Doktorka Jandová z Plamienka: Fascinuje ma ich sila a odvaha bojovať až do konca

Nezisková organizácia Plamienok ponúka svoje odborné skúsenosti a vedomosti nevyliečiteľne chorým, zomierajúcim a smútiacim deťom a ich rodinám. Spoločne sa s nimi delia o utrpenia i radosti. Umierajúcim deťom a ich rodinám sa snažia zabezpečiť život naplno. O práci v Plamienku sme hovorili s MUDr. Veronikou Jandovou (27), ktorá síce práve nastupuje na materskú dovolenku, ale doteraz bola koordinátorkou domácej starostlivosti.

Prečo si sa rozhodla práve pre prácu lekárky v Plamienku?

Prišlo to tak nejako postupne. Prvýkrát som počula názov Plamienok od svojich rodičov. Tak som sa rozhodla, že si pohľadám na internete, čo je to vlastne zač. Vtedy som už študovala na medicíne a hľadala som nejaké dobrovoľníctvo. A práve mi na webstránke Plamienka udrelo do očí, že sa tu organizujú prednášky pre medikov. Tak som nahovorila ešte jedného spolužiaka a začali sme na ne chodiť.

Počas prednášok som sa dozvedela o polročnom kurze, ktorý je zameraný na pomoc deťom a rodinám po strate blízkeho. Keďže som rozmýšľala o dobrovoľníctve a tento kurz bol potrebný na to, aby ste mohli byť dobrovoľníkom v Plamienku, prihlásila som sa. Následne som bola dvakrát ako dobrovoľníčka na detskom terapeutickom tábore pre deti po strate blízkeho. Počas školy som vždy inklinovala k práci s deťmi, ale mala som pocit, že práca v nemocnici na klinike nie je úplne to, čo hľadám.

 

Skúšala si teda hneď po škole práve Plamienok?

Po skončení vysokej školy, keď bolo treba posielať prihlášky do zamestnania, som už vedela, že v Plamienku hľadajú lekárov, tak som veľmi neváhala a poslala som im tam životopis. Vlastne som žiadosť nikde inde ani neposielala. A vyšlo to. (úsmev)

 

Musia lekári, ktorí chcú v Plamienku pracovať, prejsť nejakým špeciálnym konkurzom či kurzom, aby mohli túto prácu vykonávať?

Nemusia. Na prácu sa môže prihlásiť ktokoľvek, koho táto téma zaujíma a má chuť sa v živote rozvíjať a posúvať ďalej, má rád kreatívnu prácu a je ochotný vyjsť niekedy aj zo svojej komfortnej zóny. Ako zamestnanci Plamienka máme svoje interné pravidelné vzdelávania, ktoré sú zamerané na spoznávanie samého seba a náš osobnostný rast. Tie sú pre nás všetkých povinné, ale myslím si, že je to veľmi dôležitá súčasť a aj práve na nich človek spoznáva sám seba.

 

Ako dlho tam pracuješ?

V lete to boli tri roky, teraz sa mi práve začína materská dovolenka.

 

NEVERÍME VETE, ŽE SA UŽ NIČ NEDÁ ROBIŤ

Je táto domáca paliatívna liečba a starostlivosť pre deti jediná svojho druhu na Slovensku?

Okrem Plamienka v Bratislave existuje ešte detský domáci hospic v Banskej Bystrici a Košiciach. Takže teoreticky by malo byť pokryté celé Slovensko. Žiaľ, momentálne je situácia ešte taká, že len k malej časti detí, ktoré by mohli profitovať z paliatívnej starostlivosti, sa táto pomoc naozaj dostane. Stále sa o tejto možnosti pomoci u nás na Slovensku málo hovorí a vie.

 

Heslom Plamienka je „viac života, menej bolesti“. Ako sa toto heslo pretavuje vo vašej každodennej práci?

Často sa stretávam s predstavou o svojej práci, že to musí byť hrozné vidieť toľko utrpenia a smrť.

 

Je to inak?

Áno, opak je pravda. Naším cieľom je priniesť a pomôcť týmto rodinám žiť život s ich deťmi čo najviac naplno, zbierať pekné spomienky v rámci času, ktorý im ostáva. A neveríme vete, že už sa nič nedá robiť… Veríme, že aj keď sú naše deti blízko konca, vždy sa dá niečo ešte spraviť, aby ten čas, ktorý im ostáva, bol prežitý čo najlepšie.

 

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Ráno máme poradu, kde sa preberie, čo sa dialo v službe počas noci, následne sa rozdelíme, kto pôjde do ktorej rodiny, prejdeme si, aký je plán s rodinou, čo sa tam aktuálne rieši, v čom im ešte eventuálne pomôcť. Pobalíme veci a štartujeme autom do rodín. Niekedy cestujeme aj dve hodiny, takže máme čas na seba a na vzájomné podelenie sa s tým, čím žijeme my.

Keď prídeme do rodiny, záleží na tom, ako sa aktuálne majú, či treba riešiť zdravotné veci, pomôcť im vybaviť nejaké pomôcky, neraz väčšinu návštevy tvorí len spoločenský rozhovor, ktorým sa buduje postupne vzťah s rodinou, zaujímate sa o to, čím aktuálne žijú, zahráme sa s dieťaťom a súrodencom.

 

Tým sa váš deň končí?

Nie. Poobede máme opäť poradu, na ktorej si preberieme jednotlivé návštevy, aby sme boli všetci v obraze o jednotlivých rodinách a zároveň máme možnosť podeliť sa v tíme o tie ťažšie chvíle a momenty, ale aj tie radostnejšie. Po tom, ako odídeme z práce, má vždy jeden lekár a zdravotná sestra službu, takže sme k dispozícii 24 hodín denne a rodičia majú možnosť kedykoľvek zavolať, keď niečo potrebujú. Lekár v službe im buď poradí po telefóne, alebo, ak si to vyžaduje situácia, vyberie sa za rodinou domov.

CITLIVEJŠIE VNÍMAM TO, ČO MI BOLO V ŽIVOTE DANÉ

Predpokladám, že táto práca je náročná najmä psychicky. Ako najradšej relaxuješ mimo práce, naberáš novú silu?

Ja milujem prírodu. Takže pre mňa najväčší relax je ísť niekde do hôr alebo aspoň do lesa, kde môžem byť sama so sebou v tichu a čerpať z krás prírody. Taktiež aj vyplaviť endorfíny pri fyzickej aktivite, či už pri turistike, behu, skialpoch…

 

Aké momenty ti obzvlášť utkveli v pamäti (srdci)?

Tých momentov je veľa, myslím si, že na každej jednej návšteve sa vás rodina určitým spôsobom dotýka, niečo vám dáva. Pre mňa sú najsilnejšie momenty, keď vidím rodiny, ako dokážu napriek neľahkej situácii spolu fungovať, žiť, tešiť sa z maličkostí. Je to pre mňa inšpirujúce a robí ma to citlivejšou vnímať, čo mne bolo v živote dané. Rovnako sa od nich učím prijímať pomoc od druhých. Keď si predstavím, že si pustia do svojich bytov úplne neznámych ľudí, delia sa s nami svoj život, svoje trápenia, radosti, kladiem si otázku, či by som toho aj ja bola schopná.

Nepochybne sú to aj rozhovory s deťmi. Na menších deťoch je krásne, aké dokážu byť bezprostredné a úprimné. Ako nemajú problém povedať vám priamo, čo majú na srdci. Na väčších tínedžeroch je úžasné, koľko múdrosti a lásky dokážu v sebe mať, napriek tomu, že nie sú na tomto svete ešte extra dlho. Určite sú to aj smutnejšie chvíle, pamätám si úmrtia, keď sme boli prítomní na návšteve. Ale tiež vás tieto chvíle učia mnohému, konfrontujú vás s vašou vlastnou smrťou, nútia vás rozmýšľať, aký to tu má všetko zmysel a čo bude po smrti.

 

Čo je na tejto práci vskutku náročné?

Náročné je vedieť reflektovať, poznať seba samého v tom všetkom. Vedieť, ako ja mám v sebe veci nastavené, čo z toho, čo cítim, je moja potreba a čo je naozaj potreba rodiny. Sú rodiny, ktoré sa vás pre vaše osobné veci dotýkajú viac, vtedy je niekedy ťažké sa nenechať tým všetkým pohltiť a mať nad vecami nadhľad. Ale na to našťastie máme tím, v ktorom fungujeme, ktorý vám v tomto pomáha, potiahne za vás. A niekedy, samozrejme, aj to, že sme zoči-voči utrpeniu a bolesti.

 

Aký vplyv má tvoja práca na tvoju – čoskoro trojčlennú – rodinu?

Myslím si, že táto práca mi pomáha hlavne rásť. Pomáha mi objavovať, čo je pre mňa v živote dôležité, ale aj to, s čím v sebe bojujem, moje boľavé miesta. A tým ma učí aj žiť plnohodnotnejší život, pomáha mi stať sa lepším človekom, lepšou manželkou, a snáď teda čoskoro aj matkou. A verím teda, že z toho dôvodu sa aj môjmu manželovi so mnou lepšie žije. 🙂 Plamienok sa stal asi sčasti aj súčasťou našej rodiny, neviem to asi ani presne pomenovať, ale má u nás doma svoje špeciálne miesto a vždy som cítila veľkú podporu od môjho muža v tom, čo robím.

 

DETI V PLAMIENKU MA UČIA VĎAČNOSTI

Ako vnímajú deti smrť?

To je asi veľmi zoširoka položená otázka. Vnímanie smrti sa s rastom a dospievaním dieťaťa mení, avšak nepochybne už malí novorodenci vnímajú, keď je ich život v ohrození, môžu to dávať najavo napríklad plačom, nepokojom.

 

Ako je to u starších detí?

Deti všeobecne začínajú reálne chápať, čo znamená smrť, približne v šiestich rokoch, no myslím si, že u dlhodobo chorých detí je to omnoho skôr. Je to preto, lebo deti, ktoré majú nejakú nevyliečiteľnú chorobu, väčšinou dozrievajú omnoho skôr, takže niekedy máte pri päťročnom dieťati pocit, že sa rozprávate s nejakým pubertiakom.

 

A napríklad u adolescentov?

Niektoré deti nechcú odísť z tohto sveta a bojujú do poslednej chvíle. Často je to práve u adolescentov, ktorí sú akurát vo fáze života, keď majú túžbu žiť naplno, zažívať prvé lásky, byť obklopení kamarátmi, rebelovať proti rodičom…

 

Komunikujú s vami deti o samotnej smrti?

Niekedy deti o smrti a svojich obavách rozprávajú priamo, inokedy zas v prenesenom význame napríklad v príbehoch, ale väčšinou si veľmi dobre vyberú, s kým o týchto témach hovoriť, spoľahlivo vedia vycítiť, kto je na tento rozhovor otvorený a kto nie.

 

Čo ťa najviac prekvapuje v ich vnímaní utrpenia, bolesti, smrti?

Skôr by som to nazvala fascinuje. Ich odvaha a sila bojovať. Pre mňa je vždy veľmi oslovujúce, keď vidím ako deti – hlavne staršie deti a adolescenti – chránia svojich blízkych, ako bojujú, len aby to uľahčili svojim rodičom, ako sa ich snažia v týchto neľahkých chvíľach aspoň nejakou drobnosťou potešiť.

 

Naučili ťa tieto deti niečo o vnímaní utrpenia, bolesti, smrti? Pozeráš sa na to inak po rokoch prežitých v Plamienku?

Neviem, či by som to nazvala, že sa na tieto veci pozerám inak… Skôr by som povedala, že som na ne vnímavejšia, nevyhýbam sa týmto témam, vnímam ich ako súčasť života. Naše deti v Plamienku mi dávajú do mojich vlastných – často neporovnateľne banálnejších – životných ťažkostí silu a odvahu ich prekonávať. Pozerať sa viac na to, kde mi aj tie neľahké chvíle pomohli sa v živote posunúť, dostať. Na druhej strane ma učia tešiť sa z každodenných maličkostí, krásnych okamihov, ktoré ma dennodenne obklopujú, učia ma brať ich ako niečo, čo nie je samozrejmé, ale vzácne, učia ma vďačnosti.