Deti túžia s nami „jesť lásku“
Po čom skutočne túžia naše deti?
Uvažovali ste niekedy nad tým, ako veľmi sa naše dospelé Vianoce líšia od Vianoc z čiernobielych fotografií v našich starých albumoch? To dievčatko s krivo zastrihnutou ofinou, v slávnostných šatočkách, ktoré na Štedrý deň obliekli všetkým dievčatkám v tom veku… ten chlapček, ktorý hrdo drží v rukách plastový traktor a smeje sa od ucha k uchu, pretože presne po takom túžil celé týždne… kam sa stratili? Prečo naše Vianoce voňajú viac stresom z dokonale prestretého stola než tým pokojom a radosťou, o ktorých sa spieva vo vianočných koledách? Prečo sme prestali žasnúť?
Možno to vnímate podobne ako ja. Človek zrazu vyrastie a kúzlo Vianoc sa vytratí. Darčeky sú vecou dohody, stromček je umelý a fotografie, tie už takmer nikto nevkladá do albumov… Láska, tá je naozajstná. No to povestné vianočné čaro akoby bolo len dávnou legendou.
A keď už vám to takmer prestáva byť ľúto, zrazu do vášho života vstúpi dieťa. Na chvíľu zastanete a túžba po Vianociach úžasu vás naplní od hlavy až po špičky prstov na nohách. Túžite, aby sa znova rozozvučali koledy, do ktorých rytmu tancujete po kuchyni voňajúcej perníkovým korením. Odhaľujete túžby, zdobíte stromček farebnými svetielkami a radostné tajomno Štedrého večera napĺňa váš pohľad tak ako kedysi.
Vianoce však majú ešte jednu dimenziu. Niekde nad všetkými tými nákupmi a pečením, darčekmi a splnenými snami, medom a oplátkami znie slávnostné „Sláva Bohu na výsostiach“.
Pohybujem sa často medzi mladými ľuďmi a deťmi. Všímam si ich svet, ich túžby, rodiace sa názory, ich potreby a nároky. Keď sa pýtam, prečo vlastne slávime Vianoce, všetky bez váhania citujú to, čo počuli na mamičkiných kolenách či na hodinách náboženstva. Narodí sa Ježiš, to predsa vieme! Bude ležať v jasličkách pred oltárom a my ho budeme môcť pohladiť po hlávke. Vianoce sú jeho obrovskou narodeninovou oslavou!
Mám radosť, že to vedia. Majú skúsenosť vlastných osláv – so starými rodičmi, balónmi a tortou, ktorú mamička v noci piekla a zdobila drobnými ornamentmi. Vnímajú, že Ježiš si zaslúži, aby sme jeho príchod na svet oslávili so všetkým, čo k tomu patrí.
Tešia sa tiež na to, čo toto slávnostné obdobie prinesie im. S iskričkou v očiach recitujú vianočné básne, prezlečení za pastierikov a anjelikov, a čudujú sa slze, ktorú si rodičia utierajú, keď doznejú posledné slová. Pečú perníčky a zdobia ich s dojímavou opatrnosťou, aby ich mohli potom niekomu darovať či len tak schrúmať, keď príde ich čas. A na otázku, na čo sa najväčšmi tešia, majú tiež svoju odpoveď. Nie sú to však darčeky. Sú to chvíle, ktoré trávia so svojimi milovanými okolo štedrovečerného stola.
Stôl ako symbol rodinnosti, štedrosti a vzájomnosti. Tak málo času máme počas roka! S výnimkou nedieľ sa v týždni azda ani nevyskytne moment, že by sme všetci spoločne sedeli, jedli a rozprávali sa. A tu zrazu počujete z detských úst, ako veľmi sa tešia práve na tento okamih. Nezáleží na jedle samom, ale na chvíľach, ktoré tam trávia spolu s nami. Nikam neodbiehame, neponáhľame sa. Sedíme, smejeme sa a „jeme lásku“, ako mi povedalo jedno dievčatko s očami modrými ako snehuliak, ktorého deti tak rady kreslia.
Znie to takmer idylicky – večera, darčeky, pravé hodnoty. Žijeme však vo svete a naše deti sú neraz konfrontované s tým, čo sa deje tam vonku. Ich hodnotu medzi spolužiakmi zrazu nedefinuje Ježišov príchod a jeho obeta. Odvíja sa od toho, či sa majú čím pochváliť. Najviac volánov na sukničke. Najmodernejší typ telefónu. Máš? Poď bližšie, budeme sa kamarátiť. Nemáš? Zostaň tam, kde si.
A tak každoročne po Vianociach deti v školských laviciach vyratúvajú, čo kto dostal. Niektorí sa pýšia množstvom darčekov a iní len tŕpnu, kým sa ich spýtajú, aby vymenovali tú jednu či dve veci, ktoré dostali zo skromnej výplaty svojej mamy či ocka.
Naše deti vedia o pravom dôvode Vianoc. Žijú vieru, nádej a lásku. Tešia sa zo spoločných momentov a sú vedené k tomu, že darčeky sú dôvodom na radosť, no nie sú to najdôležitejšie. Láska sa predsa nemeria počtom a rozmermi darčekov. A vôbec, dá sa láska merať? Dá sa merať ľudská hodnota?
Keď budeme spolu sedieť pod stromčekom a rozbaľovať darček za darčekom, skúsme si pripomenúť tých, ktorí také šťastie nemajú. Od voňavých perníčkov cez radostné koledy a vzájomnosť až po poznanie toho, kým sme v Ježišových očiach, rozhodnime sa podeliť o to, čo nám v tento čas prináša Jezuliatko. Povzbuďme naše deti k vďačnosti za to všetko. Skúsme spoločne nachádzať spôsoby, akými z Vianoc tohto sveta sňať to bremeno porovnávania sa, zaneprázdnenosti, stresu a komerčnosti. Buďme tými, ktorým zo sŕdc žiari svetlo betlehemskej hviezdy.
A keď dojeme poslednú cukrovinku, odzdobíme stromček a vrátime sa späť do školy a do práce, skúsme si všimnúť tých, ktorí o Vianociach hovoria najmenej. Možno im tú nádej, ktorú my v Ježišovom príchode tak hmatateľne vnímame, ešte nikto nezvestoval, a ak áno, bolo to veľmi, veľmi dávno. Možno počas týchto sviatkov zažili čas hádok, nezhody a strádania. Podeľme sa, vyslovme modlitbu, povzbuďme úsmevom či stisnutím ruky.
Pretože my, ktorí „jeme lásku“, sami sa stávame touto láskou Boha k ľuďom. Máme veľkú moc naučiť iných, ako skutočne žiť. Nech je svetlo svetlom a soľ soľou. Nech sa „veľa“ zmení na „radosť“. Nech sa „najlepší“ zmení na „najmilujúcejší“. Nech sú tieto Vianoce naozaj oslavou Božieho syna.
Do tmy na svet prišlo k nám Svetlo sveta…
Titulná fotka: rodinný album autorky