Denník unavenej učiteľky: O tom, ako mi žiak dal facku

Práca s deťmi so špeciálnymi potrebami prináša nielen radosti, ale aj výzvy, ktoré nás neraz prekvapia a zasiahnu. Tento príbeh odhaľuje náročné situácie, ktoré ukazujú, že trpezlivosť nie je vždy samozrejmosťou a že učiť sa musíme všetci, učiteľov nevynímajúc.

Lacko je na autistickom spektre. Keď prídete do škôlky, hneď ho zbadáte, pretože sa k vám rozbehne a víta vás úsmevom, výskaním, skákaním, prihovorí sa hocikomu a komunikuje, aj keď jazyk daného človeka nepozná. Kedykoľvek sa stretnete počas dňa, teší sa, akoby vás videl po sto rokoch. Má rád bagre, kosačky, vlaky, jednoducho skoro každý stroj a dopravný prostriedok. Jeho sluch je veľmi citlivý, spozornie pri každom lomoze. Na dvore sa rád hrá v pieskovisku alebo sa naháňa s kamarátmi na „odrážadlách“ či motorkách.

S Lackom pracujem od minulého školského roka. Keď som ho spoznala, bol ešte utiahnutý a submisívny, tento rok však začal „ukazovať rožky“ a niekedy by som to popísala aj tak, že vstúpil skôr do puberty. Často sa hnevá a býva agresívnejší. Menej zvláda prechody na dvor a dnu, ťažko sa lúči s kamarátmi, s ktorými v triede nie je. Zvyčajne pomáha, keď mu oznámim: „O päť minút ideme dnu, o štyri, tri…“ alebo ho motivujem jeho obľúbeným mäskom s ryžou, ktoré bude na obed. Lacko sa vie tešiť aj z hračkárskeho vysávača, a keď ho má on, ostatní majú smolu.

RANA AKO HROM

Raz sme sa takto hrali na dvore a nastal čas odísť na obed. Deťom sme s kolegyňou dali pokyn upratovať a pomáhali sme im dať veci na správne miesto. Lacko bol už s kamarátom Nathanielom pri dverách a pekne čakali, kým sa pridajú ostatné deti. Vtom však Lacko zbadal svoju obľúbenú motorku zaparkovanú na parkovisku a rozbehol sa k nej ruka v ruke s Natkom. Zatiaľ čo kolegyňa šla s ostatnými dnu, ja som išla po dvoch utečencov. Povedala som: „Už naozaj musíme ísť, odchádzame, dnu nás čaká fajný obed.“ Zobrala som Lacka za ruku a potiahla som ho ku dverám, keď vtom ma druhou rukou udrel po líci. Nečakala som to. Bola to rana ako hrom, hlava ma zabolela a pomyslela som si, že fúha, možno budem mať aj monokel pod okom. Chytila som Lacka za zápästia, aby mi znova neublížil, a vysvetľovala som mu, ako ma to bolí a že nemôže svoj hnev alebo nesúhlas vyjadrovať násilím. Učíme sa dupnúť nohou alebo pomenovať, čo sa nám nepáči. Vnútri v škôlke môžeme hodiť vankúš o zem alebo doň kričať. Lacko však nechápal, prečo musí ísť už dnu, keď sa tak dobre zabáva s Natkom, rýchlo im čas ušiel a vedel, že v triede už spolu nebudú.

Reagovala som na úder podráždene, bola som unavená a nevyspatá, určite aj už hladná pred obedom, a či som v ten deň mala možnosť ísť na WC, si už ani nepamätám. Keď sme na energetickom leveli mínus päť, nemôžeme zo seba dávať ďalej, keď sami nevládzeme. Toto nebola prvá facka alebo úder od dieťaťa, ktorý som dostala. Pri práci s deťmi so špeciálnymi potrebami musí byť človek pripravený na časté výbuchy hnevu, plač, krik, hádzanie sa o zem a podobné situácie, pri ktorých, verte, že raz-dva vyjdete zo svojej komfortnej zóny.

PLAČ NAD OBEDOM

Po ataku som musela nejakým spôsobom zobrať Lacka s kamošom dnu a niekedy, keď to nejde dobrovoľne, musíte deti ťahať alebo preniesť. Keďže Lacko už má predškolský vek, vedela som, že by som ho neuniesla. V šatni potom plakal a sťažoval sa, že ja som udrela jeho. V tomto období často prekrúca realitu a jeho obľúbená veta, keď sa mu nechce je: „Je mi ťažko.“ Používa ju hocikedy, aj keď práve pri stole nechce jesť, čo má na tanieri.

Nad obedom som sa skoro rozplakala, lebo mi prišlo ľúto, že si s Lackom nerozumieme až tak dobre ako minulý rok. Prišla som však na to, že som menej trpezlivá, viac unavená a nevyspatá ako minulý rok. Dohárajúca sviečka, ktorá neukáže cestu v tme ani malej lienke. Aj som si chcela poplakať, ale obedná prestávka bola krátka a mohla som si vybrať, či sa vyplačem alebo zjem obed, na iné nezostával čas. Po jedle som sa ešte v krátkosti pýtala Chat GPT, ako som sa mala zachovať v danej situácii inak, aby nedošlo k facke. Umelá inteligencia radila zostať pokojná a pozitívna, vopred oznámiť, čo sa ide diať, a spýtať sa predtým, ako sa žiaka dotknem, či môžem.

Po pauze za mnou Lacko prišiel a ukázal mi obrázok. Vymaľoval mi rybičku, nad ktorou bolo napísané: „Livka, prepáč.“ Potom sme sa objali a bola som dojatá. V detskom svete sa nevieme na seba hnevať hodiny. Aj keď nám niekto vezme našu najobľúbenejšiu hračku, chvíľu sa ofučíme, ale potom fungujeme ďalej, alebo pomáha kamoš časovač a o päť minút sa na hojdačke či obľúbenej zelenej motorke dokážu vystriedať všetci.

Lacko ma každodenne učí, že jeho svet je iný ako môj. Ja utekám za električkou každý deň a stále sa niekam náhlim, on má svoj čas, kde sa nikto nikam neplaší a nemá k tomu dôvod. Preňho sú zvuky také fascinujúce, že na pána kosiaceho trávu by sa dokázal pozerať s otvorenými ústami aj hodiny, ja si nevšimnem, čo mám pod nohami, a potknem sa aj na rovnej zemi. Zatiaľ čo ja mám pamäť ako rybička Dori, on si zapamätá básničku alebo text pesničky po prvom vypočutí. Je to naše slnko, pretože svojou radosťou a smiechom dokáže každému hneď zlepšiť náladu. Ukazuje mi, aké sú stretnutia vzácne, a nikdy nevieme, ktoré je naše posledné. Vie objať silno a robiť si žarty, že si nepamätá, ako sa volám, a potom vzápätí vezme moju tvár do rúk, usmeje sa a povie: „Ty si Livka.“ Keď sa o niečo zaujíma, vie sa naučiť aj tie najkomplikovanejšie názvy a vďaka nemu viem rozlíšiť rôzne poľnohospodárske stroje už na prvý pohľad. Lacko dokáže počúvať audio rozprávku so zatajeným dychom dlho a pozorne.

VŠI A POCIKÁVANIE

Často som sa pýtala seba samej, či to všetko za to stojí. V školstve totiž, obzvlášť pri rozmanitých deťoch, si zažijete také situácie, o ktorých sa vám ani nesnívalo. Riešite konflikty, vši, zapchaté záchody, hnačky a zvracanie, nespavosť aj pocikávanie, rozvody rodičov aj zmierovanie sa s novými členmi rodiny. Je to práca presahujúca osem hodín denne. Beriete si ju domov, prežívate s „malkáčmi“ všetky ich starosti, radosti a bôle a tešíte sa z každého ich pokroku.

Keby niekto na verejnosti videl, ako mňa dospelú udrelo dieťa, možno by si povedal, že ide o nejakého rozmaznaného jedinca, s ktorým si „neviem rady“. V skutočnosti som však pochybila ja, zabudla som na pravidlá jeho sveta, bola som netrpezlivá a chcela som mať všetky deti v šatni, aby sa najlepšie aj samy prezliekli, umyli sa bez slova a s rukami za chrbtom sedeli pri stole ako my kedysi v školských laviciach bez nároku na vlastný názor alebo akékoľvek emócie.

Tieto deti však budú iné. Sebavedomejšie. Budú vedieť nielen popísať, ako sa majú, ale vďaka kľúčom zo škôlky a emocionálnemu kompasu si samy budú vedieť aj pomôcť. Nie nadarmo Robert Fulghum, americký spisovateľ, povedal, že všetko, čo naozaj potrebujeme vedieť, sme sa naučili už v materskej škole. A tak sa s deťmi sama vzdelávam, pretože som ako malá nevedela ani prejaviť, ani spracovať svoj hnev, doteraz mám problém povedať nie či požiadať o pomoc. Tieto deti mi ukazujú, že každý máme svoj vlastný vesmír, v ktorom platia naše pravidlá, že každý prejavujeme lásku či nesúhlas inak, a to je v poriadku. Každý deň spolu žasneme nad stvorením okolo nás a nad svetmi v nás.

Na Lacka sa teším, lebo mám rada, že ma privíta skákaním, úsmevom a veľkým objatím. Potom aj zabudnem, že niekedy bola nejaká kucapaca.

Poznámka: Meno dieťaťa bolo zmenené z dôvodu dodržania GDPR.

Foto: archív autorky