Domáca škola ju naučila s radosťou slúžiť druhým

Čo môže získať žena prevádzkujúca domáce vzdelávanie?

Keď som ráno volala Krajčovičovcom, v telefóne sa ozýval veselý ruch. No modrý domček v Igrame bol pri mojom príchode príliš pokojný. Možno to tak bolo dobre: dnes som chcela zistiť, či tento štýl života prospieva aj takým vysoko pragmatickým osobám, akou nesporne moja priateľka Vierka je. Či teda je dostatočne ženský – a príťažlivý.

Zaklopem. K dverám priskáče najmladšia Mária a spoza rohu vykukne učiteľkomama opásaná zásterou. Obzerám sa, Vierka varí čaj a debatujeme, deviatak Ondrej pri počítači trpezlivo rieši sčítanie zlomkov.

„Mami, môžeš na chvíľu?“

Z mamy a kuchárky sa na okamih stáva skutočná učiteľka matematiky, čo Vierka napokon aj vyštudovala. Sklonená nad synom pokojne vysvetľuje postup riešenia a čaká, až ho Ondrej prejde v príklade bez chyby. Opäť môže byť kuchárka.

 

Dieťa sa najlepšie učí vtedy, keď sa chce učiť

Malá Mária zatiaľ sedí v kresle a obzerá si svoje knižky.

„Ona už chodí do školy?“ Nie som si istá, či toto šikovné dievčatko je iba škôlkarka.

„Je predškoláčka, ale učím ju už teraz, keď chce, a čo ju baví. Túžba učiť sa nemôže predsa čakať na 1. september,“ zasmeje sa Vierka. Mária na mamin pokyn donesie obľúbenú knihu a pomaly, no súvisle z nej číta – vôbec nie horšie ako náš prvák v bežnej škole. Vierka je už medzitým znovu pri šporáku.

„Pozri, čo som robila!“ Mária otvára svoje projekty, nosnú výpoveď práce domácich školákov. Prvý spis je o jednorožcoch. Nadchne ma jeden z filcu, druhý z papiera.

„To si robila ty?“

„Šitého nie, papierového áno. Ale tu ti dám test!“

Uspejem v teste. Druhý projekt je o princeznách. Doružova ladený obal odkrýva tváre z Disney rozprávok, všetky ani nepoznám: Popoluška, Ariel, Bella… a toto?

„To je Rapunzel!“

Všetko však má zmysel: treba priradiť k princeznej obľúbené zvieratko. Toto nie je škola, ale babinec!

 

Žena budúcnosti

Čo Vierka vidí ako najväčší bonus domácej školy?

„Nechodím do práce. Som žena ako tie z predminulého storočia, ktoré boli doma a starali sa o deti a rodinu. Som tu, aby som navarila dobré jedlo, vytvorila dobrú domácu atmosféru, aby sa všetci cítili dobre.“

„To je skôr žena budúcnosti, nie?“

„Vieš, je to také divné,“ hovorí, „keď pracuješ pre všetkých, je to O. K. Ale ak pracuješ pre svoju rodinu, si problém a sociálny prípad. Ja som spokojná – na rozdiel od mnohých iných sa nenaháňam.“

Skúšam provokovať: „Nechýba ti zamestnanie, kolektív, vzťahy?“

„Bola by som zlá zamestnankyňa a kolegyňa a ani mi to nechýba, lebo si už 19 rokov vládnem sama a aj šéfujem – OZ Domáca škola. A vyžitie mi nechýba: už som bola na natáčaní v televízii, dostala som sa na rokovanie NR SR – takže o zážitky mám postarané.“

„A ako napreduješ? Ako človek, profesionál, žena?“

Vierka donesie z izby svoj diár a ukazuje zapísané termíny všetkých pracovných dní v týždni: každý deň popoludní doučuje dve deti. Matematiku. Čudujem sa – v tejto zabudnutej dedine sa nájde desať detí, ktoré potrebujú doučovanie? Vierka pokrčí plecom. Vo svojej profesii sa určite nestratí a nezabudne ju.

Ale dokáže rásť aj v domácej škole?

„Pozri, nechcela som byť priekopníčka, nie som odvážna. Ale stalo sa, že všetky dvere vzdelávania sa pre nás zatvorili, ostali len jedny – a ja som porozumela, že práve do tých ma Boh volá. A vidím, že je to dobré. Naučila som sa veľa slúžiť druhým.“

Necíti sa byť typom outsiderky. Tiež kedysi mala predstavu o troch deťoch a zamestnaní. No má jasno, čo nie:

„Zisťujem, že veľa vecí robíme preto, lebo to tak robia všetci, nie preto, že by to bolo dobré. Dáme dieťa do škôlky, hoci ho predtým tri roky chránime. Ideme do zamestnania, aj keď veľa peňazí z platu padne na služby…“

 

Mamy sú najlepšie učiteľky

Rozhovorí sa o svojom sne: aby mamy mali možnosť učiť svoje deti čítať samy doma. Veď mamy sú schopné naučiť deti oveľa viac, ako len základné veci počas prvých troch rokov života. Čítať vedia všetky, doma sú zaujímavejšie knižky ako šlabikáre, ktoré deti veľmi nemusia a v rodinnom prostredí je učenie spontánnejšie a prirodzenejšie ako v škole – a ide oveľa rýchlejšie.

Mária si prosí desiatu, buchli dvere. Vierka popri tvarovaní bochníkov kysnutého cesta kamsi zavolá, čo sa deje.

„Bude pizza, deti ju budú robiť spolu so mnou. Učia sa tak robiť všetko.“

Toto by deti v škole brali, pomyslím si a závidím.

Vierka trošku zamúčená si znovu ku mne sadá. Ondrej už pri počítači nie je. Riešia, čo s ním – je deviatak, zatiaľ prihlásený na dve cirkevné gymnáziá. Trošku má z voľby pri poznaní situácie obavy:

„Mám pocit, že všetka moja práca za tých deväť rokov vyjde na strednej škole nazmar, keď vidím, ako to tam funguje. Snažím sa vnímať potreby a rast detí, to, čím si prechádzajú.“
Ich najstarší z chlapcov, Martin, je už na strednej strojníckej. A to dlhý čas hovoril o husliach, na ktorých hral. Tie sú zrazu bokom, ich miesto prevzala elektrická gitara. Vierka hovorí, ako sa to u detí každého pol roka mení.

„Je to dobré, že skúša.“

Očividne ich pozná a usiluje sa im dávať šancu v tom, čo im pomôže rásť. Naviguje Ondreja, aby si vypracoval Monitor z matematiky – sú za to body na strednú školu.

Odporučila by domácu školu?

„Každá mama je predsa v domácej škole. Ja mám však lepšie podmienky. Môžem si vyberať čas, spôsob. Učenie zaberie menej času, no paradoxne deti vedia viac. Vieš, čo mi povedala jedna slečna na strednej škole po ukončení domácej školy? V škole strávim veľa času a viem menej. Je to také “bulimické učenie”: natlačiť do seba a potom… vyhodiť… a znovu. Nič neostane pre život.“

Hodiny ukazujú 10.40, deti poskakujú v snehu. Domáci školáci majú už dnes voľno. Padla. Bežím na vlak a Vierka mi ešte hovorí:
„Vieš, mnohí vychovávajú deti preto, aby boli šťastné. Ja ich vychovávam preto, aby boli schopné obstáť v tomto svete.“

Z dverí mi kývala usmiata, pokojná, vyrovnaná žena. Kto má oči, uši, rozum a srdce, nech zvažuje.