Dobrovoľníčka Janka Masárová: Ježišu, ty sa postaraj! Aj v Ugande, aj na Slovensku

O Afrike snívala dlhodobo. Vyštudovala učiteľstvo geografie, ekológie a biológie, až kým jedného dňa vstúpila do neznáma a rozhodla sa odísť robiť dobrovoľníčku do tejto nám vzdialenej krajiny. O tom, čím ju Afrika prekvapila, v čom ju chytila za srdce a prečo sme potrební ako dobrovoľníci v tejto (a nielen tejto) krajine, hovorí Janka Masárová (29).

Janka pochádza z dedinky Lysica, blízko Terchovej. Jej kraj je obklopený vrchmi, preto mala k prírode vždy blízky vzťah. Vyštudovala pedagogický smer – geografiu a biológiu. „Geografiu som sa rozhodla vyštudovať preto, lebo veľmi rada cestujem,“ vysvetľuje a dodáva, „aj keď štúdium geografie nie je o cestovaní, ako nám vysvetľovali na škole.“ Ku geografii si pridala ekológiu a neskôr aj biológiu.

Už odvždy túžila navštíviť Afriku, bol to jej dlhoročný sen: „Spomínam si na strednú školu, vysielali vtedy v televízii dokumentárny seriál Planéta Zem zhora, a to bolo spúšťačom môjho vzťahu k Afrike.“ Uchvátili ju Viktóriine vodopády a na školskej lavici mala vyryté Zimbababwe. „Áno,“ usmieva sa, „aj s jedným ba v slove navyše…“ V tom čase začala prvý raz hľadať na internete organizácie, ktoré vysielajú dobrovoľníkov do afrických krajín.

NEROBIŤ SI HLAVU Z ŤAŽKÝCH VECÍ

Od sna k realizácii bol potom už iba krok. „Mali sme v rodine ťažšie obdobie, práca ma nenapĺňala, popri práci som študovala a cítila som, že nie som na mieste, na ktorom mám byť.“ Začala sa pýtať Boha. Urobila krok do neznáma, dala v práci výpoveď a podala si žiadosť byť dobrovoľníkom Slovenskej katolíckej charity.

Svoj africký sen začala najskôr v Keni, kde sa vydala na vlastnú päsť, vďaka verbistovi pátrovi Martinovi Cingelovi strávila nejaký čas v detskom domove pri Nairobi. „Prekvapení bolo každý deň veľa… V Ugande som už vedela, do čoho idem, no aj tak som počas osemhodinovej cesty z Kampaly do Adjumani nezatvorila oči: Obdivovala som ľudí prichádzajúcich už od skorého rána za prácou, pri cestách stojacich predajcov pouličného jedla, kopy ananásov, obrovské trsy zelených banánov a mnoho iného,“ spomína Janka.

Ak si má spomenúť na nepríjemné prekvapenie, dlhšie premýšľa. „Asi to je ich timemanagment.“ Ak sa začína stretnutie o 8.00, v skutočnosti sa začne o 10.40. „Na jednej strane im rozumiem, že je niekedy ťažké dostať sa včas na miesto určenia, no raz nám bolo povedané, že ak im na niečom nezáleží, nedodržiavajú čas. Ľudia v Adjumani, čo je druhý najchudobnejší okres v Ugande, riešia dôležitejšie veci ako to, či sa dostavia o ôsmej, alebo deviatej.“ To je niečo, čo by si chcela Janka v istej miere privlastniť – nerobiť si ťažkú hlavu z niektorých vecí.

VTEDY SOM SA CÍTILA VEĽMI BEZBRANNE

Keď prichádzala do Ugandy, nepremýšľala nad tým, či jej má niečo krajina dať. „Bolo to najmä volanie, ktoré som po rokoch vypočula,“ spomína Janka a dopĺňa: „Ja som bola predovšetkým tá, čo chcela dávať, no veľa som načerpala: ich úžasnú energiu, vďačnosť, spolupatričnosť, súdržnosť. Naučila som si prehĺbiť vzťah s Bohom.“

Byť v cudzej krajine ju mnohému naučilo. „Do cudzej krajiny prídete síce dobrovoľne, ale nie je to jednoduché rozhodnutie. Človek si zvyká na odlúčenie od rodiny, iný životný štandard, novú rodinu a novú kultúru.“ S ďalšou dobrovoľníčkou Silviou si však rýchlo zvykli na lokálny spôsob života – pranie v rukách, neopísateľnú chuť exotického ovocia, srdečné pozdravy miestnych obyvateľov, varenie na uhlíkoch a troch kameňoch.

Bezbranne sa obe cítili, keď niekto z ich blízkych doma ochorel, porodil alebo aj zomrel. „Vtedy som sa cítila veľmi bezbranná, že nemôžem byť prítomná, byť oporou doma a prežívať s blízkymi svoje pocity. Veľmi mi pomohla Novéna odovzdanosti, ktorú som sa každé ráno modlila. Pri každom vyslovení slov Ježiš, odovzdávam sa ti, ty sa postaraj! som cítila, že Boh je nielen pri mne, ale aj pri tých, ktorí ho teraz potrebujú.“ Takto Bohu odovzdávala všetky situácie, ktoré sa celých šesť mesiacov diali, či to bolo v Ugande, alebo na Slovensku.

TIE NAJSILNEJŠIE OSOBNOSTI

Deti, o ktoré sa starali, boli mnohé siroty, nevyliečiteľné choré. „Netrhalo“ jej to srdce? „Nesústredila som sa na to, vypustila som z hlavy, že sú choré a že nemajú rodičov, okamžite nás medzi seba prijali, začali sme vtipkovať a zoznamovať sa.“

To, že majú HIV, im pripomenuli neskôr situácie, keď sa poranili a uvedomili si, že musia byť v kontakte s cudzou krvou opatrné. Deti sa s nimi delili o svoje životné príbehy, ale aj smútok. „Niekedy som si pri zaspávaní uvedomila, koľko sme toho s nimi zažili a koľko lásky mi opäť odovzdali… Vtedy mi prišlo ľúto, aké osudy majú. So spoludobrovoľníčkou Siskou sme si často hovorili, že tieto deti sú asi najsilnejšie osobnosti, aké sme kedy mohli spoznať,“ hovorí Janka.

Jankinou úlohou v Afrike je pomáhať učiteľkám v škôlke, pripravovať s nimi tvorivé aktivity a spoločne prinášať nové nápady. „Okrem toho pomáham v kuchyni, v dielňach či kancelárii, kde riešime manažment so Slovenskom. Väčšinu času venujem deťom v centre – hráme sa, súťažíme, doučujeme, spievame, lúpeme arašidy alebo si varíme,“ usmieva sa Janka.

ČESŤ POZNAŤ OSOBNE MAMU S DCÉROU

Ako môžeme byť užitoční my, ktorí sme na Slovensku, v pomoci rozvojovým krajinám? „Je niekoľko možností: od slovného povzbudenia, modlitby, zdieľania, zvyšovania povedomia o činnostiach charity až po samotný finančný alebo hmotný dar…“

Slovenská katolícka charita má v Afrike dve centrá pre deti. Prvým je Gift of Love (Dar lásky), kde poskytujú pomoc sirotám a polosirotám s HIV, zabezpečuje deťom lieky na HIV, stravu, ubytovanie, voľnočasové aktivity, poobedné doučovanie, k dispozícii je tiež škôlka a remeselné dielne. Druhé je kultúrne Centrum sv. Vincenta Palloti, ktoré ponúka predškolské vzdelávanie, doučovanie a podporu chudobných rodín.

Toto všetko sa deje vďaka aktivite Pôstna krabička, čo je verejná zbierka Slovenskej katolíckej charity na pomoc deťom a ľuďom v núdzi v Ugande a Rwande. Tvárou tohtoročnej Pôstnej krabičky je Uganďanka Grace s dcérou Mandžorou. „Pre ľudí to môže byť neznáma Afričanka s dieťaťom, no vďaka svojej skúsenosti dobrovoľníčky ju poznám ako šikovnú kamarátku, s ktorou máme každý piatok stretnutia krajčírok. A Mandžora je prítulné dieťa, ktoré sa so svojím bratom hrá v areáli škôlky,“ prezrádza Janka.

Podľa Janky mnoho ľudí nedôveruje verejným zbierkam, preto berie ako veľké požehnanie, že má česť poznať túto mamu s dcérou osobne a poznať ich konkrétny životný príbeh.

Čo najvzácnejšie si uchováva vo svojom srdci z okamihov v Afrike? „Jeden z najvzácnejších okamihov je ten, keď sa na mňa otočil štvorročný chlapček Lomen z nášho centra počas svojho krstu – ten pohľad mám vo svojom srdci, stala som sa jeho krstnou mamou. Rovnako som krstnou mamou aj dievčatku Miriam. Toto je pre mňa neopísateľný pocit.“ Byť s deťmi v Afrike bol Jankin sen a to, že sa cez sviatosť krstu stala členom ich rodín, je pre ňu najväčší dar, aký mohla v živote dostať.

Snímky: Archív respondentky