Diagnóza Učiteľka, nadstavba Matka
Ktovie, ako to je. Občas sa tak stretnem s nejakou tou tiež-učiteľkou a spolu uvažujeme, či nás dačo spája, či existuje niečo ako „balíček učiteľských vlastností“, ktorý si každá z nás nesie z vlastných školských liet (super slovo – liet, nie?).
Väčšina mojich učiteľských kamošiek vyrástla zo vzorných dievčatiek, ktoré mali zastrúhané ceruzky a farebné nadpisy v zošitoch bez machúľ; dievčatiek, ktoré si na začiatku školského roka obuli do nových sandálok biele ponožky a na konci školského roka dostávali za výborný prospech knihy ruských autorov a diplomy s obrázkami červených karafiátov (hmmm, karafiáty; áno, narodila som sa v minulom storočí).
Mnohé z mojich učiteľských kamošiek spájajú aj aktuálne vlastnosti – čestnosť, angažovanosť (no tak, ruku hore, nástenkárky, pokladníčky a tie, ktoré chodili učiteľkám cez vyučovanie do obchodu), a čo si budeme nahovárať, veru aj neomylnosť či okolím nepochopená túžba mať všetkých pod kontrolou (akoby sa všetci vaši známi stali žiakmi triedy a vy ich triednou učiteľkou; nie, ja netvrdím, že je to normálne).
Niekedy, so zvyškami objektivity, zisťujem, že pocit neomylnosti mnou lomcuje aj v kontakte s odborníkmi. Lekári mojich detí pri pohľade na mňa neuroticky zovierajú svoje perá so sponzorskými nápismi. Vedia, že nech vyrieknu akúkoľvek diagnózu či návrh liečby, budem mať poznámky a množstvo otázok a podotázok. Ani sa len neusilujem v hlase skrývať svoju vedomostnú nadvládu a pocit nadradenosti nad ich vydreté tituly. Za tých pár rokov, čo máme deti, som si znepriatelila takmer všetkých lekárov, ktorých sme kedy navštívili, a tak teraz turné so zasoplenými ratolesťami podniká manžel (a ja sedím doma alebo v čakárni s vopred pripravenými kritickými komentármi správ, ktoré prináša).
Žiť s učiteľkou nie je jednoduché (vraví manžel). Sama si už niekedy leziem na nervy s tými svojimi učiteľskými maniermi. Trošku sa nádejam, že sa počas materskej dovolenky trochu upokojím a do školy sa jedného dňa vrátim plná pochopenia pre žiacke úlety, nedokonalosti systému a s nejakou tou triezvou predstavou o svojich skutočných schopnostiach.
Učiteľstvo musíte milovať, inak by vás porazilo po prvom týždni. Z plánov a osnov, z večného pobehovania medzi zborovňou, učebňami a záchodmi (čo si budeme, aj učiteľ má svoje potreby), z chodieb plných čiernych šmúh, ktoré za sebou nechávajú roztopašné detičky v prezuvkách z čínskych obchodov… Stres, tisíckrát stratený hlas, nočné opravovanie písomných prác a komunikácia s rodičmi, ktorí – podobne ako vy – rozumejú všetkému lepšie – nekonečný príbeh.
Pred materskou som učila osem rokov (okrem asistencie učiteľovi na základnej škole v Británii). Milujem svoje povolanie. Milujem učiteľstvo, milujem september, milujem papiernictva so všetkými tými úžasnými ceruzkami, perami, strúhadlami, zvýrazňovačmi a zápisníčkami. Milujem tie stretania sa po letných prázdninách, plné smiechu, spomienok, šušťania nových zošitov a híkania nad rozvrhmi. Skrátka to milujem.
Ježiš, Rabbi, Učiteľ! Aké by to bolo sedieť v tvojej triede? Myslím tak naozaj, v nejakej prednáškovej miestnosti alebo učebni plnej študentov či žiakov. Predstavujem si, ako vchádzaš, kladieš triednu knihu na katedru a zahľadíš sa pred seba, na nás, tebe zverených. Overuješ si, ako sme zvládli domáce úlohy, skúšaš učivo z predošlej hodiny…
Úprimne, nie je mi všetko jedno. Zrazu si uvedomujem, že ja predsa CHODÍM do tvojej triedy. Dávaš mi domáce úlohy a vysvetľuješ nové učivo – prostredníctvom viac či menej dôležitých udalostí v mojom živote. Si trpezlivý učiteľ, niektoré veci mi opakuješ aj stokrát. Občas v skúške obstojím, občas prepadnem na celej čiare. Ale ty so mnou nestrácaš trpezlivosť. Vieš o mne všetko a vidíš, ako málo času venujem uvažovaniu nad zmyslom toho, ako pôsobíš v mojom uponáhľanom živote. Poznáš všetky moje chyby a prehliadaš ich s rovnakou láskou ako machule a hrúbky v mojich skutkoch.
Ježiš, Rabbi, Učiteľ! Dnes však cítim, že chcem ísť ďalej. Spolu so slepcom sediacim popri ceste volám: „Rabunni, MILOVANÝ Učiteľ!“ Nauč ma, prosím, byť dobrým človekom! Moja práca a moja služba rodine sú dôležité a vedomosti, ktoré na ne potrebujem, sú dôležité, a čas a koncentrácia a úsilie a všetky tie malé kúsky tvoriace mozaiku zmyslu môjho bytia sú dôležité. Ale počúvať ťa a nasledovať je omnoho dôležitejšie, ba čo viac, túžba za tým posväcuje všetku moju snahu. Viem, že ak sa začnem svedomitejšie pripravovať na tvoje hodiny, aj z ľudí, ktorých mi dávaš – žiakov, študentov i mojich vlastných detí –, môžem tvojím pôsobením vo svojom konaní urobiť o kúsok lepších ľudí. Prosím, nech sa tak stane. Amen.
Text je ukážkou z knihy Lectio mamina – Liturgický rok očami nevyspatej mamy, ktorú si môžete kúpiť tu:
https://www.nakupujemplus.sk/nase-knihy/peta-babulikova–lectio-mamina/