Denník unavenej učiteľky: O slabozrakej Malvíne, ktorá ma učí vidieť krásu života
Keď som sa dozvedela, že budem mať v triede slabozraké dievčatko, mala som obavy, či to zvládnem. Malvína však prekonala všetky moje očakávania. Jej neustála zvedavosť, radosť z maličkostí a schopnosť nachádzať krásu v obyčajných veciach ma denne učia, že život sa dá vidieť aj inak, nielen očami.
Keď som prvýkrát počula, že v triede budem mať slabozraké dievčatko, ktoré má ešte aj iné ťažkosti, bála som sa. Nemala som skúsenosti s takýmto typom žiaka, mala som obavy, či sa jej budem môcť dostatočne venovať a či to všetko zvládnem popri ďalších siedmich deťoch so špecifickými potrebami v mojej triede.
V septembri však nastúpilo drobné dievčatko, plné života a odvahy. Automaticky som očakávala utiahnuté a bojazlivé stvorenie, ktoré bude potrebné všade vodiť za ruku a bude na mňa úplne odkázané alebo budeme musieť riešiť osobného asistenta.
Malvína však rada uteká, nepotrebuje držať ruky pred sebou a hmatom skúmať prostredie okolo. Je zvedavá, usmievavá, a aj keď jej chýba mama, škôlku si celkom rýchlo obľúbila. Rada sa hrá s vodou a blatom, upokojujú ju pesničky, a tak ma vyzýva loviť v pamäti, keď jej spievam folklórne uspávanky, ktoré som sa sama učila ešte na základnej škole. Myslela som si, že sa bude báť stiesnených priestorov, ale ona využije každú možnosť a vlezie do krabice, kde máme reflexné vesty, na dvore sa nebojí šplhať na strom či krík a skúša také kaskadérske kúsky, ktoré by sa bálo vyskúšať nejedno vidiace dieťa.
NEPORIADOK JE PRIATEĽ
Malvi ma od začiatku učí, že neporiadok nie je nepriateľ. Je schopná naschvál vysypať nejakú Montessori aktivitu (guličky, ryžu, koráliky a tak ďalej) na zem a potom prísť za mnou, potiahnuť ma za rukáv a spýtať sa s pohľadom na zem: „A čo to je?“ Čím viac je zablatená a mokrá od mláky a dažďa, tým je šťastnejšia. Kým ja chcem upratať čím skôr, čo sa dá, ona sa začne smiať a tlieskať, vyplazí jazyk a teší sa zo svojho malého huncútstva.
Na otázku, koľko má rokov, odpovie sebavedomo, že 37, a potom sa spolu smejeme, že ona by mala vychovávať mňa, keď je staršia.
Aj keď nevie, kto je okolo nej, a viackrát sa vyplašila, keď do nej nejaké dieťa vrazilo, má výbornú pamäť a vie, kde čo nájde. Nikdy by som si nemyslela, že môj hlas a spev môže byť pre niekoho upokojujúci. Asi to málokto pochopí, možno len adoptívni rodičia, ale keď si položí hlavu na moju hruď, pomaly prestáva plakať a upokojuje sa, zalieva ma krásny hrejivý pocit a chvíľami sa cítim ako jej mama. Občas ma tak aj osloví. Jej najväčšou zábavkou je chodiť na detské záchody a každý si vyskúšať. Keď potom už na jednom sedí, oprie sa dozadu, akoby ležala, a vtipne zahlási: „Som na pláži.“
VIDIEŤ KRÁSU
Malvi ma učí tešiť sa z maličkostí, z chutného obeda, aj keď je celá špinavá, z neporiadku, z hudby a tanca, z návštevy WC, z nepriaznivého počasia, pretože vždy poteší skákať do mláky a čľapkať sa v blate. Malvi mi ukazuje, že aj keď je každý iný, nie je to prekážkou a všetci vieme spolu fungovať, ak sa akceptujeme. Ak prijímame naše odlišnosti a vnímame ich ako dary, nie ako bariéry. Zároveň vidím, že kde Boh „ubral“, inde pridal. Keď má niekto slabý zrak, má vyvinutejší hmat alebo sluch a vie si viac užívať hudbu či precítiť konzistenciu blata.
Mama malej Malvi je v očakávaní potomka a mňa veľmi teší, keď vidím rodičov, ktorí aj keď majú jedno dieťa znevýhodnené, nevzdali to a majú aj viac detí, hoci vedia, že to budú mať ťažšie ako ostatní rodičia, ktorí majú zdravé deti. Učiteľom veľmi pomáha, keď nie je rodič príliš úzkostlivý a keď necháva svoje dieťa rozvíjať sa a objavovať aj s rizikom úrazu. Keď rodič vie pochopiť pedagóga a úplne mu verí, vtedy sa robí s radosťou. Keby bola malá Malvi vychovávaná v prostredí strachu, mali by sme s ňou oveľa viac práce. Toto jedinečné dievčatko mi denno-denne ukazuje, že aj keď dobre nevidí a nerozlišuje farby, vie sa sústrediť na to podstatné a vidí krásu v obyčajnosti.
Poznámka: Meno dieťaťa bolo zmenené kvôli GDPR.
Snímka: pexels.com