Dolindo Ruotolo, mučeník kňazského povolania

Vďaka Novéne odovzdanosti alebo najnovšie aj knihe Ježišu, ty sa postaraj dnes už mnohí na Slovensku poznajú pátra Dolinda Ruotola a pre veľký počet ľudí sa stal vzorom pokory a lásky k Bohu a k Cirkvi. Ako vyzerala cesta ku kňazstvu tohto „mučeníka kňazského povolania“?

Vincentín Dolindo Ruotolo v jednom zo svojich diel, kde poukazuje na veľkosť kňazského povolania, píše: „Kto vidí mňa, musí vidieť Ježiša, kto bozkáva moju dlaň, musí bozkávať Ježiša. Mám byť druhom voňavého oleja, ktorý priťahuje iných k nemu príjemnosťou jeho vône… Nedopusť, môj Ježišu, aby som ti čo i len raz nedovolil prejsť cezo mňa a čo i len raz nežil v tebe. Sprav, aby som až do smrti zostal verný úlohe, ktorou si ma poveril.“ Kto číta o jeho živote a študuje jeho základné postoje, môže tvrdiť, že sa mu podarilo naplniť cieľ, ktorý postavil pred každého katolíckeho kňaza.

Aj v spomínanej knihe Ježišu, ty sa postaraj môžeme čítať slová autorky: „O. Dolindo celým svojím životom poukazuje na veľkosť sviatosti kňazstva. Mohol by byť patrónom kňazov, osobitne tých na okraji. Počas života bol zasypávaný listami od kňazov, ktorí prežívali takzvanú temnú noc, znechutenie, ba dokonca depresiu a často uvažovali o vystúpení z Cirkvi. Všetkých priviedol späť pred Božiu tvár i k oltáru. Je to veľmi potrebný apoštolát v Cirkvi.“

 

Kňaz pribitý na kríž

S Kristom sa však stotožnil nielen v jeho kazateľských schopnostiach či vďaka nadprirodzeným darom (ako napríklad dar bilokácie či čítania v ľudských srdciach). To, čo Dolindo považoval za najdôležitejšie a z čoho vyplývali všetky ostatné milosti, bolo spoločné nesenie kríža s Kristom, účasť na jeho vykupiteľskom diele a kladenie seba samého ako obeť Bohu. Veď aj jeho vlastné meno znamená v neapolskom dialekte utrpenie – a zakúsil ho v živote veľmi veľa už od detských čias, ako aj počas svojej cesty ku kňazstvu.

 

 

Vzťah s rodičmi

Páter Dolindo spomína, že už ako štvorročný vyhlasoval o sebe, že raz bude kňazom. Čo v malom chlapcovi vzbudilo takúto neobvyklú túžbu? Nepochybne hlboký duchovný život jeho matky, ktorú neustále videl s ružencom v ruke a ktorá často pristupovala k sviatostiam. Ako dospelý kňaz spomína na chvíle, keď sa matka vracala domov zo svätej omše: „Dotýkala sa jemne svojimi ústami tých mojich, aby mi odovzdala dych sviatostného Ježiša, ktorého pred chvíľou prijala do svojho srdca. Myslím, že práve preto som jej šiel naproti s takou rýchlosťou.“ Brávala ho so sebou do kostola tak často, ako to len bolo možné.

S otcom má však oveľa komplikovanejší vzťah. Voči nemu i voči jeho bratovi Eliovi bol často surový, prísny, ba až tyranský. Bol to práve on, kto mu dal (azda prorocky) meno Dolindo. „Môj otec mal vo zvyku dávať svojim deťom mená s určitým významom a často sa spájali s nejakými udalosťami z jeho života… Moje meno znamená utrpenie; vymyslel mi ho môj otec, s čím sa mi zdôveril, keď som mal štrnásť rokov, a sprevádzala to akási zvláštna predtucha. Povedal mi: ,Mám pocit, že nebudeš obyčajným kňazom, ale apoštolom, a cítim, že nie náhodou som s tebou tak zle zaobchádzal, keď si bol dieťaťom.‘“ Tieto slová sa jednoznačne naplnili. Tak ako Dolinda sprevádzalo utrpenie na jeho ceste ku kňazstvu, zotrvalo ako jeho verný spoločník aj počas vykonávania kňazského povolania až do smrti.

Fyzické násilie a teror zo strany otca však spôsobili ešte jednu vec – Dolindo začal podceňovať seba samého a mal veľké problémy učiť sa nové veci (čo sa odrazí najmä v škole). Do konca života bude o sebe hovoriť: „Sono un gran nulla.“ – „Som jedno veľké nič.“

 

Vzor v iných kňazoch

Popri týchto okolnostiach mu však Pán poslal do cesty tiež vzor kňazského života, ktorý mal vo svojom strýkovi. Zahŕňal ho (na rozdiel od otca) veľkou dobrotou a nehou. Práve vtedy zvolá ako štvorročný: „Budem kňaz!“

Rozhodujúcou udalosťou je tiež pohreb kňaza Marca Pezzellu, ktorý zomrel v povesti svätosti v roku 1887. Päťročný Dolindo pozoruje dojemný sprievod veľkého davu ľudí, ktorý odprevádza svojho pastiera. Spomína: „Mal v truhle kalich priviazaný šnúrkami k rukám. Bolo to veľmi pekné. Keď som videl, ako okolo mňa všetci smrkajú, začal som plakať aj ja. Ten kňaz bol spovedníkom mojej mamy. Pamätám si, ako sa v našom dome hovorilo o jeho kajúcom spôsobe života. Našli sa pri ňom kúsky železa, ktoré nosil priviazané na chrbte. V topánkach mal klince. Tie príbehy som počúval s veľkým záujmom, vzbudili vo mne túžbu nasledovať toho kňaza.“

 

 

Mladý askéta

Možno aj pre tieto vzory začína už od skorého veku praktizovať prísne pokánie a askézu. Spôsoboval si bolesť, nepríjemnosti – aby sa zapáčil Ježišovi. Žiaľ, nemal nikoho, kto by ho mohol sprevádzať a nasmerovať jeho túžbu po svätosti priamym smerom. Neskôr napíše o sebe, že je presvedčený, že Pán práve preto dopustil, aby kráčal k nemu ako samorast, aby pochopil, že všetko, čo sa v ňom neskôr udeje, bude výsledkom jedine Božej milosti, a nie ľudského pôsobenia. Boh si tak vybral „úplne prázdny nástroj“.

Toto presvedčenie by mal nadobudnúť vo väčšej či menšej miere každý kňaz. Kňaz totiž naozaj potrebuje pochopiť, že ak chce priviesť seba a sebe zverené duše k Bohu do neba, nemá to ani tak robiť on, ale Boh sám skrze neho. Samozrejme, nemá byť pasívnym nástrojom, ale tiež má urobiť všetko pre to, aby cez neho vyžarovala Božia láska a milosť. Dolindo to pochopil aj na vlastných chybách a životných skúsenostiach.

 

Kríž učenia a nové formy pokánia

Ďalšou takou skúsenosťou, ktorá ho presvedčila o tom, že bez Božej milosti nie je schopný vykonať nič dobré, boli jeho ťažkosti so štúdiom. Škola bola pre Dolinda obdobím skutočného trápenia. Napriek láskavosti vyučujúceho má vo väčšine predmetov veľké nedostatky a celkovo má problém čokoľvek sa naučiť. To vedie k výsmechu spolužiakov, čo ešte zväčšuje jeho bolesť. Pre otcovu tvrdú povahu nemôže dokonca ani budovať priateľské vzťahy, ale hneď po škole musí utekať domov a učiť sa niekedy až do noci. Vyčerpanie sa strieda so zúfalstvom z neschopnosti postupovať v štúdiu k lepším výsledkom.

Jeho jedinou motiváciou je – stať sa kňazom. Táto túžba mu dáva zvláštnu silu prekonať všetky protivenstvá (aj prepadnutie na konci roka). Nevzdáva sa a kráča ďalej. Inšpirovaný životopismi svätých sa začína častejšie modliť, a to aj osobným vrúcnym spôsobom. Pridáva tiež ďalšie úkony sebazaprenia. Napríklad dlhé prechádzky v lete v najväčšej horúčave po rozpálených uliciach Neapola. Tam, kde slnko silno páli, spomaľuje, aby sa tak umŕtvoval. „Robilo mi to naozaj dobre, cítil som pokoj na duši,“ spomína.

 

 

Vstup k vincentínom

Všetky tieto udalosti ešte väčšmi upevňovali jeho túžbu po kňazstve. Matka bola z toho nadšená, ale sama zvolila pre Dolinda i jeho brata Elia konkrétnu cestu – Misijnú spoločnosť svätého Vincenta de Paul. Oboch chlapcov posiela do Apoštolskej školy tejto spoločnosti. Dolindo vtedy nebol práve nadšený. „Nemali sme také povolanie,“ píše. „Prijali sme to s veľkou bolesťou v srdci, ale ani jeden z nás nemal odvahu povedať to mame.“ Neskôr sa však ukáže, že ani tento matkin krok nebol v rozpore s Božou prozreteľnosťou, ktorá v Dolindovi vzbudí lásku k chudobným a trpiacim, v ktorých bude (rovnako ako svätý Vincent) vidieť samotného trpiaceho Krista.

 

Prvé radosti seminaristu

Napriek prvotným negatívnym emóciám si mladý Dolindo čoskoro zvyká na kňazský seminár. „Budova pôsobila veľmi slávnostne. Na chodbe na prvom poschodí privreté okenice spôsobovali tieň a pološero, aké som si pamätal z detstva. Na samom konci chodby stála veľká socha svätého Jozefa. Prežíval som veľkú radosť a pokoj, aké som dovtedy nepoznal,“ píše o mnoho rokov neskôr.

Veľmi dojemné sú i ďalšie spomienky na tieto dni: „Prvý raz v živote som si obliekol košeľu… Myslel som si, že sa mi sníva, keď som zostal sám s toľkými kolegami: bolo ich viac ako tridsať a všetci boli odo mňa starší. Plakal som však, lebo som sa cítil stratený, a snažil som sa pre povzbudenie držať blízko môjho brata Elia. Dostali sme vlastné miesta na štúdium a na spánok… V dome panovala veľká disciplína a poriadok. Mal som veľmi rád tamojšie ticho a pokoj.“

Dolindo má možnosť ešte väčšmi prehĺbiť svoj duchovný život. Veľký pokoj prežíva nielen vďaka neprítomnosti despotického otca, ale tiež vďaka usporiadanosti života v seminári a dostatku času na modlitbu. Neskôr svedčí, že práve tu sa naučil milovať Boha nadovšetko na svete.

 

Problémy so štúdiom pokračujú, až kým…

Ani v seminári sa mu však neučí ľahko. Spolu s bratom Eliom tu študuje druhý ročník gymnázia. Dolindo až trikrát opakoval prvú triedu a v druhej mu to nejde o nič lepšie. Chlapec si uvedomuje, že nie je schopný ukončiť žiadnu školu, a teda nebude môcť byť ani kňazom. Všetko sa však zmení 15. júna 1896. V tento deň sa asi tridsať seminaristov modlí ruženec v Apoštolskej škole Misijnej spoločnosti v Neapole. Aj Dolindo kľačí v lavici vo svojej reverende. V istom momente sa zapozerá na obrázok Panny Márie, ktorý má opretý o knižku pred sebou.

Neskôr zapíše túto skúsenosť na zadnú stránku spomínaného obrázka: „Ó, moja sladká Matka,“ modlil sa, „ak chceš, aby som sa stal kňazom, daj mi rozum a inteligenciu, veď vidíš, že som kretén.“ Takto pokľačiačky na chvíľku zadrieme, no zrazu sa otvorilo okno a prievan alebo nejaká osobitná milosť zodvihla obrázok. „Dotkol sa môjho čela a ja som sa zobudil akoby zo sna s mojou biednou mysľou pripravenou a osvietenou.“

Od tohto momentu chlapec nemá žiadne problémy so štúdiom predmetov potrebných pre postup do ďalších ročníkov a pre vykročenie na cestu kňazského povolania. Začína komponovať piesne, básne a divadelné hry. Začína tiež písať prvé diela o povolaní a úlohách kňazov. „V škole som začal byť aktívny a hlásiť sa ako prvý. Hovoril som o filozofii s použitím odborných výrazov; hoci som sa nikdy predtým nič z tejto oblasti neučil, písal som rozpravy, ktoré učitelia čítali s úžasom. Začali ma volať ,encyklopedista‘.“ Pochopiteľne to však vzbudzuje podozrenie u spolužiakov, ktorí ho nespravodlivo obviňujú z podvádzania. Dolindo sa len v pokore modlí za svojich žalobcov (čím bude vynikať po celý svoj život).

 

Nástup do noviciátu

Po troch rokoch štúdia je mu dovolené vstúpiť do noviciátu Misijnej spoločnosti s výborným hodnotením od riaditeľa Apoštolskej školy: „Uisťujem vás, že Ruotolo je ozajstný svätec!“ Noviciát je preňho ešte väčšmi požehnaným časom. Veľa chvíľ trávi pred bohostánkom v prítomnosti svojho Pána. V tomto období bol preňho veľkým vzorom direktor noviciátu, páter Bernardo Ruggiero. Dolinda najviac zasiahla jeho pokora, ktorá sa prejavila najmä vtedy, keď si uvedomil, že to prehnal s prísnosťou a kritikou.

„Kľakal si vtedy pred nami novicmi a na kolenách sa ospravedlňoval. Dával nám tak veľkú lekciu pokory,“ spomína Dolindo, ktorý neskôr kopíruje tento postoj, avšak heroickým spôsobom: kľaká a prosí o odpustenie svojich prenasledovateľov. Ako novic strávi vo formácii ďalšie dva roky. Počas nich sa učí životu v duchu vincentskej charizmy – milovať Krista v ľuďoch na periférii spoločnosti. Štúdium napriek osobitnej milosti nešlo bez problémov, preto zakaždým pred skúškami trávil veľa času v kaplnke. Uvedomoval si, že „pomoc mi prichádzala len od dobrého Ježiša“. Neskôr tvrdil, že vďaka Božej milosti dostal na skúške presne tú otázku, na ktorú poznal odpoveď.

 

 

Inkardinácia do Misijnej spoločnosti

V sobotu 1. júna 1901 Dolindo skladá v Misijnej spoločnosti sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a vytrvalosti v spoločnosti. Tým sa stáva trvalým členom – ide o takzvanú „inkardináciu“. Dolindo prežíva neopísateľnú radosť. Čoraz väčšmi je preňho vzorom blahoslavený Ján Gabriel Perboyre, vincentín, ktorý pôsobil ako kňaz – misionár v Číne, kde zomrel mučeníckou smrťou. Je to vlastne prvý čínsky mučeník. „Jeho príbeh sa mi už v štrnástich rokoch hlboko vtlačil do srdca, preto som chcel byť ako on,“ svedčí už ako starší kňaz. „Dúfal som, že sa konečne stanem mučeníkom krvi… Provinciál na moju prosbu zareagoval slovami: ,Budeš mučeníkom, ale srdca, nie krvi. Zostaneš tu a viac sa k tejto otázke nevrátime.‘“ Vtedy ešte netušil, ako sa tieto slová naozaj stanú skutočnosťou.

 

Smrť otca

Počas formácie ho stretne i ďalšia trpká skúsenosť – smrť otca. Napriek náročnému vzťahu mu otcov odchod nie je ľahostajný, ba dokonca robí všetko pre to, aby sa otec zmieril s Bohom i s celou rodinou. Želá mu len to najlepšie, najmä večný život v nebi. Preto prosí matku, aby sa zmierila s otcom, ktorý už ležal na smrteľnej posteli. 17. júla sa stav Rafaela Ruotola začína zhoršovať. Obaja jeho synovia čím skôr prídu k svojmu otcovi.

Dolindo spomína: „Otcovi sa uľavilo, keď nás uvidel. Bol veľmi dojatý. Dobre si uvedomoval, v akom je stave, v predchádzajúci večer sa znakom kríža na čele rozlúčil so všetkými našimi sestrami a s mamou. Prijal sviatosti, hoci si nepamätám, či mu dovolili prijať eucharistiu. Okolo poludnia sa začala agónia. Bola bolestná a trvala osemnásť hodín.“ Nasledujúci deň otec zomiera. O niekoľko rokov neskôr navštívi Dolinda z očistca a prosí ho o modlitby a sväté omše na jeho úmysel. Môžeme povedať, že až vtedy sa definitívne uzdraví ich vzájomný vzťah…

 

Posledné dni pred vysviackou

Posledné chvíle jeho formácie sú naplnené čoraz väčšou láskou ku Kristovi a jeho krížu. „Keď som prechádzal okolo kaplnky, v ktorej bola vyložená Sviatosť oltárna, cítil som, ako keby som sa rozplýval z lásky, a nedokázal som sa pohnúť z miesta.“ Vysviacku mal mať pôvodne 9. júla 1905, ale termín vysviacky presunuli už na jún, mesiac Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorému sa túžil Dolindo pripodobniť. Potrebuje síce ešte dišpenz z Ríma pre príliš nízky vek, ale predstaveným sa podarí všetko vybaviť včas.

Vo svojom liste matke prejavuje obrovskú radosť z blížiacej sa kňazskej vysviacky: „Aký som šťastný; to si dokážeš predstaviť len Ty, mama… Vrúcne Ťa prosím, najdrahšia mama, i všetkých doma od Márie, Cristiny, Bianchy až po Eucaria, aby ste ma vrúcne odovzdávali dobrému Ježišovi, nech mi daruje pramienok svojej lásky a trochu svojho božského Ducha, aby som prekonal všetky diabolské nástrahy, a tak mohol hodnejšie pristúpiť k jeho oltáru a obrátiť sa k nemu, po prvýkrát ho držiac v rukách, s prosbou o plnosť požehnaní a milostí, ktoré verím, že splynú na mňa, na teba, mami, i na všetkých doma…“

O samotnom dni vysviacky napíše neskôr len pár slov, ktoré sú však obsahovo veľmi bohaté: „Cítil som sa ako iný človek. Sviatosť kňazstva, jej posvätný charakter som prežil takým spôsobom, že to nedokážem opísať slovami.“

 

https://www.slovoplus.sk/recenzia_don-dolindo-ruotolo-kto-zomrie-uvidi/

 

Eucharistia – základ a štít kňazstva

25. júna 1905 Dolindo Ruotolo slúži svoju primičnú svätú omšu. Niekto by mohol povedať, že tu sa zakončil jeho dlhoročný „boj“ o kňazstvo. V skutočnosti sa tu však všetko ešte len začína. Dolindo si je vedomý, že od tohto dňa sa stáva nástrojom v Božích rukách, ktorý má slúžiť druhým a najmä skrze obetovanie seba samého privádzať ľudí do neba.

Neskôr zapíše dôležité slová, ktoré chce skrze neho Ježiš odovzdať jemu samému i všetkým kňazom sveta: „Eucharistia nech je štítom všetkých vašich túžob. Zostal som s vami v Eucharistii nielen preto, aby som s vami bol, ale aby som vo vás aj konal.“ Neapolský vincentín veľmi dobre vedel, že jeho prvoradou úlohou je pripodobniť sa Kristovi, ktorého „božská misia stojí na troch stĺpoch: poníženie, utrpenie, sebadarovanie“.

 

Ďalší osud pátra Dolinda

Viac o Dolindovom detstve a mladosti, ako aj o ďalších rokoch jeho života sa môžete dočítať v už spomínanej knihe Ježišu, ty sa postaraj. V súčasnosti je pozastavený beatifikačný proces tohto veľkého neapolského kňaza, ktorý svojím životom ponúkol všetkým vzor heroickej pokory a služby Bohu i Cirkvi, ktorú nadovšetko miloval. Kiež je páter Dolindo Ruotolo vzorom a oporou všetkým kňazom, najmä tým, ktorí prežívajú ťažkosti či krízu svojho povolania.

Obrázky: aleteia.com, P. Vojtěch Kodet