Do ich života zasiahla Eucharistia: Kanonik, spisovateľ a mystička

Chlieb života – Eucharistia – je to najcennejšie, čo môžeme my – katolíci – denne prijímať. Naprieč dejinami sa pri úcte k Eucharistii môžeme inšpirovať životmi výnimočných svätcov, ktorí kvôli nej neváhali riskovať svoj život, alebo pre ktorých sa stala jediným pokrmom tu na zemi.

Sv. Norbert zo Xantenu, biskup, zakladateľ rehole premonštrátov

Ako jeden z prvých svätcov dostal titul „Doctor Eucharisticus“. V jeho živote mala Eucharistia významné miesto. Povzbudzoval svojich spolubratov a veriacich, aby k nej často pristupovali, čo v 12. storočí nebolo veľkým zvykom. So svätým Norbertom sa spája aj jedna zvláštna udalosť. Norbert sa rád zdržiaval v istom rehoľnom dome v mestečku Olduc. Pod kostolom sa nachádzala krypta, v ktorej vybudovali vo výklenku oltár a on tam často slúžil svätú omšu. Raz sa však stalo, že mu po pozdvihovaní padol do kalicha veľký pavúk. A pretože sa vtedy považovali pavúky za veľmi jedovaté, Norbert sa preľakol. Čo robiť? Prehltnúť pavúka, čo by znamenalo istú smrť, alebo ho vybrať a spôsobiť znehodnotenie Kristovej krvi? A ktovie, ako by si to vysvetľovali veriaci… Neváhal teda dlho, pomodlil sa a Kristovu krv aj s pavúkom vypil. Ľudia si však nič nevšimli a Norbert si po skončení svätej omše pokľakol, aby obetoval svoj život z úcty k Bohu. Ale Pán rozhodol inak. Keď sa už Norbertovi zdalo, že začína pociťovať účinky jedu, v tom momente kýchol a živý pavúk mu nosom vyletel von. Táto udalosť sa často spomína v Norbertovom životopise a svätý Norbert sa preto niekedy zobrazuje aj s pavúkom alebo pavučinou.

Sv. Tomáš Akvinský

Tento dominikán bol už za života známy tým, že napriek svojej veľkej múdrosti a učenosti bol schopný dlhé hodiny rozjímať nad tajomstvom Eucharistie. Na freskách a obrazoch sa často zobrazuje práve so Sviatosťou Oltárnou. Keď pápež Urban IV. zaviedol v trinástom storočí sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, poveril Bonaventúru a Tomáša, aby napísali ofícium k tomuto sviatku. Hovorí sa, že každý z nich napísal ofícium samostatne, no tesne predtým, ako ho mali predstaviť pápežovi Urbanovi, si svoje texty vymenili, aby si ich mohli porovnať. Keď si Bonaventúra prečítal Tomášov hymnus k vešperám (Tantum ergo sacramentum – Ctíme túto sviatosť slávnu), svoj text roztrhal, pretože povedal, že lepšie ako Tomáš to už nevystihne nikto. Medzi ďalšie Tomášove známe diela späté s Eucharistiou patria napríklad hymnus Lauda, Sion, Salvatorem (Chváľ, Sion, Spasiteľa) alebo Panis Angelicus (časť hymnu Sacris solemniis).

Bl. Alexandrina da Costa

Alexandrina sa narodila v chudobnejšej rodine v roku 1904 v mestečku Balasar v Portugalsku. K prvému svätému prijímaniu pristúpila v roku 1911 a sviatosť birmovania prijala v roku 1912. Doma musela ťažko pracovať na poli, no mala milú a veselú povahu a medzi priateľmi bola obľúbená. Na jej podlomenom zdraví sa podpísala nielen tvrdá práca, ale aj týfus. Keď mala štrnásť rokov, pri šití ju doma prepadli traja muži, ktorí ju chceli znásilniť. Bola práve Biela sobota. Alexandrina sa však nepoddala a radšej vyskočila z okna. Pád z približne štvormetrovej výšky poznačil zvyšok jej života. Postupne začala mať zdravotné problémy a ako dvadsaťjedenročná úplne ochrnula. Don Umberto Pasquale, Alexandrin spovedník a duchovný sprievodca, sa viac ráz stretol s človekom, ktorý ju chcel znásilniť. Napísal: „V jeho srdci je veľká búrka. Jedného dňa mi so slzami v očiach povedal: ‚Je to svätica a mojou vinou je prikovaná na posteľ!‘“ Hoci svoje utrpenie prijímala, neprestávala prosiť o úplné uzdravenie. Až v roku 1928 pochopila, že toto je jej povolanie, a svoju bolesť začala prinášať ako obetu za obrátenie hriešnikov. Od 3. októbra 1938 do 24. marca 1942 mávala každý piatok mystické zážitky. Od 27. marca 1942 prestala prijímať akýkoľvek pokrm a žila len z Eucharistie. V roku 1943 ju štyridsať dní kontrolovali lekári, aby vylúčili možnosť podvodu. O rok neskôr sa stala saleziánskou spolupracovníčkou. Vravievala: „Cítim veľkú jednotu so saleziánmi a spolupracovníkmi z celého sveta. Koľkokrát upieram svoj pohľad na diplom príslušnosti k spolupracovníkom a v spojení s nimi obetujem svoje bolesti za spásu mladých! Milujem kongregáciu. Milujem ju veľmi a nikdy na ňu nezabudnem ani tu na zemi, ani v nebi.“ Alexandrina predpovedala aj rok svojej smrti – 1955. Zomrela 13. októbra a jej posledné slová boli: „Som šťastná, pretože idem do neba.“ Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. dňa 25. apríla 2004 v Ríme.