky, lebo môže zavádzať.

 

Prečo nie?

Problém s rozlišovaním je to, že človek sa často díva na seba, hrabe sa vo svojom vnútri, skúma svoje emócie, ktoré sú prchavé, nestále, a na základe nich vyhodnocuje rozhodnutia.

 

Prečo je to problém?

Lebo človek, ktorý sa skúma, hodnotí, keď raz spraví krok – napríklad vstúpi do kláštora – a keď má zakorenený zvyk rozlišovania, tak aj v zasvätenom živote sa stále skúma, ďalej hľadá. V lepšom prípade sa jedným okom pozerá na Pána Boha, druhým na seba a skúma, stále sa spochybňuje. A často príde k tomu, že svoje povolanie spochybní, odíde a hľadá niekde inde. Myslím si, že takto to nemôže dobre fungovať.

 

V akom zmysle?

Človek, ktorý hľadá svoje povolanie, môže začať hodnotením vonkajších udalostí. Pán Boh nás povoláva aj banálnymi vecami. U mňa to bolo, keď som si prečítal jednu vysokoškolskú seminárnu prácu o dominikánskej spiritualite. A tá vo mne zarezonovala, pretože som vtedy už hmlisto tušil, že Pán Boh ma možno volá. Boli tam použité slová, ktoré ladili s tým, čo som dovtedy prežil, a keď som si to prečítal, povedal som si, že keby som zakladal rehoľu, tak by som ju založil presne takúto.

Myslím si, že proces rozlišovania, keď je rozlišované správne, je, že človek hodnotí veci, ktoré sú vonku. Pozerá sa aj na seba, či ho to napríklad priťahuje do konkrétneho rehoľného inštitútu. Takisto by v tomto období mal mať – to je priam nevyhnutné – vedľa seba niekoho, kto mu s tým pomôže – duchovného sprievodcu, ktorý ho často len objektivizuje, počúva, nemusí mu hovoriť: „Áno, ty vstúp k dominikánom.“ My sami sa totiž nemôžeme vidieť zvonku, sami sme veľmi zaangažovaní do seba, čo je normálne. A človek, ktorý je pri nás, nám prináša pohľad zvonku. Môže napríklad povedať: „Minule si mi hovoril toto, teraz mi hovoríš toto, zdá sa mi, že možno to, čo teraz prežívaš, je spôsobené tým, že si sa včera zle vyspal.“ A ja si poviem, že fakt. Neraz sme ovplyvnení vecami, ktoré pre nás vyzerajú ťaživo, na základe nich by sme robili veľké uzávery, a pritom nám človek vedľa nás môže ukázať, že to nie je také zlé, alebo to nie je také dobré.

 

Čo je teda pri správnom rozlišovaní potrebné?

To, že človek vyhodnocuje situácie – aj tie banálne, každodenné – tak, že sa pozerá, ako to ladí s jeho vnútrom, má duchovného sprievodcu a, samozrejme, sa modlí. Neexistuje, aby niekto vstúpil do duchovného povolania, ak sa nemodlí. Pán Boh môže spraviť niečo ako svätému Pavlovi, že ho pri ceste z Damasku zhodí z koňa, ale aj tak to bol ten Pavol, ktorý sa snažil žiť vieru radikálne, určite sa modlieval, vzťah s Bohom u neho bol, len ho videl nesprávne, chýbalo mu poznanie.

 

Duchovné povolanie bez modlitby je ako dohodnuté manželstvo, akoby ste si vzali niekoho, s kým ste ani raz neboli na rande.

Presne. Kedysi to fungovalo, ale aj tam si potom ľudia k sebe museli nájsť vzťah.

 

 

DUCHOVNÉ POVOLANIE SI NEVYBERÁME AMERICKÝM ŠTÝLOM NAJLEPŠIEHO

Vezmime si napríklad človeka, ktorý má po tridsiatke a ešte nenašiel svoje povolanie. Myslím, že aj medzi úprimne veriacimi mladými je neraz to, že si chcú byť takí stopercentne istí tým, do čoho vstúpia, že rozlišujú, ba až „prerozlišujú“… aj desať rokov putujú z kláštora do kláštora. Ako z toho kolotoča vyjsť?

Tým, že spravia rozhodnutie. Na to je dobrý aj duchovný sprievodca, ten povie: „Vieš čo, už si bol v piatich rôznych reholiach, trochu pribrzdi.“ Avšak duchovné povolanie nie je, ako keď prídem do supermarketu, vidím tam dvadsať šampónov a ja hodnotím – taká značka, taký typ… – a vyberiem si podľa toho, že si prejdem všetkých dvadsať. S duchovným povolaním to takto nie je. Pán Boh nás volá na konkrétne miesto. Väčšinou – v mojom prípade to však tak nebolo – je to prvé miesto, kde človek príde. Niekedy si človek prejde ešte tri-štyri a vidí, že to je to prvé. Musí to nejako „zaklapnúť“ – človek vidí aj spätne, že udalosti v jeho živote sa odohrávali tak, aby vstúpil na toto konkrétne miesto. Že keby sa niečo neudialo, tak by do rehole možno vôbec nevstúpil. Situácie sa dejú tak, že nás nasmerujú na konkrétne miesto – a tam by mal človek ísť. Niekedy človek zažije, že komunita, kde vstupuje, nie je ideálna. Ale možno ho tam Pán Boh volá preto, aby časom, keď vytrvá, do nej priniesol niečo nové. Nemá to byť americký štýl, že si vyberiem to najlepšie, tú najlepšiu komunitu. Takto to nefunguje. Pán Boh nás môže viesť do komunity, kde sú niektorí členovia veľmi svätí a niektorí málo svätí. (smiech)

 

Môžeme povedať, že väčšmi ako škatuľka, do ktorej sa človek potrebuje v zasvätenom živote natlačiť, je to skôr voda, do ktorej potrebuje skočiť a v ktorej sa cíti ako ryba vo vode. 

Áno. Človek, keď niekam vstupuje, mení to miesto svojou prítomnosťou, či chce alebo nie. Ale tiež by sa mal meniť on sám. Na to je formácia, aby človek prvé roky dostával vyučovanie, spôsob života, mal by mu byť odovzdávaný takpovediac sám život, cez príklad starších bratov a sestier. Oni mu ho odovzdávajú a on či ona ho zas prijíma za svoj. Časom by mal človek „zrásť s duchom konkrétnej rehole“. Takisto to funguje v manželstve. Do manželstva vstupujú dve indivíduá, ale cieľ je, že majú zrastať spolu v jedno.

 

Skúsme ísť na to prakticky – mladý človek, a možno už nie úplne mladý, pocíti Božie volanie, aké kroky by mal robiť, alebo nerobiť?

Nech sa za to začne modliť. Dôležité je, čo vôbec nie je samozrejmé, či je ten konkrétny človek otvorený na to, že by do rehole či kňazstva vstúpil. Lebo my často prosíme len teoreticky: „Pane Bože, tak mi ukáž, čo odo mňa chceš.“ A v skutočnosti chceme: „Len mi neukáž rehoľu, kňazstvo…“ Potrebná je naša veľkorysosť voči Bohu – chcem ťa, Pane, nasledovať kamkoľvek. Ak človek tieto dve veci má, tak Pán Boh si ho na sto percent dovedie tam, kam chce. Ak mu niekde na ceste nepovie „nie“, lebo to môže. Aj keď človek má duchovné povolanie a rozhodne sa nevstúpiť do rehole, či kňazstva, nie je to hriech.

Keď za Kristom prichádza človek – jedno evanjelium hovorí, že to bol mladík, druhé, že až taký mladý nebol, keď hovorí, že niečo robil celý život, možno to bol práve nejaký tridsiatnik, štyridsiatnik, ktorý za Kristom prichádza a pýta sa: „Čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ A Kristus mu na začiatku vymenuje prikázania. To je základ, na ktorom treba stavať, bez toho nejde žiť dobre. Ak by človek žil vo vedomom hriechu, s ktorým nechce nič robiť, sám sa vylučuje zo života s Bohom. Keď mu povie, že žije dobre celý čas, Kristus mu povie: „Choď, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným. Potom príď a nasleduj ma.“ To je nadprirodzené povolanie nasledovať Krista radikálnym spôsobom, ktoré keď človek odmietne, neznamená to, že bude zatratený. Ale vždy je to škoda – pre neho samého a pre mnohých iných, ktorým mohol jeho nadprirodzený život byť na osoh.

 

 

TRAPISTI, KAPUCÍN A ŠKOLSKÉ SESTRY MI POMOHLI, ABY SOM SA STAL DOMINIKÁNOM

Čo vám najviac pomohlo na ceste k duchovnému povolaniu?

Najviac – a to nie je nejaká fráza – Božie pôsobenie, Božia láska, ktorá si ma tiahla, viedla. To vidím teraz, keď sa pozerám s odstupom rokov; v reholi som trinásty rok. Za veľa, paradoxne, vďačím komunite trapistov v Čechách. Tam som prvýkrát pocítil, že Pán Boh ma možno volá, aby som ho nasledoval užšou cestou. Potom som vstúpil k dominikánom. Ale trapisti znova zohrali úlohu, keď som tam bol neskôr už ako dominikán štyri týždne v ústraní, tam sa naštartoval proces, ktorý vyvrcholil mojimi večnými sľubmi. Okrem nich mal na mňa veľmi dobrý vplyv jeden kapucín, Školské sestry svätého Františka, ku ktorým som chodil na gymnázium, čo pripravilo „podhubie“ môjho vzťahu s Bohom i prvé zárodky rehoľného povolania. Určite aj moji bratia v reholi. Eucharistia, ku ktorej som mohol pristupovať denne, modlitba pred Eucharistiou, to bol dlhodobý vplyv, ktorý posilňoval moje povolanie, Panna Mária, ktorá je v srdci našej rehole, aj láska k štúdiu Pravdy.

 

Čo je pre vás na zasvätenom živote najkrajšie?

Vzťah s Pánom. To je to „stonásobne viac“, ktoré nám Kristus sľúbil. Nič iné nám trvalo duchovné povolanie ani nemôže ponúknuť. Môžem byť v komunite, farnosti, kde mám skvelé vzťahy, a na druhý deň sa môžem ocitnúť v inej, kde nemám nič z toho. Na tomto sa to teda nedá stavať. Kristus motivoval svojich učeníkov, že kto preňho opustí všetko, dostane stonásobne viac – už tu na zemi, hoci s prenasledovaním. To znamená vrátane ťažkostí, utrpenia a kríža.

 

A najnáročnejšie?

Že budujeme vzťah s niekým konkrétnym, kto je však vzdialený našim zmyslom. Manželia majú pri sebe konkrétneho človeka, ktorého môžu cítiť, vnímať zmyslami. Naše poznanie aj láska prechádza cez naše telo a zmysly. Ale Boha nemôžeme našimi zmyslami uchopiť. To je zdrojom najväčšej bolesti. Láska „s odkladom“ je naším údelom.