Denník unavenej učiteľky: Mám viac ako 50 detí, ale nie sú moje

Keď som mala školenia, jeden z prednášajúcich zavtipkoval: „Počas 5-minútovej prestávky v škole sa musíte rozhodnúť, či tlačíte papiere v kancelárii alebo tlačíte na záchode.“ Vtedy som sa na tom schuti zasmiala a hovorila som si, že len preháňa. No po roku sústavného zadržiavania moču každý deň v škôlke aj v škole mi až tak do smiechu nie je.

Prácu v škôlke som si sčasti aj romantizovala. Veď čo môže byť na tom ťažké? Animátorku som už robila, aj deti v Etiópii som učila angličtinu, aj ako najstaršia dcéra som sa o svoje sestry starala a hrala sa s nimi, odkedy si pamätám. S deťmi to jednoducho viem, rada sa jaším, som vtipná a vymýšľam hry „na počkanie“. Nepredpokladala som však, že práca s nimi znamená byť chorá každý druhý mesiac a báť sa, že zas ochoriem pri počutí ďalšieho zakašľania, alebo keď dieťa na mňa kýchlo pri tom, ako som ho alebo ju práve obúvala. Už po prvom mesiaci mi bolo jasné, že dlhšie gélové nechty neboli dobrý nápad. (Kto ešte neobúval dieťa bez obuváku tak, že strčil prst do topánky, aby sa rýchlejšie obulo, nepochopí). Po tom, ako sme si v škôlke zažili aj vši, kožné či očné ochorenia, vravela som si, že po roku budem mať takú imunitu, že budú môcť na mne testovať nové vakcíny či lieky. (Smiech)

Pri tejto práci som sa naučila myslieť hodiny dopredu: koľko vody alebo čaju musím mať pri sebe v termoske, aby som nebola smädná, aké vchody a kedy zamknúť, aby žiadny pasažier škôlky neušiel, kde položiť topánky, aby som sa čo najrýchlejšie obula, keď som šla so škôlkarmi na dvor, čo a kedy mať v triede dopredu pripravené, kedy mám strategický čas ísť na WC a ako rýchlo zjesť obed, aj si nachystať, čo potrebujem, aj si stihnúť prečítať firemnú konverzáciu v aplikácii Slack. Niekedy mi cez obed ešte priniesli do zborovne dieťa, ktoré si za opakované neuposlúchnutia malo odsedieť svoj trest s „pančelkami“. Zistila som, že viem počúvať viac rozhovorov naraz a odpovedať na tisíc zvedavých otázok detí a ich nekonečné: Prečo?

NOČNÉ MORY S DEŤMI

My učiteľky nielen vyučujeme, ale sme aj psychologičky, rodinné poradkyne, keď treba aj upratovačky, gazdiné, školníčky, údržbárky či zastupujúce všetky pozície v škole a škôlke, pokiaľ nás treba. Hneď vidíme, keď sa v rodine niečo stane, lebo sa to odrazí na správaní dieťaťa. Niekedy som mala pocit, že som s niektorými deťmi trávila denne viac času ako ich rodičia za týždeň dokopy. Ošetrila som milión úrazov a poranených kolien. Nemala som pokoj ani na WC, keď mi tam stále niekto vyklopkával, alebo ďalšia kolegyňa už netrpezlivo prešľapovala pred dverami, keďže sama tiež hodnú chvíľu odďaľovala svoje potreby.

Veľa dní som sa vracala domov neskoro večer, unavená, ohučaná z hluku, kriku, plaču a výbuchov hnevu a vzdoru, ktorým som čelilia s 15-20 deťmi. Potom som si ešte robila prípravu do školy a o deťoch sa mi aj často snívalo. Utekala som za nimi, chránila pred pádom, budila som sa v noci vydesená, či som zaspala medzi spáčmi a že kde sú všetky tie deti, keď ťapkám po posteli a neviem okolo seba nahmatať žiadne postieľky ani detské hlávky. Môj muž trpel so mnou a bol pri mojej námesačnosti či odpovedal na každú nezmyselnú otázku zo sna.

„Upokoj sa, poď spať, si doma, my deti nemáme,“ hovorieval mi. Dlhšie mi trvalo vrátiť sa späť do reality a tá ma vyfackala hneď pri počutí poslednej časti vety. Keď som nastupovala do škôlky spojenej so školou, hovorila som si: Toto je ono! Zatiaľ mať deti nemôžeme, nevieme kedy sa naše zdravotné problémy skončia, na adopciu sa čaká roky rokúce a my stále nemáme vlastné ubytovanie a ani rovnaké adresy trvalého pobytu. Duchovné materstvo mi prišlo ako rýchlejšia a menej komplikovaná cesta. Veď skončím o 17:00, zavriem dvere a doma mám čistú hlavu a netrápim sa tým, že deti nemám. Ako veľmi som sa mýlila! Ja som si tie deti brala domov. V mojej mysli. Premýšľala som o nich, pripravovala pre nich aktivity a čo nové ich naučím, trápila som sa s ich rodinnými problémami, chcelo sa mi plakať, keď žialili a smiala som sa s nimi, keď sa radovali.

Niektoré deti majú za sebou ťažkú minulosť a boľavé rany a často som sa pýtala Boha, prečo majú deti aj ľudia závislí na drogách alebo alkohole, alebo takí, čo vztiahnu ruku na tak nevinné dieťa a týrajú ho. Boh nám však dal slobodnú vôľu a dieťa môžu mať predsa skoro všetci, čo sa o to v plodnom období pokúsia. Nie je na mne, aby som rozhodovala za neho. Ako povedal Gandalf vo filme Pán prsteňov: „Našou úlohou je len správne vynaložiť s časom, ktorý nám bol daný.“ Jeden kňaz mi povedal, že sa nemám pýtať prečo, ale čo Boh chce, aby som sa počas tohto obdobia naučila. A tak sa pýtam ďalej.

NEBUĎ SMUTNÁ ŠPONGIA

Som vysoko citlivý človek a empatia je moja silná stránka a súčasne aj slabosť. Ja sa tak veľmi viem trápiť pre druhých! Môj birmovný otec ma zvykol volať Smutná špongia, pretože som ťažké a boľavé veci okolo mňa vsiakla do seba ako špongia a prežívala ich, akoby sa diali mne.

Mala som za tento rok mnoho kríz. Či pokračovať v tejto práci, aj napriek nespavosti, konštantnej únave, úzkostiam a pocitu vyhorenia. Nemala som na seba vôbec žiaden čas. Teda okrem pol hodiny na nechty raz mesačne. To bolo všetko. Po práci som nemala chuť s nikým sa stretnúť, pretože som sa cítila ako vycmúľaná a požutá biela lentilka na dne koša. „Livka, tieto deti si na teba za pár rokov ani nespomenú. Nebudú pri tebe a držať ťa za ruku na smrteľnej posteli,“ hovorila mi kamoška a ja som vedela, že má pravdu a že by som mala prepnúť z módu „som vaša milujúca mama“ do módu „som kamoška, ktorá ťa má rada, ale stráži si svoje hranice a ľúbi tých, ktorých má doma“. Pomaly sa to učím a nastavujem si pevnejšie hranice.

Od septembra budem pokračovať už len ako asistentka učiteľky a verím, že to bude pre mňa o čosi jednoduchšie. Budem čas pre seba brať ako povinnú položku v kalendári. Tieto deti mi prirástli k srdcu. Mám viac ako 50 detí a žiadne nie je moje, ale ľúbim ich, ako keby boli moje vlastné. Napĺňa ma to a užívam si túto formu duchovného materstva, aj keď je veľmi náročná.

Vždy mi poskočilo srdce, keď sa rozbehli ku mne a privítali ma s úsmevom a objatím, keď sa vypytovali, kedy najbližšie bude prvá pomoc a tanečná, aktivity, ktoré som pre škôlkarov pravidelne chystala.

Práca učiteľa či učiteľky je brutálne ťažká a zle ohodnotená. Títo hrdinovia bez superhrdinského plášťa a ich plagátov všade po meste si nosia prácu domov a riešia často aj spory s rodičmi. Nemajú dva mesiace prázdnin. Ja sama práve píšem počas môjho dvojtýždňového oddychu. Pedagógovia si musia cez leto stihnúť oddýchnuť, pobehať lekárov, úrady, dať auto aj záhradu do poriadku, niekedy aj prerobiť dom či byt a pripraviť sa na nový školský rok (školenia, prerábka školy a škôlky a upratovanie).

Mám v obrovskej úcte všetkých učiteľov a ďakujem im za všetko, čo pre nás žiakov a študentov už urobili a denne robia. Možno si „moje deti“ nezapamätajú moje meno alebo čo všetko som pre ne urobila, ale zapamätajú si, ako sa so mnou cítili a verím, že moja láska sa šírila ako vôňa nejakého omamného parfumu.

Snímky: archív autorky