Dobrá správa: Veľkonočná radosť sa neminie s posledným sústom klobásy
Keď som bola malá, veľkonočné trojdnie vo mne vždy vzbudzovalo pocit tajomného očakávania. Moja detská zvedavosť a túžba poznať ma nútili nasávať každé slovko, pieseň, symbol či úkon. Vnímala som bolesť z Getsemanskej záhrady, veľké utrpenie, ale aj lásku kričiacu z kríža, takmer ohlušujúce ticho, keď Ježiša uložili do hrobu a nekončiacu radosť z veľkonočného „aleluja“.
Možno som mala primálo rokov, aby som dokonale rozumela všetkému, čo sa deje. A možno som si ani neuvedomovala cenu, ktorú (aj) za mňa vtedy pred dvetisíc rokmi Ježiš zaplatil. Bola som však tam. Stopercentne prítomná. Ohromene hľadiaca na kríž, počúvajúca Božie slovo, zapájajúca sa do každého spevu. Napriek nízkemu veku som zo slávenia veľkonočných tajomstiev odchádzala premenená a naplnená pravou radosťou.
CHÝBA NÁM PRAVÁ DETSKÁ RADOSŤ
Odvtedy ubehlo mnoho rokov a ja som síce veľa pochopila a prijala, no aj veľa stratila. Uvedomujem si to o to viac, keď vidím vlastné deti – ich úprimný úžas, obdiv, ich pravdovravnosť a dôveru… Vďaka nim vidím, ako mi chýba to žasnúce, dychtivé srdce ochotné ďakovať aj za tú najmenšiu vec. A chýba mi skutočná radosť. Chýba mi to pravé, autentické „aleluja“, ktoré by vyvieralo z hĺbky srdca. Detské, no úprimné. Neriešiace malichernosti, iba jednoducho naplno prijímajúce Ježišovo víťazstvo. Nechýba niekedy aj vám? Nie je vám tiež smutno zo straty tej jednoduchosti, ktorú sme mali ako deti? Po dvoch rokoch, kedy sme sviatky trávili len vo vlastných obývačkách, sa to zdá ešte výraznejšie. Akoby sme sa už vôbec nedokázali tešiť z toho, čo máme, a čo nám bolo darované. Namiesto toho svoj zrak upierame na to, čo nám chýba, čo sme stratili a čo sa nám nikdy nevráti späť.
ZOMREL, ABY SME MOHLI ŽIŤ, NIELEN PREŽÍVAŤ
Áno, povedzme si na rovinu – prežívame ťažké časy. Zasiahla nás pandémia, vojna a veľa bolestivých osobných tragédií. No veľkonočné „aleluja“ zaznieva aj dnes. Napriek utrpeniu, zúfalstvu, kriku… napriek chorobám a preliatej krvi… napriek nechuti, neochote a neláske… Možno sa zmenili naše situácie a okolnosti… Možno sme sa zmenili my. No Ježiš a jeho víťazstvo je stále to isté. Vstal z mŕtvych a navždy nás tak zbavil smrti. To najväčšie bremeno, ktoré nás tlačilo k zemi a nedalo nám dýchať, je preč. Zomrel, aby sme my mohli žiť. Žiť, nie prežívať. Získali sme večnosť, ale ako bonus máme aj neuveriteľný život na zemi.
AJ ŽIVOT NA TEJTO ZEMI JE DÔVOD NA RADOSŤ
Niekedy je ťažký, niekedy smutný a bolestivý. Niekedy sa nám len ťažko hľadá jeho zmysel. Niekedy nám v ňom chýba radosť a nádej. Niekedy nevidíme lepšiu budúcnosť. No niekedy (a možno aj veľmi často) je plný krásnych vecí, vzácnych ľudí, nezabudnuteľných zážitkov a dôkazov Božej vernosti a láskavosti. Uvedomujeme si, akým požehnaním je čas na tejto zemi, ktorý nám bol darovaný? Dokážeme si vychutnať všetky tie dary, ktoré každodenne dostávame? Vnímame aj to, čo máme, alebo len to, čo nám chýba? Vieme sa tešiť z maličkostí? Sme ľuďmi skutočnej radosti? V tieto dni by sme si to mali uvedomovať viac ako inokedy. Radosť, ktorá začína veľkonočnými spevmi počas Svätej soboty, by mala prúdiť každým naším dňom. Nielen dovtedy, kým sa nezje veľkonočná šunka a klobása, neodídu poslední „kupači“ alebo sa neodložia veľkonočné vajíčka. Veď sme dostali ten najväčší dar. A ak aj radosť z neho nevieme prejaviť tancom, spevom a smiechom, ako to vedia naše deti, aspoň nejakú (malú) emóciu si určite zaslúži.
JEŽIŠ MILUJE DO KRAJNOSTI – A ČO JE NAŠOU ODPOVEĎOU?
Ježiš dal všetko a tým dokázal, že nás miluje až do krajnosti. Ako by sme na to mohli zabudnúť? A čo by sme mu na to mohli odpovedať? Ježiš nechce nič menej a nič viac ako nás – chce mať s nami vzťah. To je naša odpoveď na jeho obetu a aj ďalší dôvod na radosť. Máme priateľa, ktorý nám pripravil kráľovstvo, ktorý to s nami nevzdáva a je zdrojom všetkej našej nádeje. Veľkonočné „aleluja“ znie aj teraz, v tejto chvíli, práve tam, kde sme a v akejkoľvek situácii sa nachádzame. A malo by zaznievať nielen v tento veľkonočný čas, ale celý náš život. Možno pri tom nemusíme skákať od radosti, tancovať či smiať sa na celé kolo. No aspoň malý úsmev a radostné iskry v očiach by sa hodili. Ježiš pohol naším svetom a navždy ho zmenil. Už nebude také utrpenie, choroba, bolesť či vojna, ktorá by sa neskončila. Už nebude taký smútok, beznádej, úzkosť, plač, ktorý by nás navždy premohol. Už nebude noc, tma, ani temnota, ktorá by nad nami mohla zvíťaziť. Ako malá som tomu rozumela. Možno nie rozumom, ale srdcom určite. To jediné si želám, aby sme znovu našli a už nepustili vedomie, že Ježiš už všetko dokončil a my sa z toho môžeme radovať každý deň. Či je ten deň dobrý, či zlý. Smutný či veselý. V chorobe alebo v zdraví. Aleluja! Ježiš žije a my s ním!