Dominikán Damián Mačura: Ak bude Pán Boh potrebovať dominikánov na Slovensku, bude im posielať mladých ľudí

Dominikáni tento rok oslavujú osemsté výročie od odchodu svätého Dominika, svojho zakladateľa, do neba. Čo môže Dominikov odkaz povedať dnešnému človeku? Potrebujú dominikáni reklamu? Viac nám prezradil provinciál dominikánov – brat Damián Mačura, OP (42).

Ako dominikáni oslávili osemsté výročie odchodu svätého Dominika do neba?

Narodenie svätého Dominika pre nebo, osemsto rokov od toho, ako zomrel, oslavujeme v celom jubilejnom roku – od januára 2021 do januára 2022. Počas neho je však pre nás dôležitých niekoľko momentov. Jedným z nich bol aj 8. august, keď v celej Cirkvi slávime svätého Dominika – to bol pre nás jeden z vrcholov jubilea. Vo Zvolene v ten deň pri slávení svätej omše náš brat Joachim, ktorý študuje vo francúzskom Toulouse, zložil slávnostnú profesiu – doživotne sa zasvätil Bohu v našej reholi. Neslávili sme teda len svätého Dominika, ale aj to, že je tu aj mladý človek, ktorý sa vydal na cestu svätého Dominika a aj slávnostne pred Cirkvou potvrdil, že chce žiť do konca života v čistote, chudobe a poslušnosti. Druhý dôležitý moment pre nás bude, ak Pán Boh dá, keď nás 1. októbra príde na Slovensko navštíviť náš najvyšší predstavený, brat Gerard Francisco Timoner, magister rehole, ktorý je nástupcom nášho zakladateľa. Mali by sme sa s ním najskôr stretnúť my bratia a viacerí členovia dominikánskej rodiny a na druhý deň by sme mali v Šaštíne sláviť stretnutie všetkých ružencových bratstiev, kde bude kázať. To sú dva najdôležitejšie momenty počas toho jubilejného roka. V septembri tiež navštívime naše komunity, komunity sestier i laické bratstvá našich terciárov s relikviami svätého Dominika, ktoré nám zapožičajú naše mníšky z Ríma.

 

 

Ako sa vyvíjala dominikánska rehoľa počas storočí?

To je náročná otázka, lebo osemsto rokov je ťažko zhrnúť do pár viet. Ako každá iná rehoľa, aj tá naša si prechádzala rôznymi obdobiami nadšenia a rozmachu, neskôr rôznymi krízami a ťažkosťami, ale i mnohými úspešnými reformami a obnovou rehoľného života. Keď sa pozerám iba na 20. storočie, tak v 50. – 80. rokoch sme zažili veľké zmeny nielen v Cirkvi, ale aj v našej reholi. Tiež sme zaznamenali veľký odliv bratov, mnohí si kládli otázku, či staršie rehole ešte majú svoje opodstatnenie. Ako rehoľa sme vtedy trochu ustúpili z dôrazu na našu službu štúdia a vyučovania v Cirkvi. Ale za posledných tridsať-štyridsať rokov v celej reholi zažívame veľký návrat toho, že bratia k nám vstupujú aj preto, že chcú študovať, veľmi dobre poznať náuku Cirkvi, aby o nej dokázali ľuďom aj hovoriť. Náročné obdobia tak dávajú vzrast svätosti, a teda aj obnove. Ak sa pozrieme na dejiny našej rehole, tak je treba určite spomenúť aj to, že za osemsto rokov sa naša rehoľa nikdy nerozdelila.

 

Čím to je?

Jednota je stále darom Božej milosti, ale tá sa, samozrejme, buduje na prirodzenom základe. Myslím si, že u nás tým základom bol spôsob riadenia našej rehole. Už od čias svätého Dominika si totiž u nás každá komunita volí predstaveného sama, na najvyššej úrovni sa zasa každé tri roky pri rozhodovaní striedajú priamo predstavení jednotlivých provincií a volení zástupcovia bratov – takzvaní definítori. Svätý Dominik tiež chcel, aby naše Stanovy, teda pravidlá nášho života, nezaväzovali pod hriechom. Stanovy tiež dávajú predstaveným veľkú slobodu v udeľovaní rôznych dišpenzov, ak to slúži pre lepšie uskutočnenie cieľa rehole. Kombinácia mnohých takýchto aspektov vytvára spôsob riadenia, ktoré Dominik vtlačil do tejto rehole a ktoré nám pomohli aj v ťažších chvíľach dejín.

 

 

DOMINIKOV SÚCIT, STAROSTLIVOSŤ O UVOĽNENÉ KAMENE AJ LÁSKAVOSŤ

Čo môže Dominik povedať ľuďom dnes, po osemsto rokoch?

Ak človek medituje nad osobnosťou svätého Dominika alebo uvažuje nad tým, v akej dobe žil, o čo sa snažil, tak si myslím, že tá doba až veľmi pripomína súčasnú. Spomenul by som tri z jeho vlastností, lebo sú veľmi aktuálne aj dnes. Prvou je zvláštny druh súcitu, ktorý Dominik mal. Keď bol mladý a pripravoval sa na kňazskú službu, krajinu postihol hladomor a tak predal svoje knihy – vtedy boli knihy veľmi drahé – a prispel do fondu chudobných. Neskôr, keď už pôsobil ako kazateľ, zistil, že sú mnohí ľudia, ktorí sa dostali do zajatia pirátov, tak chcel predať už nie knihy, ale seba do otroctva, aby vykúpil aspoň niekoho. Ale neskôr objavil, že existuje aj oveľa väčšie otroctvo, ktoré bolo v tom čase prítomné v Európe – keď človek žije v omyle alebo klamstve celý život. A tak začal proti náuke katarov s veľmi negatívnou predstavou o človeku a Bohu ohlasovať evanjelium a náuku Cirkvi. Celý život zasvätí tomu, že sa rozhodne ohlasovať evanjelium, Pravdu, ktorou je Kristus, ohlasovať náuku Cirkvi, privádzať tých ľudí, ktorí sa mýlili v mnohých veciach, späť do spoločenstva Cirkvi. Tým strávi celý život. To je Dominikov spôsob súcitu. Ten je v našich časoch je stále dôležitý, lebo ukazuje, že milosrdenstvo alebo súcit prejavíme druhému nielen vtedy, keď mu dáme chlieb, ale keď mu ponúkneme aj Kristovu pravdu. Benedikt XVI. raz na jednej audiencii povedal, že najväčším prejavom milosrdenstva je ohlasovať evanjelium.

 

 

Čo druhá vlastnosť?

Dominik sa staral o Cirkev, cítil zodpovednosť, bol mužom, ktorý žil uprostred Cirkvi a snažil sa o ňu starať. Dvadsaťpäť rokov po jeho smrti napísal Konštantín z Orvieta legendu o svätom Dominikovi. V nej hovorí o sne, ktorý mal pápež, že Lateránska bazilika padala a svätý Dominik ju podoprel, stabilizoval. Legenda o sne môže byť pravdivá, alebo aj nie. Ale dôležité je, že vypovedá, ako videli Dominika ľudia, ktorí ho zažili. Že to, o čo mu išlo celý život, bolo starať sa slovami alebo skutkami o stavbu, ktorou je Cirkev. Dominik hľadal uvoľnené kamene tejto stavby, dopletených a poblúdených ľudí, staral sa o nich, venoval im svoj čas, argumentoval v prospech evanjelia a znovu sa ich snažil do tejto stavby zakomponovať. Chcel byť oporou Cirkvi.

 

A tretia charakteristika?

Keď svätý Dominik zomrel a o trinásť rokov sa rozbehol proces kanonizácie, boli vypočutí mnohí svedkovia, ktorí ho poznali. Jeden svedok, Ján z Navarry, ktorý bol s ním už od roku 1215, ako dôležitú charakteristiku uviedol, že Dominik bol láskavý ku všetkým. Bol láskavý k chudobným aj bohatým, židom i saracénom, ako vtedy volali moslimov. To môže prekvapovať, lebo v tej dobe to nebolo automatické. Od roku 1209 bola na tom území, kde kázal, križiacka výprava – mnohí siahali po meči, aby presvedčili tých druhých. Dominik sa snažil slovom, príkladom, no vždy láskavo ku všetkým, používať jedine meč Božieho slova. Tá úcta a láskavosť voči názorovým protivníkom bola to, čo si Ján – a nielen on – na Dominikovi pamätal.

Keď sa dnes započúvame, ako o sebe navzájom hovoríme s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, tak mám pocit, že dosť hrubneme, že náš štýl je neláskavý. A dôležitý odkaz Dominika pre dnešok je, že v Cirkvi aj v spoločnosti by sme o sebe mali hovoriť láskavejšie. To neznamená ustúpiť z ohlasovania evanjelia, prezentovania našich hodnôt. Ale spôsob, akým to robíme, by mal byť citeľne láskavejší. V polarizovaných spoločenstvách, ktoré tvoríme, je to priam nevyhnutné. Hovorím to kvôli tomu, že Dominik sa snažil napodobňovať Krista, pri ktorom hriešnici vedeli, že ich miluje, aj keď im niečo vyčítal. To sú teda tri vlastnosti: prvá je jeho špecifický súcit – poznať náuku Cirkvi a podávať ju ďalej. Potom starostlivosť o členov Cirkvi, tá starosť o uvoľnené kamene, o tých, ktorí možno stratili blízky kontakt s Pravdou, a napokon láskavosť aj voči tým, ktorí s nami nesúhlasia alebo majú iný pohľad na našu vieru, naše hodnoty.

 

 

DÔLEŽITEJŠIE JE, PREČO SA ČLOVEK ROZHODNE V REHOLI ZOSTAŤ

Čím očarili dominikáni vás?

K dominikánom som sa rozhodol vstúpiť, keď som býval na internáte v Bratislave, ktorý bol v dominikánskej farnosti. Vždy však hovorím, že jedna vec je, prečo nás očarí daná rehoľa, prečo vôbec začneme uvažovať nad vstupom do tej-ktorej rehole – to je taký háčik, na ktorý nás Pán chytá. Ale oveľa dôležitejšie je, prečo sa človek rozhodne v nej zostať. Po rokoch, keď lepšie spozná aj seba, ale aj rehoľu, jej cieľ, dejiny, osobnosti, a tiež aj realitu, ako je žitá, často je oveľa dôležitejšie, prečo človek zostane, než prečo prišiel, lebo motivácia sa postupne prečisťuje.

 

Prečo ste teda zostali?

Priateľstvo s Bohom, ktoré vedie človeka k zasväteniu sa v konkrétnej reholi, sa asi nedá zhrnúť do určitých dôvodov zotrvania. Ale na tej prirodzenej rovine som spätne objavil, že aj keď som uvažoval o viacerých reholiach, tak Boh dobre vedel, ktorá rehoľa by pre mňa bola tou najvhodnejšou, a tam ma jednoducho pritiahol. To, prečo som sa napokon rozhodol zostať je, že tento spôsob života kombinuje viaceré aspekty života vo vzácnej rovnováhe. Naša základná ústava, teda prvý bod našich pravidiel života, okrem dodržiavania sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti, kladie veľký dôraz na spoločný život, na slávnostné slávenie liturgie a osobnú modlitbu, neustále štúdium a vytrvalosť v rehoľnej observancii, teda prvkoch, ktoré charakterizujú náš štýl života. Toto všetko sú ľudské slová „prečo“, no dôvod, pre ktorý človek zostáva, je užšie priateľstvo s Bohom. Postupom času som tak zisťoval, že dominikánsky život vo svojom ideáli aj v tom, ako sa žije, je moja cesta.

 

Čím vás inšpiruje svätý Dominik, zakladateľ rehole?

Do veľkej miery sú to veci, o ktorých som už hovoril. Keď som vstupoval do rehole, oslovoval ma Dominik tým, že veľmi veľa času strávil na cestách. Putoval z miesta na miesto, kázal, stretával sa s ľuďmi a hovoril im o Bohu. Pri vstupe do rehole som nechcel zostať na Slovensku, ale chcel som ísť do zahraničia, na misie. Dominik chcel ísť v plnosti svojich síl na misie, ale bratia ho žiadali, aby ostal a budoval spoločenstvo bratov. A trochu je to tak aj so mnou.

Čo je však inšpirujúce je vidieť to veľké množstvo bratov a sestier, ktorí žili Dominikov odkaz a snažili sa ho realizovať vo svojej dobe. Je fascinujúce byť súčasťou tejto tradície, určitého prúdu spirituality, ktorá už osemsto rokov slúži ľudstvu i Cirkvi. Je to spôsob života, ktorý vie priviesť ku svätosti.

 

 

AK PÁN BOH NIEČO CHCE, TAK TO NEPOTREBUJE REKLAMU

Keby ste mali povedať reklamu na dominikánov, ako by znela?

Osobne si myslím, že ak Pán Boh dáva vzniknúť nejakej reholi, dáva impulz človeku, ktorý je na to vnímavý; aby založil spoločenstvo, ktoré odpovedá na konkrétnu potrebu Cirkvi v tom čase, tak na to nepotrebuje reklamu. A platí to i o tých, ktorých inšpiruje, aby prebrali na čas tú štafetu ďalej. Keď Boh niečo chce, tak on to aj tvorí. Som preto trochu skeptický, keď hovoríme o reklame na rehoľu, najmä v spojení s povolaniami. Iste, i u nás v Cirkvi cítime, že ich je menej. Ale staranie sa o povolania by nemala byť nejaká reklama na tú či inú rehoľu. Ak my budeme žiť to, čo máme, čo sme sľúbili Pánu Bohu, tak to bude najlepšia reklama na našu rehoľu. Keď sa v našich Stanovách hovorí o povolaniach do rehole, toto je vypichnuté ako to najdôležitejšie – že bratia majú pamätať na to, že ich vernosť a dôslednosť v tom, čo žijú, je to primárne, čo môže osloviť mladých ľudí, aby sa k nám pridali. Myslím si teda, že sú dve veci, ktoré hľadajú mladí ľudia, keď chcú prehĺbiť svoje priateľstvo s Bohom. Prvou je spoločenstvo, priateľstvo, chcú kamsi patriť. A potom tiež hľadajú určitú náročnosť, ktorá ich v živote bude postupne formovať, a to sú všetky aspekty, ktoré vytvárajú náš život – modlitba, ticho, habit, štúdium, kázanie. Nemyslím si teda, že potrebujeme reklamu. Ak bude Pán Boh potrebovať dominikánov na Slovensku a vo svete, bude im posielať mladých ľudí. Pán Boh vie ďaleko lepšie, čo potrebuje Cirkev teraz a čo bude potrebovať o nejakých dvadsať rokov. Lebo keď k nám teraz vstupujú mladí chalani, tí začnú naplno fungovať až po svojej formácii. Dôverujme Bohu, lebo on vie, aké sú potreby Cirkvi, a podľa toho si ľudí k sebe aj pozýva.

Snímky: Veronika Kaduková, archív OP