Domáce blues spod domácich úloh

Počas „koronaprázdnin“ to mamičky viacerých detí nemajú jednoduché. Samozrejme, že ani učiteľky. A čo mamičky a učiteľky v jednom? Psychiatria!

Hlboký nádych, hlboký výdych. Sedím v kúte obývačky, honosne nazývanom „domáca kancelária“. Už viac než mesiac je všetko domáce – kancelária, strava aj vyučovanie… Z rôznych iných kútov nášho trojizbového bytu sa v strašidelne nepravidelných intervaloch ozývajú výkriky o pomoc. Som doma spolu s mojimi tromi dcérkami, z ktorých každá je v inom ročníku, a tak sa výkriky nesú nielen v znamení šlabikára, prvouky a vlastivedy, ale tiež biológie či španielčiny, z ktorej neviem absolútne, ale že absolútne nič. Moje deti sú však presvedčené o tom, že kto dokáže z kvetinkového obrusa ušiť v rukách rúško, z ktorého vám odstávajú uši ešte tri hodiny po zložení, dokáže zvládnuť aj tri vyučovania súbežne. Teda, čo to píšem – nie tri, štyri – som aj učiteľka angličtiny na strednej škole a pravidelne prostredníctvom internetu komunikujem s osemdesiatimi žiakmi v áno – rôznych ročníkoch.

Je len otázka času, kedy mi začne mykať pravým okom (ááá, už je to tu!). Ako som nedávno vtipne poznamenala sama pre seba (okrem manžela vídam dospelých ľudí len zriedka, pri chodení von so psíkom alebo rannom nákupe pečiva), ja nepracujem v „home office“, ja pracujem v „open office“ – a je len otázka času, kedy mi začne mykať… aha, to už som spomenula.

Nechcem zo seba robiť žiadnu obeť – je mi jasné, že sú omnoho náročnejšie životné situácie než zvládať štyri vyučovacie procesy naraz. No keďže moje deti sú deťmi učiteľky, majú k školským povinnostiam špecifický, takmer ľúbostný vzťah. Robia si úplne všetky úlohy, odovzdávajú úplne všetky projekty a som si istá, že ak by im posielali zadania aj učitelia telesnej výchovy, celé popoludnia by sme trénovali kotúle, rozbíjali okná loptou pri „domácej“ vybíjanej a podnikali dobrodružné výjazdy na úrazovky (našťastie, učitelia telesnej výchovy nám zadania neposielajú a ja som im za to veľmi, veľmi zaviazaná).

Priznám sa, občas tajne snívam o tom, že si moje deti postavia hlavu a povedia, že ten diktát nenapíšu alebo to dlhé zadanie odignorujú, veď ktovie, či im to niekto niekedy skontroluje (okrem matky, ktorú do toho nútia). Je to však skutočne len v rovine tajného snívania, veď rodič má byť pre deti vzorom a nedajbože, aby ich odrádzal od plnenia si povinností. A tak pobehujem z kuchyne, kde má o chvíľu online hodinu prostredná dcéra a potrebuje pomôcť s prihlásením sa, do detskej izby, v ktorej si najstaršia dcéra píše úlohu zo spomínanej španielčiny a prosí ma o kontrolu slovosledu vo vete (!) a späť do obývačky, kde najmladšia dcéra práve dokončuje projekt o koňoch a už tretí raz sa pýta, ako sa píše „kopyto“. Na obrazovke počítača mi svieti tridsať stredoškolských slohov o obľúbenej knihe a nemilosrdné hodiny odbíjajú posledné minúty do mojej vlastnej online hodiny (tik v oku už som spomínala?).

Som pomerne zručná učiteľka, čo sa informatiky týka, no vpisovanie dát, zadávanie hesiel a zdieľanie dokumentov vo mne denne vyvoláva eufóriu počítačového génia. Prsty sa mi mihajú po klávesnici ako v niektorom z filmov o hackeroch, človek by neveril, že sa to vôbec dá (samozrejme, všetky moje prirovnania sú pritiahnuté za vlasy – rovnako ako moja predstava o vlastných schopnostiach). Na ušiach mám obrovské slúchadlá, ktoré mi z lásky kúpil môj technicky zručný manžel, aby mi pomohol počas vyučovania odfiltrovať zvuky z domácnosti (to, že v nich vyzerám ako pilot vojnového lietadla, je v týchto dňoch nepodstatné). Na obrazovke sa postupne objavujú hlavy žiačok a ich izieb, kuchýň a rodinných príslušníkov, ktorí v panike utekajú zo záberu.

Vyučovacia hodina ubehne rýchlo, závan efektívnosti mi takmer rozstrapatí vlasy. Kontakt „z tváre do tváre“ sa nedá nahradiť správami a mailami – hoci tie si píšeme tiež. Odkladám smiešne slúchadlá, cez ktoré napriek ich rozmerom niekoľkokrát prenikol psí štekot a detské výkriky ako „Mamííí!“ a „Ja to neviééém!“ Som šťastná, pretože po odučenej hodine už si môžem rozdeliť ostatné pracovné a rodinné povinnosti podľa dôležitosti (prvý bod programu – uvoľnene si vydýchnuť v kancelárskom kresle, kým sa to vôbec dá – nebude trvať dlho a už sa doň nevmestím – možno ak by učitelia telesnej výchovy z času na čas poslali nejaké to zadanie…).

Skontrolujem svoje deti – všetky žijú, jedna pracuje samostatne (a ja jej v duchu pripínam na neožehlené tričko metál vďačnosti), druhej už skončilo vyučovanie a teraz veľmi potrebuje pomôcť s kreslením kapra a tretia ešte stále pracuje na svojom projekte a so slzami v očiach hľadá v zásuvke plnej svojich „pokladov“ nálepky koníkov, ktoré sme spolu kúpili pred dvoma rokmi na výlete v inom meste. Podujímam sa na obe výzvy – hľadám na internete obrázok kapra (doma máme iba encyklopédie psov a kuchárske knihy, na ktoré padá pomyselný prach, pretože moje deti fungujú najmä na paprikáši s haluškami) a prehŕňam sa v detskej izbe medzi „pokladmi“, z ktorých stoja za zmienku najmä kamene, sklené guľôčky, umelohmotný pes a retrohrkálka, ktorú deťom kedysi darovala babička ako dôkaz, že aj ich otec bol kedysi bábätkom (moment, čo tá hrkálka robí v dcérinej zásuvke?).

O polhodinu už sa zvŕtam pri sporáku, pretože z toľkého pobehovania po byte (spomenula som aj kúpeľňu s opratou bielizňou a upratovanie bežného neporiadku?) riadne vyhladnem a okrem toho – je čas na obed, patrí sa teda dačo prichystať. Obedujeme s úsmevom, toto na týchto dňoch milujem! Pri spoločnom stolovaní zabúdam na úlohy, projekty, vzorce a gramatické pravidlá. Usmievam sa na tie svoje hlavičky-makovičky, ktoré sedia so mnou v kuchyni, vychutnávame si trhanú konverzáciu (s pusou plnou halušiek toho veľa nenarozprávaš – teda, nemal by si) a ja viem, že minimálne ICH školské povinnosti máme za sebou.

Po príjemnom jedle pokračuje krásny život – trávim s deťmi čas kreatívnymi výmyslami (tak čo, deti, kto sa dnes popáli na lepiacej pištoli?), beháme so psíkom po sídlisku, voláme babičkám a ja sa potom pozvoľna poberám do svojho kúta, aby som ďalších pár hodín strávila komunikáciou so žiakmi. Večer online omša, duchovné sväté prijímanie, večerníčky alebo nejaká dobrá hra… a opäť pracovné povinnosti (musím niekoho poprosiť, aby ma sem-tam odradil od plnenia si povinností).

Keď sa raz toto celé skončí, budem mať svalnaté prsty od toľkého písania, vypálené oči od toľkého času stráveného na internete a hlavu plnú spomienok na popoludnia, počas ktorých sme sa nemuseli nikam ponáhľať (na moje rúška si snáď nikto už viac nespomenie).