Dôležitosť znaku kríža
Vo všeobecnosti máme tendenciu robiť ho mechanicky, no znak kríža má pre katolíkov hlboký a podstatný význam.
Autor: Jacques Gauthier
Koľkokrát sa prežehnáme len tak, mechanicky? Toto gesto však vôbec nie je banálne. Spája nebesá so zemou, vťahuje nás do prítomnosti Trojice, sústredí to ľudské s tým božským v našom jadre – srdci. Svedčíme tak o viere aj telesne. V istých krajinách, kde katolícka viera nie je tolerovaná, sa z kresťanov kvôli tomuto gestu stávajú mučeníci.
Či už sme sami, alebo v skupine, prežehnaním sa vyjadrujeme svoju príslušnosť k Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Prežehnávajme sa teda pomaly. V Lurdoch Mária radila svätej Bernadete robiť toto gesto „väčšie, dlhšie a pomalšie“. Dávame ním najavo, že Boh je zapísaný v našom tele. Od krstu až po smrť a Kristovo zmŕtvychvstanie je Boh spojený s naším telom.
Boh v tele
Boh nie je neosobná kozmická energia, ale bytosť vzťahov. Osobne nás miluje, sme jeho deti. A miluje nás tromi jedinečnými spôsobmi – Otec je láska daná, Syn láska prijatá a Duch Svätý láska zdieľaná. Toto tajomstvo vyznávame práve tým, že na svojom tele urobíme znak kríža.
„V mene Otca“ predstavuje jemný bozk na čelo, lásku Stvoriteľa, vertikálnu lásku, ktorá nás nesie z pozemskej reality do výšav.
„V mene Syna“ symbolizuje uzdravujúcu ruku, lásku Spasiteľa, lásku horizontálnu, ktorá zostúpila na zem, aby sme sa stali ľudskejšími.
„V mene Ducha Svätého“ značí silné vanutie na naše plecia, posväcujúcu a zmierujúcu lásku, ktorá spája ľudí.
Edita Steinová hovorí, že ak si Kristus vybral kríž, je to preto, lebo kríž má najväčšiu výpovednú hodnotu o dare: „Spasiteľa, vyzdvihnutého na kríži, vidíme zďaleka a aj on sa pozerá na celé ľudstvo. S otvorenými rukami vraví: Poďte ku mne všetci.“
Zdroj: aleteia.org