Denisa Zlevská: Sebaprijímanie je celoživotná výzva

Často sa v ženských kruhoch hovorí o tom, aby bola žena sebaprijatá. No je to vôbec možné? Je to jeden konkrétny bod či skôr proces? Rozprávali sme sa o tom so psychologičkou Denisou Zlevskou.

Je možné, aby žena prišla k úplnému sebaprijatiu?

Ja sa na sebaprijatie nepozerám ako na nejaký koncový stav, ale skôr ako na proces. Nehovorím o sebaprijatí, ale o sebaprijímaní ako o niečom, čo sa deje v čase. Nie je to niečo dosiahnuteľné, pri čom si poviem: „Aha, už to mám!“ Skôr je to veľká ľudská výzva prijímať seba samého a deje sa to počas celého nášho života, ktorý je dynamický – také je dynamické vzťahovanie k sebe samému, ktoré s tým súvisí.

Čiže to v podstate možné nie je, lebo to nie je jeden „aha moment“…

Myslím si, že nie. Pretože našou ľudskou výzvou je skôr to, aby sme sa učili prijímať seba      samu tak, ako ide život, zo dňa na deň, z roka na rok, v rôznych etapách života, keď sme dievča, žena, matka alebo stará pani. Nie je také dôležité sústrediť sa na to, či už som sebaprijatá, ale skôr sa učiť vzťahovať k sebe samej tak, aby to bolo o prijímaní seba.

SEBAPRIJATIU VEĽMI ŠKODÍ POROVNÁVANIE SA

Čo v tomto procese môže byť nápomocné?

Sebapoznanie – ak chcem niečo prijať, potrebujem to poznať. Potrebujem spoznávať seba samu, oceňovať to, kým som – v dobrom aj zlom. Vnímať svoju jedinečnosť, vážiť si svoj vlastný náhľad na život, seba, svoje životné hodnoty, presvedčenia.

Podľa mňa je veľmi krásna oslava svojej vlastnej jedinečnosti. Každá jedna z nás je originál a nemá zmysel robiť sama zo seba nejakú kópiu, ale skôr spoznávať na sebe veci, ktoré môžem dať do služby iným, svetu aj sebe samej a tým pádom žiť svoju jedinečnú cestu. Potrebujeme oceniť krásu, ktorú máme.

A čo nám v tomto procese, naopak, škodí?

To, že nenačúvame sebe samej a začneme robiť kompromisy. Robíme veci, ktoré sú nám proti srsti, hoci niekde vnútri cítime, že to má byť inak. A keďže nevieme pracovať so svojimi vnútornými hranicami a ideme cez ne, práve to nás od sebaprijímania odďaľuje.

Aj to, že sa snažíme zapadnúť. Naša jedinečnosť sa nejakým spôsobom okreše, a aby sme nevytŕčali z radu, stávame sa šedým priemerom, aby sme možno neboli divné, iné. Niekedy tak spochybníme vlastnú originalitu alebo si hovoríme, že nie sme dosť dobré. A snažíme sa napratať alebo upratať sa do nejakej formičky.

A to, čo určite tomu nepomáha, je porovnávanie sa. Nemyslím tým inšpirovanie sa inými, ale skôr porovnávanie sa. Vtedy zabudneme, že každý má svoju vlastnú cestu. Porovnávanie spôsobuje, že si myslíme, že tí druhí sú nejakí iní, lepší, ale nevidíme kontext, v ktorom sa deje ich život. Porovnávanie veľmi skresľuje, zjednodušuje veci. Nemáme byť kópie niekoho iného, ale máme žiť svoju vlastnú jedinečnosť v slobode.

SEBAPRIJATÁ ŽENA SA TEŠÍ Z TOHO, KÝM JE

Prečo je pre ženy ťažké a zároveň také dôležité sebaprijatie, sebaprijímanie?

Pri sebaprijímaní je dôležitá reflexia mojich osobných hodnôt, mojich osobných presvedčení o tom, ako žiť alebo kto som. Často v tom pomáha napríklad psychoterapia či rôzne kurzy. Je veľmi dôležité byť v kontakte s tým, čo sa v nás deje, než hodnotiť to, čo sa v nás deje. Vtedy to môžeme poznávať, prijímať, pracovať s tým. Ak sme stále v autoritatívnej pozícii sami voči sebe, sme v neustálej obrane a snažíme sa chrániť. Vtedy logicky nežijeme svoj slobodný život.

Ak si to trošku rozdrobíme, ako by mal ten proces sebaprijímania vlastne vyzerať?

Sebaprijímanie je vedomá reflexia toho, čo prežívame, čo sa v nás deje. Je to ako keby pozeranie sa na seba samého so súcitom aj s veľkou nádejou. Je to kráčanie vpred. Zacielenie na seba. Cieľom je, aby sme prijali svoju      minulosť, ujali sa svojej budúcnosti tu a teraz v tejto prítomnosti, ktorú žijeme. Aby sme naozaj vytiahli a žili jedinečnosť, ktorá je v nás.

Nehovorím, že je iba pozitívna, ale máme možnosť sa dotýkať toho stvoreného v nás. Sebaprijímanie znamená akoby rozbaľovať cibuľu a tešiť sa z toho, kto sme. Vrátiť sa späť k tomu, ako sme boli stvorení.

Ako si predstavuješ ženu, ktorá prežíva toto sebaprijímanie?

Často je sebaprijímanie spájané s hrabaním sa v sebe, nekonečným analyzovaním… Avšak ja si myslím, že práve sebaprijímanie nám vytvára bezpečie pre to, aby sme žili život. Aby sme vytvárali život, aby sme sa z neho tešili.

Sebaprijatú ženu si teda predstavujem ako tú, ktorá sa teší z toho, kým je.

Snímky: archív respondentky