Denník unavenej učiteľky: Bubu, ktorý si našiel kamarátov aj bez slov
Keď som sa pred siedmimi rokmi vrátila zdobrovoľníckeho pobytu v Etiópii, veľmi som si želala raz sa tam opäť vrátiť. Krajinu však zasiahla vojna a nebolo mi to umožnené. Pred rokom v septembri som nastúpila ako učiteľka do inkluzívnej škôlky v hlavnom meste. Hneď z prvej fotky som vedela, že jeden z mojich žiakov bude práve z Etiópie.
Hovorí sa, že si máme dať pozor na to, čo si želáme, lebo sa nám to môže splniť. Keďže som sa do rodiska kávy nemohla vrátiť, Etiópia prišla za mnou v podobe žiaka Bubu. Na fotke mal úsmev od ucha k uchu a na sebe typický biely vyšívaný odev, tuniku, ktorú nosia obyvatelia Rohu Afriky, keď oslavujú nejaký sviatok alebo majú svadbu a podobne. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Keď som sa zoznámila s jeho rodičmi, boli šťastní, že niekto zo Slovenska nielen vie, kde sa Etiópia nachádza, ale aj kráčal po jej červenej zemi.
VEDIEŤ POMENOVAŤ SVOJE POTREBY
Bubu je introvert, veľmi šikovný žiak, ktorý rád športuje. Ešte pred rokom vôbec nevedel po slovensky. Miešal amharčinu s angličtinou a zo začiatku som mu skoro vôbec nerozumela. Amharčina (amharsky አማርኛ) je semitský jazyk, používaný predovšetkým v Etiópii, kde je jedným z úradných jazykov a materským jazykom približne 25 miliónov ľudí. Používa jedinečné amharské písmo a patrí do afroázijskej jazykovej rodiny, podobne ako arabčina alebo hebrejčina. Je dôležitým kultúrnym a administratívnym jazykom Etiópie, pričom ju používajú aj diaspóry v krajinách ako Izrael, USA či Kanada.
Keď som sa ho dnes, keď si vybral aktivitu a delil guličky podľa farieb, spýtala , ako mu to ide, povedal mi: „Chcem byť sám.“ Na chvíľu som zostala v nemom úžase. Jednak preto, že vie pomenovať svoje potreby, čo ani ja často neviem, a jednak preto, lebo jeho slovenčina je čoraz viac čistejšia a jeho mamina mi dosvedčila, že jeho rodný jazyk ide do úzadia a rodine počas Skype hovoru namiesto ruksak povedal „borsak“, pretože zmiešal amharčinu so slovenčinou (ruksak je „borsa“ po amharsky).
SMIECH SPÁJA
Bubu je usmievavé dieťa. Vie byť aj veľmi tvrdohlavý a nerád sa delí s hračkami, čo pripisujem tomu, že je jedináčik. Niekedy je veľmi nápomocný, ide mu počítanie a pozná aj písmenká, ale keď sa mu nechce, vôbec po sebe neupratuje. Jeho najlepšími kamarátmi sú Slovák Janko a Petro z Ukrajiny. Všetci traja prišli do škôlky s tým, že ich slovenčina bola buď nezrozumiteľná, alebo žiadna. Keď sa spolu hrali, používali mimiku a gestiku a rozumeli si aj bez slov. Ich najobľúbenejšou zábavkou bolo narážať do seba motorkami a padať na zem v sprievode hlasného smiechu. Občas sa pohnevali, keď jeden predbehol toho druhého, inak jazdili za sebou ako husičky. Zaujímavé bolo sledovať aj to, že aké chyby robil v jazyku jeden, to po ňom opakoval ten druhý. Vedeli sa ovplyvňovať nielen v zlom, ale aj v tom dobrom. Keď sa Petro nevedel obliecť, Bubu alebo Janko mu pomohli ochotne a bez vyzvania.
Rozmýšľala som, či by sa niekedy stretli, keby každý žil len vo svojej rodnej krajine, či by boli priateľmi a ako by vyzeral ich život, keby sa nepoznali. Títo traja kamaráti mi ukazujú, že reč nie je tá najdôležitejšia, že dobrých priateľov poznám podľa činov a že komunikovať sa dá aj rečou tela, a aj keby sa stratím v Mongolsku, dohovorím sa rukami-nohami.
Bubu si rád sadne na moje kolená, keď začnem čítať rozprávku, a ja sa vtedy cítim, akoby som z Etiópie vôbec neodišla. Som rada, že on i Petro sú u nás v bezpečí a nemusia sa ukrývať a utekať pred vojnou. Na severe Etiópie som zažila, že som si musela filtrovať vodu, aby som ju mohla vypiť, mala som za tri mesiace niekoľkokrát otravu jedlom, a keď vypadol elektrický prúd aj internet, sprchovala som sa tak, že som sa oblievala vedrom s ľadovou vodou a prala som v rukách… To všetko, našťastie, u nás zažívať nemusia.
Sloboda je vzácny dar. Som rada, že na Slovensku našli svoj domov aj títo výnimoční chlapci.
Pozn. redaktorky: Mená detí boli zmenené z dôvodu dodržaniu GDPR.
Foto: archív autorky