Dobrá novina: Chceme priniesť radostnú zvesť do každého domu

„Poďme, bratia, do Betléma…“ Určite poznáte najznámejšie kolednícke piesne. Deti prezlečené za pastierov, anjelov či troch kráľov chodia od domu k domu a ohlasujú dobrú novinu – narodil sa Spasiteľ, Kristus kráľ!

Koledovanie má na Slovensku dlhú tradíciu. Prvé zmienky o tomto vianočnom zvyku na našom území pochádzajú už z 15. storočia. Hoci každý kraj má svoje vlastné postavy, najčastejšie v betlehemských hrách vystupujú pastieri, traja králi či Kubo. A aj keď sú formy koledovania na Slovensku rôzne a jedinečné, ich spoločným motívom je ohlasovanie narodenia Ježiša Krista. V súčasnosti sa koledovanie spája najmä s Dobrou novinou. Prvý ročník tejto akcie zorganizovalo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí na Vianoce v roku 1995. Spojili tradíciu koledovania so zbierkou pre potreby ľudí žijúcich v rozvojových krajinách subsaharskej Afriky. Každoročne sa do koledovania zapojí približne 24 000 malých aj veľkých koledníkov vo viac ako 1 200 obciach a mestách. Ak by ste tento zvyk chceli priniesť aj do svojej farnosti, postup je naozaj jednoduchý. Do koledovania Dobrej noviny sa môže zapojiť každá farnosť alebo filiálka, kde sa nájde zodpovedná osoba, ktorá je ochotná zorganizovať koledovanie a dosiahla 18 rokov. Zároveň je potrebný súhlas správcu farnosti. Stačí ísť na webstránku Dobrej noviny,stiahnuť si a vyplniť prihlášku na koledovanie. Po prijatí prihlášky na stredisku eRka pošle organizácia do farnosti všetky potrebné propagačné, informačné a metodické materiály. A bude sa dať koledovať aj v čase koronavírusu? Na túto otázku odpovedá Daniel Fiala, riaditeľ Dobrej noviny: „Pre koledovanie počas korony sme pripravili súhrn opatrení, ktoré majú zaistiť bezpečné a zodpovedné koledovanie. Základnými opatreniami sú rúška, dezinfekcia, rozostupy a koledovanie v exteriéri. Chceme tak nadviazať na tradíciu koledovania popod obloky, ktorá je typická pre niektoré regióny na Slovensku. Alternatívne formy koledovania, ako je napríklad online koledovanie, budeme preferovať, ak by počas vianočných sviatkov platil zákaz vychádzania,“ vysvetľuje.

 

 

AJ MAMA CHODÍ DO ŠKOLY

Výťažok z verejnej zbierky putuje každoročne na podporu projektov vo východnej Afrike. „Našimi projektovými partnermi sú miestne diecézy, farnosti, rehoľné a misijné spoločenstvá, ale aj mimovládne organizácie. Pri výbere projektov je dôležité, aby boli zamerané na najslabšie a najohrozenejšie skupiny (deti, mladí, ženy, ľudia s postihnutím) a aby boli orientované na základné ľudské potreby (prístup k pitnej vode, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti). Projekty by mali vychádzať z miestnych potrieb a kultúry a mali by mať dlhodobú perspektívu a silný rozvojový aspekt,“ približuje Fiala. Tento rok sa rozhodli priblížiť spoluprácu s Arcidiecéznou charitou v Tororo. „V aktuálnom ročníku Dobrej noviny koledujeme pre mladé matky v Ugande,“ dodáva.

Takmer každá štvrtá žena v Ugande sa vydá a otehotnie pred osemnástymi narodeninami. Skorý vydaj dievčat sa vníma ako možnosť finančne zabezpečiť rodinu. V mnohých prípadoch to zároveň znamená koniec vzdelávaniu a začiatok starostlivosti o deti a rodinu. Hoci by sa zdalo, že bremeno zodpovednosti starostlivosti o rodinu padá na manžela, realita je niekde inde. Muži zarábajú málo a mladé matky sú tak často nútené nájsť si aspoň nejaké zamestnanie. Bez potrebného vzdelania a zručností je to však takmer nemožná úloha. „Nedokončili školu, chýbajú im potrebné zručnosti, a tak sa nevedia zamestnať. Tieto mladé ženy sú marginalizované, na okraji spoločnosti a často diskriminované. Vlastná komunita vníma, že sa o ne treba starať. Z tohto dôvodu mladé ženy nemajú právo rozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú,“ približuje situáciu Ruth Nyaloli, miestna koordinátorka projektu. Dobrá novina v spolupráci s Arcidiecéznou charitou v Tororo pripravila pre tieto ženy kurzy šitia a kaderníctva. Na konci minulého roka ich úspešne ukončilo 82 študentiek. Takmer všetky sa zamestnali alebo začali podnikať. Vo všetkých farnostiach si absolventky založili svojpomocné skupiny, kde si spoločne sporia a navzájom si požičiavajú.

 

PRE SVOJE DCÉRY CHCEM VIAC

Mary Baluka má dvadsaťpäť rokov, absolvovala kurz šitia a stala sa tohtoročnou tvárou kampane „Aj mama chodí do školy“. So svojimi troma dcérami žije v dedinke Kapiri v Ugande. Jej o trinásť rokov starší manžel Julius pracuje v Kampale v bezpečnostnej službe a mesačne zarobí asi 34 eur. Mary od neho dostávala mesačne asi päť až sedem eur, čo rozhodne nestačilo na pokrytie všetkých výdavkov. Rozhodla sa teda konať. „Naša dedinka Kapiri je filiálkou farnosti Budaka. Po svätej omši predstúpil zástupca Charity Tororo s oznamom, že mladým matkám vo veku 12 až 24 rokov ponúkajú kurzy šitia a kaderníctva. Hneď po omši som zašla za katechétom a prihlásila sa. Potom nasledovali osobné pohovory už priamo so zamestnancami Charity Tororo. Dozvedela som sa, že Dobrá novina zo Slovenska finančne podporuje tieto kurzy. Cítila som sa poctená, keď ma jej pracovník Jozef Magda vo februári osobne navštívil. Vnímam ich ako milosrdných samaritánov, ktorí myslia aj na nás. Kiežby ich Boh bohato odmenil,“ opisuje svoje začiatky Mary. Do školy prestala chodiť, keď mala asi sedemnásť rokov. Jej otec Silverio zomrel, keď mala jedenásť, a úlohu živiteľa rodiny tak prevzal najstarší brat. Mary má troch bratov, dve sestry a osemdesiatročnú mamu Veronicu. „Nikto zo súrodencov to nedotiahol v škole ďaleko, ani naši rodičia neboli vzdelaní – a práve preto nevideli veľký význam vo vzdelávaní svojich detí. Je však pravda, že sme boli chudobní, a tak si školské poplatky ani nemohli dovoliť. Všetci moji bratia sú dnes ženatí a sestry vydaté. So svojimi rodinami žijú v rodnej obci, kde pracujú na svojich poliach a privyrábajú si drobnými prácami,“ spomína Mary. „Avšak tí z dediny, ktorí chodili do školy dlhšie a viac zarábajú, majú na výber. Môžu opustiť rodnú obec a usídliť sa inde. Moje sestry sa po svadbe odsťahovali za svojimi manželmi. Naša rodina doslova žila z toho, čo sme dopestovali. Náš jedálny lístok pozostával z ryže, kukurice, prosa, banánov, strukovín, kasavy či zemiakov. Niečo z úrody sme predali, rovnako aj bavlnu. Takto sme si niečo zarobili. Z toho mála sme si mohli kúpiť oblečenie, mydlo, lieky či iné vybavenie domácnosti,“ dodáva. Čo však viedlo mladú matku s troma deťmi k tomu, aby začala navštevovať kurz šitia? „Mojou hlavnou motiváciou bolo všetko to, čo som od svojho detstva zažila. Videla som, ako moja mama zápasí o živobytie pre našu rodinu, najmä po smrti môjho otca. Keď som videla možnosť naučiť sa niečo nové, rozhodla som sa skúsiť to. Peniaze od Juliusa nám nestačili, toto bola pre mňa šanca postarať sa o svoju rodinu a deti. Už som nechcela byť závislá na ľuďoch okolo seba,“ vysvetľuje. „Pred kurzom šitia bola naša situácia veľmi ťažká. Manžel bol jediným živiteľom rodiny. Svokra sa nám snažila pomáhať, avšak na potreby mojej rodiny to nestačilo. Dokážeme si niečo dopestovať na našom poli, no spoliehame sa pritom na dážď, ktorý sa stal v uplynulých rokoch nevyspytateľným. Keď nezaprší, hladujeme,“ dodáva. Mary hovorí, že jej rodina a manžel brali jej účasť na kurze trochu skepticky, no dnes ju všetci podporujú. „Mám tri dcéry a bola by som rada, keby mohli študovať a jedného dňa sa stať zdravotnou sestrou, učiteľkou či lekárkou. A ak by sa im náhodou stalo to, čo mne, určite by som ich povzbudzovala k tomu, aby sa po pôrode čím skôr vrátili do školy.“

 

 

ZAČALA SOM SI VÁŽIŤ SAMÚ SEBA

Ženy na kurzoch získavajú okrem praktických aj sociálne zručnosti. „Prešla som veľkou osobnou zmenou. Silným momentom na kurze boli slová povzbudenia a nádeje. Pripomínali nám, že nech už sme si prešli čímkoľvek, stále máme ako osoby nevyčísliteľnú hodnotu. Snažila som sa preto zabudnúť na minulosť a zamerať sa na budúcnosť. Počas osobných stretnutí nám priblížili príbehy ľudí, ktorí prešli podobnou skúsenosťou ako my, no dokázali znova vstať a dnes sú pre nás veľkou inšpiráciou,“ opisuje svoju skúsenosť Mary. „Naučila som sa, ako sa správať zodpovedne, ako prijať zodpovednosť za seba aj svoju rodinu, ako sa o seba starať, ako zvládať svoje emócie a hnev. Začala som si vážiť samu seba a aj ľudí okolo mňa. Začala som podnikať, šijem a opravujem šaty, tričká, sukne či školské uniformy. Už rozumiem, prečo je dôležité viesť si podrobné záznamy a ako komunikovať so zákazníkmi. Sama som podrástla – odborne aj osobne,“ dodáva.

Hoci sa Mary naučila šiť, jej život stále nie je prechádzkou ružovou záhradou. „Vstávam o šiestej ráno a asi do deviatej pracujem na poli. Potom upracem dom, pripravím čaj a obed a idem do dielne. Šijem tak do pol šiestej večer. Občas pracujem aj dlhšie, prípadne šijem už od rána. Všetko závisí od konkrétnej objednávky. Ako sa vraví, náš zákazník – náš pán. Keď sa vrátim domov, navečeriame sa, okúpem a uložím deti. Ešte si niečo porobím doma a približne o desiatej idem do postele,“ približuje. Niektoré veci sa však naozaj pohli smerom k lepšiemu. „Zo zarobených peňazí si môžem dovoliť mydlo a umývam sa každý deň. Zmena je tak viditeľná už na prvý pohľad. Keď sú deti choré, mám si za čo kúpiť lieky. Dokonca ja sama posielam peniaze svojej matke. Stále si veľmi vážim podporu svojho manžela. Teší ma a som hrdá, že aj on ma dnes podporuje v mojom podnikaní. Keďže zarábam už aj ja, Julius nás môže častejšie navštevovať. V lepšom mesiaci dokážem zarobiť aj dvadsaťtri eur čo je trojnásobok toho, čo mi posiela môj manžel. Dievčatá a ženy z dediny ma dnes obdivujú. Som pomerne zaneprázdnená, a tak nemám čas na ničnerobenie,“ hrdo opisuje Mary. Svoje skúsenosti si však nechce nechať iba pre seba. „Chcela by som si raz otvoriť tréningové centrum, kde by sa učili šiť aj iní. Viem, čo to znamená nemať vlastný príjem, preto by som im chcela podať pomocnú ruku,“ približuje a dodáva: „Rada by som rozšírila svoje podnikanie a mala viac zákazníkov. Keď si zarobím viac peňazí, postavím si nový dom.“

 

NÁVŠTEVA Z EURÓPY, NA KTORÚ SA NEZABÚDA

Koronavírus sa nevyhol ani Ugande. Tak ako všade, aj tu cítia podnikatelia zmenu. „Mám trocha menej práce. V zásade sa nesťažujem, musíme však dodržiavať všetky hygienické opatrenia – ako napríklad rúška, odstupy či dezinfekciu rúk. Keďže boli školy zatvorené niekoľko mesiacov, deti sa vrátili domov a zaháľali. Mnoho mladých dievčat v tomto období otehotnelo. Ich rodičia boli zaneprázdnení hľadaním obživy či drobných prác, nemali tak na svoje deti čas,“ opisuje úskalia tohto času Mary. „U nás v dedine vidím veľa dievčat, ktoré nedokončili školu. Často sa stáva práve toto – dievčatá otehotnejú a rodičia reagujú veľmi nahnevane. Niektorí dokonca vyženú svoju dcéru z domu. Dievčatá, prirodzene, idú za otcom svojho dieťaťa. Mladí muži sa často k dieťaťu nepriznajú, alebo sa rozhodnú skrývať. Sú taktiež veľmi mladí a boja sa prevziať zodpovednosť. Žiaľbohu, niektoré dievčatá podstúpia potrat. Pre rodinu ako takú je veľkou hanbou, ak ich dcéra otehotnie, ešte kým býva u rodičov. Ak si matka dieťa nechá, stáva sa aj to, že na nátlak rodiny si spomínaní muži dievčatá vezmú za manželky a rodine zaplatia veno,“ približuje. Mary vo februári navštívil aj zástupca Dobrej noviny Jozef Magda. „Bolo to skutočne výnimočné vidieť Európana – belocha, ktorý nám ďakoval za to, že sme využili príležitosť, ktorá sa nám naskytla, v podobe kurzov. Poďakoval nám za to, že sme nešli na potrat, v plnej zodpovednosti sme si nechali dieťa a robíme všetko preto, aby sme sa o svoje rodiny postarali. Na záver nás aj osobne navštívil – bola som poctená touto jedinečnou návštevou. Moji susedia boli veľmi zvedaví a aj mi v dobrom závideli,“ uzatvára.

 

UMENIE V SLUMOCH JE AUTENTICKÉ

Adam Masava je tridsaťšesťročný umelec pochádzajúci z hlavného mesta Kene – Nairobi. Slovensko navštívil minulý rok a zúčastnil sa niekoľkých koledníckych aktivít a sprievodných podujatí. „Koledovanie nie je vôbec také jednoduché, ako sa zdá, no koledníci vždy odvedú skvelú prácu. Výzvou je určite počasie, no ani zaklopať na dvere a spievať pred cudzími ľuďmi nie je hračka. Neviete, kto vás čaká, či vás ľudia podporia, pretože počas Vianoc chce byť každý najmä v pokoji so svojou rodinou. Som však veľmi rád, že som videl stovky, ba až tisícky ľudí, ktorí koledovanie podporujú. Ja tomu hovorím starostlivosť a hlboká láska,“ približuje svoju návštevu Adam. „Mal som možnosť vidieť, ako ľudom na Slovensku záleží na úplných cudzincoch niekde v Afrike,“ dodáva. Adam sa živí ako umelec v slume. Maľuje špecifickým štýlom – používa zhrdzavený vlnitý plech, ktorý zozbiera v slumoch, opracuje ho napríklad ohňom a potom to použije namiesto plátna. Pri niektorých maľbách ho ešte dotvorí kartónom, ktorý na túto maľbu nalepí, aby tak vytvoril 3D efekt. Plech zo slumov používa najmä preto, že jeho hlavnou témou je život v slume – chce ukázať pozitívnu stránku života v slume a aktivity, ktoré tam prebiehajú. Týmto podkladovým materiálom tak chce čo najautentickejšie vytvoriť svoje výtvarné dielo. Vlnitý plech sa používa v slume na zhotovenie jednoduchých obydlí. Ak sa pozriete na slum z vtáčej perspektívy, uvidíte veľkú plochu vlnitého plechu (striech), keďže domy sú pospájané a nalepené jeden na druhý. Samozrejme, ako umelca ho tiež zasiahla pandémia koronavírusu. „Život v slumoch je teraz extrémne náročný. Ľudia prišli o prácu a tí šťastnejší, ktorým sa podarilo si ju udržať, zarábajú oveľa menej ako pred pandémiou. Celé rodiny sú na pokraji hladovania. Život je tu zrazu veľmi drahý,“ približuje situáciu v Nairobi. „Ľudia sú vystrašení, doslova stratení. Boja sa, že kvôli koronavírusu stratia svojich blízkych, prípadne majú obavu z nedostatku jedla. Rúška nosia najmä vo verejnej doprave alebo keď vidia policajtov. Veľmi sa boja zatknutia,“ dodáva. Tým, že Adam pracuje ako umelec na voľnej nohe, môže počas koronavírusu viac tvoriť. „Mám viac času, menej zákaziek i menej peňazí, no môžem viac tvoriť a pokúsiť sa prekonať túto krízu. Zároveň mám viac priestoru pre rodinu, môžeme prehlbovať svoje vzťahy – a za to som vďačný.“ Kenskí umelci sú odkázaní viac-menej na predaj svojich diel strednej a vyššej vrstve. „Sme závislí na voľnom pohybe. Táto pandémia je pre nás ranou, keďže naše diela predávame aj turistom, čo v súčasnej situácii vôbec nie je jednoduché.“ Ak by ľudia chceli pomôcť, ciest je niekoľko. „Z krátkodobého hľadiska by určite pomohla potravinová pomoc, no z dlhodobého je lepšie investovať do školení a tréningových centier. Tiež by nám pomohla podpora školstva a talentovaných mladých ľudí,“ dodáva Adam. A čo by mali robiť ľudia vo všeobecnosti, aby sa im podarilo pandémiu zvládnuť? „Dodržiavať nariadenia a modliť sa, aby nám Boh ukázal riešenie tejto situácie.“

Foto: archív Dobrej Noviny

Webstránka Dobrej noviny: www.dobranovina.sk/materialy