Dominikán Irenej Maroš Fintor: Pôst nám pomáha objaviť, akí pred Bohom skutočne sme

Na rehoľnom živote ho najviac prekvapuje to, že vôbec je, a Pôstne obdobie je preňho putovaním s Kristom. O Pôste, dominikánoch, prázdnych chrámoch počas pandémie, ale aj o jeho vlastnej ceste k povolaniu či knihách, ktoré odporúča, sme sa rozprávali s dominikánom Irenejom Marošom Fintorom (43), ktorý aktuálne pôsobí vo Zvolene.

Začíname Pôstne obdobie. Čím je pre vás osobne?

So slovom Pôst má väčšina ľudí spojené niečo negatívne, že sa musia niečoho zriecť. Ale pre mňa osobne je to putovanie. Keď je Pôst odtrhnutý od biblického rozmeru, stratil pevný základ pod nohami. Keď je spojený s Písmom, je to putovanie s Kristom. Na Prvú pôstnu nedeľu máme často čítania o Ježišovom pokúšaní na púšti, kde sa aj Ježiš postí, zakúša hlad, pokúšanie k pýche a moci. Zakúša mnoho pokušení a v tomto mi je blízky – nie je ten, ktorého sa nič netýka, ale tým, že sa stal človekom, zakúšal všetky ľudské pokušenia. Pôst nemôže byť cieľom sám v sebe, má vyvrcholenie vo Veľkonočnom období.

 

Čo to znamená, keď si to rozmeníme na drobné?

Každému z nás je blízko sebectvo, egoizmus, pokušenie mať majetok, byť uznaný, byť stredobodom pozornosti – a nielen to. Máme dôsledky dedičného hriechu, s ktorými súvisí samota, konflikty… mnohé veci, ktoré v prenesenom aj reálnom zmysle prinášajú smrť. A jedna z centrálnych tém tohto obdobia je téma utrpenia v ľudskom živote, až smrti. To, čo je vďaka viere veľmi pekné je, že Pôst sa nekončí oslavou smrti, ale prechodom k novému životu. A toto putovanie môže človek zakúsiť v Pôstnom období s Kristom.

 

NIE SME V TOM SAMI, AJ KEĎ NA NÁS DOLIEHA SAMOTA

Prežívate ho ako dominikáni špeciálnym spôsobom?

Skôr sa tešíme z vecí, ktoré sú na Slovensku ešte živé. Jedna z nich je napríklad krížová cesta. V nej sa človek môže cez Kristov príbeh naučiť veľa o utrpení, obete, aj o tom, ako sa dá kríž niesť so cťou. Ako smrť nie je len nezmyselným odchodom do prázdna, ale ak je službou a prejavom lásky, potom vie mnohých uzmieriť, zásadne mení realitu života.

Ako kňazi sa modlíme modlitbu breviára a v ňom sú mnohé texty zamerané aj na témy spojené s pôstom, obetou, samotou, prijatím kríža a bolestí a hľadaním zmyslu. To sú základné témy, s ktorými sa ľudia často nechcú vnútorne konfrontovať, lebo sa boja, že nebudú vedieť odpovedať. Ale tým, že ich máme vtiahnuté do liturgie, si uvedomujeme, že bolesť nie je niečo, pred čím by sme mali v živote utekať. Ale ako aj v rôznych formách bolestí, krížov, ťažkostí hľadať zmysel; ako ich posväcovať, prijať do svojho každodenného života – nie tak, aby boli deštruktívne, ale aby sa stali prameňom uzmierenia, súcitu s druhými, hľadania zmyslu aj v ťažkých situáciách.

 

Ako?

Postupne. Tým, že sa snažíme načerpať z Kristovho príkladu, že Ježiš je ten, kto si niečím takýmto prešiel. Vďaka čomu vieme, že dokážeme zvládnuť oveľa viac, ako by sme si dopredu vedeli predstaviť. A že v tom všetkom nie sme sami, aj keď na nás dolieha samota.

 

 

PÔST NIE JE OSOBNÝ VÝKON

Ako môžu ľudia prakticky čo najplnšie prežiť Pôstne obdobie?

Keď nad tým premýšľam, sú tri veci, v ktorých sa treba obnovovať. Prvou je biblický rozmer – nevnímať Pôst odtrhnutý od Svätého písma, ale brať liturgické čítania naozaj vážne, ako mieru inšpirácie, niečo, pri čom sa človek môže zastaviť. A zvlášť Ježišov príbeh – či už cez krížovú cestu, tajomstvá bolestného ruženca, utrpenie aj zmŕtvychvstanie. Pôst je do nejakej miery o tele, ale potrebujeme aj inšpiráciu, myšlienku, príbeh, ktorým nás prevedie. Lebo ak by sme si mali dať iba nejaký sebazápor, tak z dlhodobého hľadiska v tom prestaneme vidieť zmysel. Ale ak má človek zmysel, súčasťou ktorého je aj pôst, tak mu pôst robí službu. Napríklad keď majú vrcholoví športovci podať výkon, za ich snahou – s ktorou je spojený aj pôst, odriekanie, disciplína – je vedomie toho, že to robia preto, aby sa dostali do lepšej formy, v ktorej môžu podať zmysluplný výkon a často zažiť úspech. Niečo podobné je dôležité aj v Pôste – aby sa nestal cieľom, ale bol prostriedkom k niečomu, čo nás očisťuje.

Prvý rozmer je teda biblický, druhý je spoločenský. Keď sa ľudia postili, často sa niečoho zriekli preto, aby to, čoho sa zriekli, mohli darovať tomu, kto je ešte chudobnejší, ešte hladnejší alebo má ešte menej prostriedkov k životu. To sa nejako vytratilo – pôst sa berie ako osobný výkon – ja si odriekam napríklad mäso, ja sa zriekam tohto alebo onoho. Stratili sme spoločenský rozmer, že sa niečoho zrieknem, aby som tým, čoho sa zrieknem, mohol niekoho druhého obohatiť. Tento rozmer je v Pôstnom období dôležité nanovo objaviť. A to nemusia byť iba materiálne veci, že si niečo nekúpim, aby som mohol dať peniaze niekomu, kto si nemá čo obliecť. Poznáme skutky nielen telesného, ale aj duchovného milosrdenstva – tešiť tých, ktorí sú zarmútení, poradiť tým, ktorí sú v pochybnostiach, navštíviť chorého. Aj keď sa to možno cez pandémiu nedá, tak aspoň zatelefonovať, vytvoriť kontakt. V našej tradícii je veľmi dôležité nanovo objaviť spoločenský rozmer pôstu, že to nie je len o mojom osobnom výkone, ale je to o spoločenstve, budovaní spoločenstva cez skutky milosrdenstva.

 

A tretí rozmer?

Ten je osobný. Lebo v každom človeku je ego a ono vie vždy preháňať – aj v dobrom, aj v zlom. Pôst nám nejakým spôsobom pomáha objaviť samých seba, akí pred Bohom skutočne sme. V tomto je veľmi pekná tradícia z múdroslovnej literatúry, keď sa svätopisec modlí: „Pane, Bože, nedaj mi veľa ani málo. Nedaj mi veľa, aby som nespyšnel, nedaj mi málo, aby som nezmalomyseľnel.“ Hovorí o tom, ako je pôst zlatou strednou cestou. Nemať veľa, aby som nespyšnel, že som to všetko dosiahol svojimi silami, a v podstate sa mi to v živote stane bremenom. A nemať málo, aby som si nezúfal a takto sa nestal v živote bremenom pre seba a pre druhých. Posledný rozmer, zakorenený v tomto biblickom vyjadrení, veľmi pomáha osobnému nastaveniu a prežívaniu Pôstu.

 

 

VIERA NEZOSTALA IBA ZDEDENOU, ALE STALA SA OSOBNOU

Čo sa týka vášho vlastného prežívania viery, prežívali ste ju odmalička alebo nastal vo vašom živote obrat, ktorý vás k nej priviedol?

Myslím, že obe veci. Pochádzam z rodiny, ktorá je tradične veriaca. Ale napriek tomu, že sme odmalička chodili do kostola a miništroval som, v tínedžerskom veku som si potreboval nájsť vlastnú cestu, prejsť si obdobím vzdoru, vzbury. Ako to pekne hovorí Max Kašparů – aj viera potrebuje s človekom rásť. V tínedžerskom veku som si vďaka kňazovi i spoločenstvu vo farnosti uvedomil, že vieru, ktorú som zdedil ako tradičnú, až tak veľmi nepoznám a dá sa prežívať aj na inej úrovni. Nové zážitky, formy modlitby aj duchovnej skúsenosti ma posunuli ďalej – viera nezostala iba zdedenou, ale stala sa osobnou.

 

Spomínali ste, že ste mali skúsenosť s kňazom, ktorý bol vo vašej farnosti. Bol to dôležitý bod aj na ceste vášho povolania?

Mladí ľudia určite v nejakom momente potrebujú vzory, lebo sa s nimi konfrontujú. Nie preto, že by ich chceli napodobňovať, ale aby videli, že je to zmysluplný spôsob života. V takomto duchu sa kňaz, ktorý u nás bol, na nič nehral, úprimne sa modlil, úprimne trávil čas s mladými ľuďmi, úprimne vysluhoval sviatosti. A bol to zmysluplný spôsob života, ktorý aj mňa samého priviedol na myšlienku, či by som si niečo také vedel predstaviť vo svojom živote.

 

Aké boli dôležité body na tejto ceste k povolaniu?

Veľmi dôležité bolo zázemie v rodine, že som videl najmä starých rodičov, ktorí sa modlili, boli úprimne veriaci. Pamätám si, že keď som išiel do škôlky, najskôr sme išli na svätú omšu, lebo kaplnka, kde sa v týždni konali omše, bola tridsať metrov od budovy škôlky. Potom dobrý príklad kňaza, keď som bol ešte malý. Tým, že sme boli farnosť na okraji diecézy a bol ešte komunistický režim, mali sme privilégium, že do takýchto farností dávali kňazov „za trest“. Tridsať rokov bol u nás Pavol Drgoň, staručký pán dekan, salezián. Hoci bol perzekvovaný a ŠtB ho lámala, mal ľudí vo farnosti rád a oni mali radi jeho. Bol jednou z osobností, ktorá na ceste môjho povolania zohrala dôležitú úlohu – a tých osobností bolo viacero. Aj mládežnícke spoločenstvo vo farnosti malo veľký význam. Bod zlomu, obratu zosobnenia viery, bol na stretnutí Komunity Emanuel v Altöttingu neďaleko Mníchova. Bol to veľmi intenzívny duchovný čas, ktorý ma priviedol k serióznemu uvažovaniu nad duchovným povolaním.

 

 

BOH SI MA K DOMINIKÁNOM PRITIAHOL, NIE JE TO MÔJ OSOBNÝ PROJEKT

Aké kroky ste následne začali robiť smerom k povolaniu?

Najprv som sa porozprával s kňazom a on zareagoval smiechom, keďže som mal sedemnásť rokov, bol som introvertnejší a bolo ťažké predstaviť si, že by som bol kňazom. Druhý krok bol, že som uvažoval nad tým, čo to znamená duchovné povolanie. Pripadali do úvahy dve cesty – byť diecéznym kňazom alebo ísť do rehoľného spoločenstva.

 

Prečo vaše uvažovanie viedlo smerom k rehoľnému spoločenstvu, konkrétne k dominikánom?

Byť diecéznym kňazom pre mňa vtedy znamenalo, a aj teraz znamená, obrovskú mieru samoty, ktorá bola ťažko prijateľná, skôr som si vedel predstaviť žiť v nejakom spoločenstve. Čiže od začiatku ma to ani nelákalo ísť do seminára a prirodzene som hľadal medzi rehoľnými tradíciami. Dlhé roky u nás pôsobil salezián don Drgoň, poznal som viacerých z františkánskej aj karmelitánskej spirituality, ale to, čo ma nasmerovalo k dominikánom, bola skúsenosť, keď som šiel do Bratislavy na prijímačky na vysokú školu. V Dunajskej Lužnej bola, a stále je, komunita dominikánov, vtedy tam bol noviciát. Strávil som tam víkend a v priebehu dvoch dní sa tam odohralo veľmi veľa; bol to jedinečný čas. Nepovedal by som, že som presne vedel, prečo dominikáni, ale mal som pocit, že Pán Boh si ma tam pritiahol, že to nebol môj osobný projekt a veci do seba zapadli. V tom čase bola ešte základná vojenská služba, tak som musel ešte dva roky čakať, čo je pre mladého človeka nepredstaviteľne dlhá doba. Ale ubehli tak rýchlo… v júli som skončil vojenskú službu a v auguste som vstúpil do noviciátu.

 

REHOĽNÝ ŽIVOT MA VEDIE K VĎAČNOSTI

Čo vás na rehoľnom živote najviac prekvapuje?

Už to, že je, je tá najprekvapivejšia črta. Lebo podľa kritérií tohto sveta by sa nič nestalo, keby nebol. Čo mnohých ľudí viedlo a stále vedie k tomu, že niečo, čo nie je utilitaristické, čo človek nemôže využiť pre seba, vlastný prospech – načo to tu vôbec je? Myslím, že to, čo ma na rehoľnej tradícii vedie k vďačnosti, nie je iba jedna silná črta, ale kombinácia vecí. Lebo život nikdy nie je iba o nejakej jednej silnej črte. Silná kombinácia, ktorú v reholi nachádzam, je osobná dimenzia medzi mnou aj Bohom a určite aj spoločenská dimenzia – že je nás tu viac, ktorí túžime po osobnom zasvätení. V našej dominikánskej tradícii je to zvlášť kombinácia osobnej modlitby, spoločnej modlitby, štúdia a pastoračného zaangažovania. Jeden náš bývalý magister rehole obrazným jazykom hovorí, že je to veľmi pekný „duchovný ekosystém“, ktorý keď človek spozná zvnútra, tak zakúsi čaro, ktoré je s tým spojené.

 

A čo je podľa vás v ňom najväčším zápasom?

V rôznych obdobiach sú to rôzne veci. Niekedy to môže byť spoločný život, lebo tak, ako je človek krížom sám pre seba, tak je aj pre druhých. Inokedy to môže byť poslušnosť, lebo ak sa má človek podriadiť niečomu, čo mu nevyhovuje, tak to nie je vždy príjemné. Niekedy môže mať človek potrebu samoty a napriek tomu musí ísť a vystupovať pred ľuďmi – slúžiť aj vtedy, keď to človek neprežíva tak, že má teraz niečo, s čím sa môže podeliť, ale napriek tomu do toho musí ísť. Inokedy to môžu byť otázky intimity; prichádzajú obdobia, keď človek prehodnocuje, či predsa celibát, či nie rodina. Aj keď je to špecifická cesta, až tak sa nelíšime od ľudí, ktorí sú v rodinách alebo sú slobodní, lebo tieto veci žijú aj oni v rôznych obdobiach, keď ich prehodnocujú, aj keď možno v inej miere.

 

 

POSLUŠNOSŤ JE O ZDIEĽANÍ, POČÚVANÍ A HĽADANÍ KONSENZU

Skladáte štandardné tri sľuby – čistoty, chudoby a poslušnosti – alebo aj nejaké iné?

My skladáme iba jeden sľub – sľub poslušnosti, ale súčasťou toho je celá tradícia o čistote a chudobe. Je paradoxné, že dominikánska rehoľa je jedna z mála, ktorá sa v dejinách nerozštiepila. Tí, ktorí vypovedali poslušnosť buď odišli, alebo boli poslaní preč. Paradoxne, na poslušnosti sa nedá veľa teoretizovať. O chudobe môžeme uvažovať, čo je primeraná miera chudoby a každý ju môže mať danú iným spôsobom. Čistota tiež nie je niečo, v čom človek môže dať mieru, čo je viac či menej čisté. Aj zo slovenského prekladu je zjavné, že poslušnosť nie je podriadenie, ale načúvanie. Počúvať – poslušnosť. Od vzájomného počúvania sa hľadá konsenzus. V našej tradícii, hoci vznikla v 13. storočí, sú veľmi silno zapracované mnohé demokratické štruktúry.

 

Čo v praxi znamenajú demokratické štruktúry v reholi?

Napríklad, že každá komunita si každé tri roky volí svojho predstaveného. Bratia by sa v spoločnom stretnutí mali vyjadriť, kto je podľa ich názoru najvhodnejší kandidát, a spoločne ho volia. V iných rehoľných tradíciách je predstavený menovaný – ľudia v komunite sa nemajú ani právo vyjadriť, kto v ich komunite by bol najlepší kandidát, aby ich reprezentoval. Toto spoločné uvažovanie, počúvanie sa a nachádzanie konsenzu je niekedy časovo veľmi náročné, ale učí nás to počúvať, čo pre niekoho je a čo nie je dôležité. Čo je naozaj to, za čo treba zápasiť, prebrať zodpovednosť, alebo na druhej strane, čoho sa treba vyvarovať. Poslušnosť nie je v prvom rade o tom, že niekto má autoritu a ten druhý sa musí podriadiť, ale v našej tradícii je o zdieľaní a hľadaní konsenzu – aby sme sa navzájom počúvali a hľadali najlepšie možné riešenia, ktoré sú v tejto dobe potrebné. Nechcem povedať, že je dialogická, že ten, kto vie najlepšie rozprávať, si vie všetko vydupať, lebo niekedy sa to tak môže zdať. Ale poslušnosť je, že každý žije a pracuje vo svojom priestore, a potom je potrebné, aby sa tie životné priestory prelínali – to je veľmi dôležité aj v rodinách, aby sa v tom prieniku hľadali rozhodnutia, ktoré sú spoločné, nie rozhodnutia toho, kto je silnejší, komunikatívnejší alebo tvrdohlavejší.

 

Možno mnohí nevedia, že nemálo dominikánov pracuje aj vo svojom svetskom povolaní.

Jeden zo základných princípov je, že na svoje živobytie si máme zarábať vlastnou prácou. Niektorí sú ako diecézni kňazi zodpovední za farnosť, ale viacerí bratia učia na univerzitách, sú katechétmi, máme dvoch bratov, ktorí robia na Slovenskej akadémii vied.

 

 

BYŤ LAIKOM NEZNAMENÁ BYŤ VERIACIM DRUHEJ KATEGÓRIE

Ako by ste vystihli dominikánov?

To, čo sa mi páči na spôsobe dominikánskeho života, je kombinácia štúdia a modlitby. Viem, že človek môže študovať a modliť sa aj inde, preto nemusí vstúpiť k dominikánom. Ale potreba vzdelávania sa, čítania, osobnej modlitby a vychádzania do pastorácie – čím ďalej, tým viac si v reholi vážim túto kombináciu a jej vyváženosť. Druhá vec je, že pochádzam z ružencovej farnosti – s hlbokou úctou k Ružencovej Panne Márii. Dominikáni sú propagátormi modlitby posvätného ruženca. Aj to mi je veľmi blízke – uvažovať nad tajomstvami viery skrze modlitbu ruženca.

 

Dominikáni sa venujú okrem kázania aj štúdiu.

Na štúdiu ma inšpiruje, že sa snaží hľadať, uchopiť vieru, ktorú potom zdieľame v kázňach. Toto pochopenie a rezonancia tajomstiev viery s jednotlivcom a potom so spoločenstvom je veľkým tajomstvom. Už na základných štúdiách teológie v seminári sme sa veľa stretávali s dominikánskymi laikmi, terciármi. A tak sa témy štúdia, kázania a spoločenstva veriacich laikov stali akosi prirodzenými.

 

Ako sa pozeráte na poslanie laikov?

Veľmi pekne to povedal svätý Augustín: „Pre vás, pre veriacich, som biskup. Ale spolu s vami, pre široký svet, som kresťan.“ To je vyjadrenie, že byť laikom neznamená byť veriacim druhej kategórie. Práve naopak, dominikán Yves Congar napríklad hovorí, že laici sú veľmi dôležitou súčasťou Cirkvi a táto spolupráca je úplne esenciálna. Služba kňazov bez laikov, čo teraz zakúšame počas pandémie koronavírusu, sa teraz najviac ukazuje ako absurdná. Pretože jedným zo základných rozmerov viery je budovanie spoločenstva viery.

 

Čo sa týka štúdií, akej konkrétnej oblasti sa venujete?

Moja oblasť je ekleziológia – v rámci dogmatiky je to časť, ktorá sa venuje náuke o Cirkvi. Väčšine ľudí pri slove dogma prebehnú zimomriavky, lebo je to niečo, voči čomu sa všetci chcú vyhraniť; lebo dogma je niečo nemenné, stále, o čom sa nedá diskutovať a čo na človeka padne ako nejaká tehla z neba.

 

Ako by ste vysvetlili dogmu z vašej optiky?

Pre mňa dogma nie je niečo bizarné a ťažké, nemenné, ale práve naopak – je to niečo, čo sa snaží o harmóniu dvoch skoro nespojiteľných vecí. Keď si predstavíme napríklad dogmu o Ježišovi Kristovi, že je Bohočlovek – božstvo a ľudstvo je v jednej osobe. Ako to pochopiť, aby sa to nepobilo, aby jedna strana nevytlačila druhú? Alebo že Panna Mária je panna a popritom matka. To je vyjadrenie, keď sú dve protichodné veci spojené v jednom dogmatickom výroku a naproti tomu koexistujú. Alebo že Eucharistia je chlieb, v ktorom existuje Kristus. Dogmatické vyjadrenia sú pre mňa vyjadreniami tajomstiev viery, keď sa dve veci navzájom nebijú, ale dopĺňajú. To nie je statické vyjadrenie, ale vyjadrenie plné dynamiky života.

 

 

POZNÁM, ABY SOM MILOVAL. MILUJEM, ABY SOM POZNAL

Vnímate to, že vás štúdium približuje k Bohu?

Jednoznačne. Jedno z veľmi pekných hesiel našej rehole je Veritas, čo znamená pravda. Pramení to z evanjelia, kde Ježiš hovorí, že pravda nás oslobodí. Alebo keď sa Ježiš pýta pred pilátom, čo je pravda. Pravda má v evanjeliách veľmi silný výraz. V našej dominikánskej tradícii je veľmi pekné dopĺňanie aj s františkánskou tradíciou.

 

Akým spôsobom?

U nás dominikánov to, čo poznám ako dobré, ma privádza k tomu, aby som to mal rád. Poznanie dobra ma privádza k láske. A františkáni skôr hovoria, že je dôležité milovať, aj keď to nepoznáme; ale keď to milujeme, tak nás to učí, aby sme za tým objavili pravdu. Sú to také dve cesty, ktoré môžu byť pre niekoho ako bludný kruh, ale postupnosť krokov je veľmi dôležitá. Sú ľudia, ktorí najprv potrebujú mať radi, aby sa cez to, čo majú radi, dokázali naučiť múdrosti – pravde o tom, čo majú radi. A sú takí, ktorí poznávajú pravdu a čím viac ju poznajú, tak to nezostáva iba na úrovni informácie, ale má ich to posunúť k tomu, aby mali viac radi. A práve v tom vnímam štúdium, že čím viac človek o veciach vie, tým môže byť na jednej strane pokornejší, aj si vedomý toho, čo ešte nevie. O to viac môže rozširovať priestor, kde môže prejaviť, že má rád – Boha, druhých. Možno vie prekonať veci, ktoré by boli na prvý pohľad neprekonateľné alebo bizarné, alebo z ktorých by mohol mať na prvý pocit strach.

 

So štúdiom úzko súvisí aj čítanie kníh. Keby ste mali vybrať tri knihy, ktoré by ste zaradili do povinného čítania veriaceho človeka, ktoré by to boli?

To je veľmi ťažká otázka. Nemám tri knihy, ktoré by zásadne zmenili život, ale možno niekoľko žánrov, ktoré je dobré v rôznych obdobiach prestriedať – určite to nie je pravidlo pre všetkých, že keď si toto prečítajú, tak budú veriacimi ľuďmi a už ich vierou nič neotrasie. Je dobré začať od tých najjednoduchších vecí – Malý princ od Exupéryho, krátke poviedky ako Muž, ktorý sadil stromy; Čajka – veľmi pekné príbehy, ktoré odzrkadľujú veľa, aj evanjeliových hodnôt. Ja osobne mám rád knihy, ktoré vychádzajú z anglofónnej tradície – Chestertona – Ortodoxiu, C. S. Lewisa – Narniu, Hovory – ktoré počas druhej svetovej vojny vysielali cez rádio do celého Anglicka, ponúkajúc priestor aj v dobe vojny uvažovať nad kresťanskými princípmi. Lewisa, Chestertona, Tolkiena – týchto ľudí mám veľmi rád, lebo to boli laici, ktorí praktickým, angažovaným životom vedeli veľa z kresťanských hodnôt aj intelektuálne uchopiť, dokázali ich vtiahnuť do každodennosti. Milujem knihu od Steinbecka – Na východ od raja. V nej sa hebrejské slovíčko timšel stalo akoby červenou niťou, ktorá sa románovým spôsobom vie dotknúť veľmi dôležitej témy v rámci nášho prežívania viery. Až po technické a náročné čítanie typu Yvesa Congara a M. D. Chenuho. A ako kňaz mám rád takmer všetky veci od Benedikta XVI. – od Ježiša Nazaretského cez mnohé katechézy, príhovory. Pre mňa je to skoro až nevyčerpateľný prameň inšpirácie. Veľmi sofistikovaným spôsobom povedané veľmi pekné veci o tajomstvách viery.

 

 

NAPRIEK TOMU TU BOH JE A STARÁ SA O NÁS

Ak sa ešte dotkneme aktuálnej korona situácie, aké je to slúžiť sväté omše v prázdnom chráme alebo nemôcť vysluhovať sviatosti?

Je to bizarné. Na jednej strane sa teším, že máme technicky zdatných bratov, ktorí sa cez kameru, internet snažia sprostredkovať – napriek všetkým obmedzeniam – kontakt a duchovné spoločenstvo so všetkým ľuďmi z farnosti aj so širším okruhom ľudí. Na druhej strane patrí osobný kontakt k podstatným prvkom prežívania viery. Tento čas nás ešte viac učí prekopať vedomie Božej prítomnosti a jeho starostlivej lásky, aj v týchto okamihoch nemožnosti osobného stretnutia s ním v Eucharistii, pri spovedi a mnohých okamihoch spoločnej modlitby – adorácie, ruženca. Byť si aj napriek tomu vedomý, že Boh tu je a že sa o nás stará. Že mu na nás záleží. Možno, že práve v týchto najväčších záchvevoch pochybností a ťažkostí sa ako Tomáš vo večeradle môžeme dotknúť rán Vzkrieseného a vyznať svoju vieru: „Pán môj a Boh môj.“ A počuť Ježišove slová: „Blahoslavení, čo nevideli a uverili.“

 

Ako?

Mám veľmi rád vyobrazenie viery, nádeje a lásky ako kríža, kotvy a srdca. Niekedy prežívame blízkosť, a tak rastie láska v podobe srdca. Inokedy je príležitosť rásť vo viere, vtedy rastie kríž. Teraz je obdobie, ktoré je príležitosťou rásť v nádeji. Ako kotva hodená do neba. Pevný bod, ktorý nám pomáha ukotviť sa aj uprostred týchto silných búrok a premien, ktorými prechádzame. Nádej nielen na to, že sa raz tieto peripetie skončia a my budeme zas žiť normálny život. Ale práve naopak – v nádeji, aby sme, keď sa toto skončí, oveľa viac dokázali byť jeden pre druhého svedectvom Božej lásky a prítomnosti.

Snímky: Slovo+ / Alžbeta Mohyláková

 

Inšpirujúce knihy o Pôste a Veľkej noci nájdete aj na našom eshope.