Diakon Radovan Pavlík: Mám 51 rokov, vnímam toto povolanie ako prejav Božieho milosrdenstva
Bola smrť jeho manželky cestou k duchovnému povolaniu? Ako sa dostal k diakonátu a čo pre neho táto služba znamená? Ako sa z novinára stal diakon? Nielen o tom sme sa rozprávali s bývalým novinárom Radovanom Pavlíkom, ktorý aktuálne slúži vo Farnosti sv. Jána Bosca v Bratislave – Trnávke.
Dve desaťročia ste pôsobili v rôznych médiách. Ako sa z novinára stal diakon?
Aj novinár, aj diakon pracujú so slovom – to vôbec nie je od seba ďaleko. Novinár so slovom, diakon so Slovom. Poslaním diakona je ohlasovať Božie kráľovstvo a poslaním veriaceho novinára je tiež ohlasovať Božie kráľovstvo, hoci aj v svetských médiách. Možno sa to zdá vzdialené, ale je to veľmi blízke. Je to o tom, ako vás slovo osloví. V mojom živote sa udiali viaceré veci, dvadsať rokov som sa ako novinár venoval hlavne politike, ale aj Cirkvi. Snažil som sa žiť aj život viery. Keď mi ochorela manželka, začal som si dokončovať teologické štúdiá, a pri smrti manželky pred piatimi rokmi pre mňa práca so slovom s malým „s“ začala strácať zmysel a hľadal som niečo, čo by mohlo naplniť môj život. Tam sa začal rodiť prechod, ako sa z novinára môže stať diakon. Aj keď treba povedať, že diakon môže byť aj novinárom alebo novinár sa môže stať diakonom. Ale u mňa je to oddelené.
Spomínali ste smrť svojej manželky. Bol aj jej prechod do večnosti cestou k duchovnému povolaniu?
Duchovné povolanie som cítil odmalička. Keď ma krstili, nevedeli, či Radovan je svätý, tak ma krstili ako Radovan Ján Bosco. Don Bosca som dostal do vienka, vždy som mal k nemu blízko, hľadal som si k nemu cestu a on si hľadal cestu ku mne. Tak vo mne dozrievalo aj saleziánske povolanie. Po revolúcii som bol saleziánom so sľubmi, po troch rokoch som odišiel. Pred niekoľkými rokmi som sa stal členom tretieho saleziánskeho rádu, čiže som saleziánom spolupracovníkom. To, že Boh ma k niečomu takému volá, vo mne bolo. Len ma potreboval viesť kľukatými chodníkmi, aby pri vysviacke dospel k tomu, že, áno, tento Radovan sa môže stať diakonom.
Čím je vám blízka práve saleziánska spiritualita?
V saleziánskych stanovách je takáto veta: „Don Bosco bol hlboko ľudský a žil tak, akoby videl Neviditeľného.“ To ma vždy oslovovalo – priblížiť sa k tomu byť hlboko ľudský všetkými spôsobmi, ale tá hlboká ľudskosť nebude bez toho, aby som zrak nemal upretý dohora. Skĺbiť duchovný život so životom v praxi. Skĺbiť pohľad na Neviditeľného, osobný kontakt s Bohom, Ježišom, Máriou Pomocnicou, tá mi je najbližšia (ako don Boscovi), so životom tu na zemi. Snažiť sa byť ľudský k tým, čo sú doma, ku kolegom v práci, k tým, ktorých cez deň stretnem. A don Bosco sa venoval mládeži – aj ja som sa celý život venoval mládeži –, ale okrem toho sa venoval širokým ľudovým vrstvám, čo je spojené s novinárčinou – lebo novinári sa venujú širokým vrstvám, píšu pre ľud. Aj ako diakon sa venujem širokým ľudovým vrstvám – ľuďom, ktorí k nám prichádzajú do kostola, do farnosti.
NOVÉ NARODENIE SA PRE POVOLANIE
Diakonskú vysviacku ste mali 20. novembra, práve na sviatok blahoslavenej Anky Kolesárovej. Je vám táto blahoslavená niečím obzvlášť blízka?
Hlavne som mal diakonskú vysviacku na svoje narodeniny. Vychádzalo to tak, že môžeme byť svätení niekedy v novembri, decembri. Otec arcibiskup súhlasil s tým, že to bude 20. novembra, čo bola aj nedeľa Krista Kráľa, lebo som to vnímal ako svoje nové narodenie pre povolanie. Keďže to bola nedeľa Krista Kráľa, bolo to umocnené aj tým, že odteraz budem slúžiť Kristovi Kráľovi. A k Anke Kolesárovej mám špeciálny vzťah v tom, že ona nemá s 20. novembrom nič spoločné. Ani sa vtedy nenarodila, ani nezomrela, nebola vtedy krstená. Ale hľadalo sa pre ňu miesto v liturgickom kalendári. Keď bola vyhlásená za blahoslavenú, povedal som si, že som ju dostal ako špeciálnu patrónku – aj to, že má byť mojou patrónkou čistoty. Jej obraz mám na stene a pri rannej aj večernej modlitbe na ňu upieram zrak.
Mali ste vysviacku o tretej, v hodine Božieho milosrdenstva. Aké miesto má Božie milosrdenstvo vo vašom živote, povolaní?
To bola veľká náhoda, ale keďže my neveríme na náhody, ale na Božie riadenie… Vysviacka mala byť pôvodne v dopoludňajších hodinách, ale keďže otec arcibiskup tam vtedy mal diecézne stretnutie s mládežou a chceli sme zachovať termín, prišla jediná možnosť – mať vysviacku popoludní. Aj svoje povolanie (ako päťdesiatjedenročný) beriem ako prejav Božieho milosrdenstva, že Pán Boh je ku mne milosrdný a povoláva ma aj v tomto veku. Druhá vec je, že v tomto veku si je človek vedomý všetkých svojich chýb, ktoré získal počas života. A nič iné ako Božie milosrdenstvo neexistuje, čo by mi odpustilo moje hriechy a chyby. Dôvera v Božie milosrdenstvo je veľká. A keď ja chcem, aby mi bolo odpustené, musím aj ja odpúšťať a stať sa pre ľudí sprostredkovateľom Božieho milosrdenstva. O to sa snažím.
Čo vám z vysviacky obzvlášť utkvelo v pamäti?
Bol to moment, ktorý som prežíval hlboko ako dotyk Boží. Bol to veľmi krásny moment. Aj z vysviacky si beriem slová otca arcibiskupa z homílie, že mojou úlohou je šíriť a ohlasovať vetu z Otčenáša: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Aj keď sa modlím Otče náš, práve na túto prosbu dávam dôraz. Pri všetkej svojej nedokonalosti sa budem snažiť, aby to kráľovstvo prišlo.
PREŽÍVAM TERAZ ZAMILOVANOSŤ DO BOHA
Zostali ste aj po vysviacke v mediálnych vodách?
Nie, v médiách som skončil. Robím ešte na Tlačovej kancelárii Konferencie biskupov Slovenska a Bratislavská arcidiecéza má na Facebooku svoj profil, tam raz do týždňa nahrávam krátke sedemminútové rozhovory. To sú moje jediné dve mediálne aktivity. Už nepôsobím ani v rádiu, ani v televízii, ani v iných médiách.
Ak si to rozmeníme na drobné, v čom spočíva vaša diakonská služba?
Ako diakon som bol zaradený do farnosti, v ktorej som pôsobil a vyrastal – do bratislavskej saleziánskej Farnosti sv. Jána Bosca na Trnávke. Keďže je to ohlasovanie Božieho kráľovstvo, diakon číta evanjelium na svätej omši a môže kázať, to je jeho prvá úloha – ohlasovať Božie slovo. Môže ho v mene Cirkvi aj vykladať, vysvetľovať. Mám za sebou dva krsty, sedem pohrebov a môžem aj sobášiť, ale také šťastie som ešte nemal. Už predtým som ako akolyta pripravoval dospelých na sviatosti, v tom pokračujem. Mám skupinku prípravy na sviatosť birmovania, mám pár, ktorý pripravujem na sviatosť manželstva. Keďže sme mali Vianočné obdobie, požehnával som byty a domy, to je tiež pekná činnosť živého kontaktu s našimi farníkmi. To je vonkajšia činnosť, prvoradou je život modlitby.
Čo vás na diakonáte najviac inšpiruje, priťahuje?
Ohlasovanie Božieho slova je veľkolepé. Človek od malého chlapca čítal čítania ako lekcie na svätej omši. Dnes je veľký záväzok aj výsada čítať Ježišove slová pred verejnosťou. Určite je to oslovujúce a zaväzujúce pripraviť sa na to, aby som dokázal Sväté písmo okomentovať. Rád chodím pochovávať. Znie to možno čudne, ale tí ľudia, ktorí prežívajú ťažké chvíle po strate blízkych, sú mi veľmi blízki. Aj svoj príhovor začínam slovami: „Pred piatimi rokmi mi zomrela manželka, pred tromi otec, pred dvomi mama a tento rok brat. Ja približne viem, čo cítite, a preto vám vo svojej strany prajem úprimnú sústrasť a modlím sa za vás.“ A keď to poviem, ľudia začnú zrazu počúvať, čo im to idem povedať. A ja môžem vyložiť Božie slovo, slovo útechy, ktoré vtedy potrebujú. Nádherne som sa cítil aj pri krstoch – keď môžem držať dieťatko na rukách, liať mu vodu na hlavu a prijímať ho do Cirkvi. Prežívam teraz zamilovanosť do Boha, je to pekný život.
Snímky: Zuzana Kostková: Človek a viera