Denisa Ničíková: Sabatikal mi dal možnosť zastaviť sa a objaviť, čo naozaj potrebujem

Sabatikal je u nás stále pomerne neznámy pojem. Denisa Ničíková však túto skúsenosť prežila už dvakrát. Ako psychologička a koordinátorka v organizácii Návrat dostala po desiatich rokoch práce možnosť dvojmesačného voľna. V rozhovore sa podelila o to, čo jej sabatikal priniesol, ako jej pomohol zvládnuť náročné obdobia a získať nový pohľad na prácu i samu seba.

Ako ste sa dostali k možnosti ísť na sabatikal?

V našej organizácii máme zavedený sabatikal ako benefit po desiatich rokoch práce vo vedení organizácie a potom každých sedem rokov. Keďže v Návrate pracujem už 18 rokov, absolvovala som ho dvakrát. Prvýkrát som naň šla s nadšením a zvedavosťou, druhýkrát som ho potrebovala ako liečivú prestávku po úmrtí mojej mamy.

Sabatikal nie je vo firmách častý benefit. Kto prišiel s touto myšlienkou u vás?

Do našej organizácie ho zaviedol náš šéf Marek Roháček. Bolo to na základe vlastnej skúsenosti. Dostal sa do krízy a premýšľal nad odchodom z Návratu, no potom zistil, že existuje možnosť sabatikalu. Využil ju a krízu vyriešil týmto spôsobom.

NA SABATIKAL JE DOBRÉ SA PRIPRAVIŤ

Prvý sabatikalste mali čas naplánovať si vopred. Ako ste sa pripravovali?

Vedela som o tom rok dopredu, takže som si všetko dôkladne premyslela. Naplánovala som si ho na jún a júl. Chcela som odísť niekam, kde ma nikto nebude poznať, kde nebudem mať žiadne pracovné ani rodinné povinnosti. Hľadala som miesto, kde by som mohla mať za niekoľko hodín práce ubytovanie a stravu. Známi mi povedali o rôznych miestach, tak som skúšala. Kontaktovala som farmu na Malorke, hotel na Islande a sauny na vode vo Fínsku. Nakoniec som sa dozvedela o školských sestrách v Ríme, ktoré vtedy ponúkali študentom ubytovanie a stravu výmenou za štyri hodiny práce denne. Napísala som im a zobrali ma.

Premýšľali ste aj nad tým, ako sabatikal strávite?

Áno. Premýšľala som aj nad tým, či mám témy, nad ktorými chcem premýšľať. Využila som aj sprevádzanie k tomu, ako sa chystám. V práci mám supervízora, ktorý mi pomohol aj v tejto oblasti, ale všeobecne ľudia môžu využiť napríklad koučing. Nájsť otázky, ktoré si chcú zodpovedať, poradiť sa o tom, kam ísť alebo kam neísť. Je tiež veľmi dôležité, aby ste si so zamestnávateľom a s kolegami nastavili uzavretie všetkých vecí v práci. Treba ich ukončiť a odovzdať. Aby vás pracovné povinnosti počas sabatikalu nezaťažovali a nemuseli ste ich riešiť.

To potom vytvára aj dobré podmienky pre návrat. Akoby ste z práce odišli a po dvoch mesiacoch nastupovali do novej.

Je to tak. Keď sa vrátite, povinnosti opäť prídu, ale postupne. Nečaká vás odrazu veľký zoznam úloh. Pracujem ako psychologička, čo znamená, že som musela odovzdať aj svojich klientov. Po mojom návrate sa ku mne vrátili iba niektorí, keďže už boli zabehnutí s inou kolegyňou. Preto, kým sa množstvo práce opäť nakopí, chvíľu to trvá.

Keď ste prišli do Ríma k sestrám, aká bola vaša práca?

Väčšinu času som umývala okná. Kláštor bol obrovský, postavený pre 90 sestier, no v tom čase ich tam žilo len 30. Potrebovali pomoc s upratovaním, ale pomáhala som aj pri príprave miestností na konferencie alebo iné podujatia, ktoré sestry organizovali.

Ako ste trávili zvyšok dňa?

Prvé dva týždne som chodila po meste, po pamiatkach, mala som zoznam, čo všetko chcem vidieť. Mám rada moderné umenie, tak som hľadala a objavovala rôzne galérie, umelecké štvrte. Užívala som si, že sa starám iba sama o seba, môžem si robiť čo chcem a každý deň som sa snažil vyskladať tak, aby som bola šťastná.

RADOSŤ TREBA ZDIEĽAŤ

Napĺňalo vás tráviť dni takto?

Časom som sa cítila veľmi sama. Zo všetkého som bola tie dva týždne nadšená, no nemala som sa o to s kým podeliť. Moje plány ma prestali napĺňať. V kláštore bolo veľa sestier aj zo Slovenska alebo z Čiech, ale oni sa rozprávali aj medzi sebou po taliansky. Mňa si veľmi nevšímali. Bolo ťažké niekoho odchytiť alebo nájsť rozhovor. Spätne si uvedomujem, že by mi v tej chvíli veľmi pomohlo mať sprievodca samotou. Svojho supervízora som už počas sabatikalu nemala, no niekto taký by sa mi zišiel. Mohol by to byť napríklad rehoľník, ktorý samotou žije a vie s ňou narábať. Povedal by mi o nej, aké sú výhody, ako sa dá využiť.

Ako ste túto situáciu vyriešili?

Začala som tráviť viac času v kláštore. Chodila som po kuchyni, prechádzala som sa po záhrade, snažila sa s niekým nadviazať rozhovor. Sestry, citlivé ženy, si nakoniec všimli, že sa tam len tak motám, tak mi ponúkli program. Zobrali ma na výlety, poukazovali mi zaujímavé miesta. Neskôr som objavila v blízkosti čaro lesoparku. Keď ma už nebavilo mesto a nemala som spoločnosť, chodievala som tam a zistila som, že tam viem byť sama. Mala som to miesto veľmi rada.

Druhý mesiac ste už strávili doma na Slovensku. Ako vyzeral?

Sabatikal je hlavne o tom, že zmeníte prostredie a činnosť. Prvý mesiac bol teda o tom, že som zmenila prostredie – odišla som do Ríma a zmenila aktivitu – robila som upratovačku. Keď som prišla domov, rozhodla som sa vyskúšať si dobrovoľníctvo. Pomáhala som pri organizácii festivalu Kiosk v kultúrnom centre Stanica Záriečie. Odvtedy tam dobrovoľníčim každý rok. Potom sme ešte boli na rodinnej dovolenke a zvyšok mesiaca už bol len oddych.

NIEKEDY TREBA VECI SPRACOVAŤ

Druhý sabatikal bol pre vás úplne inou skúsenosťou kvôli okolnostiam v rodine. Ako ste ho prežívali?

Tri a pol mesiaca sme doma opatrovali moju mamu, ktorá bola v terminálnom štádiu choroby. Keď zomrela, emocionálne som sa zrútila. Sabatikal som si chcela odložiť až o rok. Kolegyne ma však presvedčili, že ho potrebujem a keď mám naň nárok, mám ho využiť. Nemala som čas na prípravu ako prvýkrát. Povedala som si, že keď mi ho život ponúkol, tak nech mi ho život naplní. Naplnila som si letné plány, ako napríklad dovolenka s rodinou, organizovala som kurz kontemplatívnej modlitby, opäť som bola na Kiosku, urobila som si výlet do Prahy. Okrem toho som robila to, čo mi niekto ponúkol alebo kam ma niekto pozval. Bola som s kamarátkami na chate, na turistike, na opekačkách a grilovačkách. Tiež som si vybavila sedenie s terapeutom. Tentoraz som možno nepotrebovala toľko programu, pretože som veľa času venovala spracovaniu svojich emócií.

To znamená, že sabatikal môže pokojne slúžiť aj ako čas spracovať v sebe veci, ku ktorým človek nemá bežne čas dostať sa. Niečo, čo v sebe rieši, ale odkladá to kvôli každodenným povinnostiam a kolotoču života.

Áno. Práve toto môže byť aj cieľom. Byť viac sám so sebou, byť viac v samote, v tichu, robiť veci pomaly. Ak si človek nevie urobiť priestor na veci, ktoré potrebuje, počas bežných povinností, vtedy môže pomôcť sabatikal.

Chcelo sa vám vrátiť naspäť do práce?

Nechcelo. To je podľa mňa aj risk zamestnávateľa. Keď vás pustí na sabatikal, nevie, či sa vrátite. Veľa ľudí využije tento čas na prehodnocovanie svojho života, svojej práce. Ja mám svoju prácu veľmi rada, takže keď už pracovať, tak tu, ale nechcelo sa mi pracovať. (úsmev) Zároveň som vnímala čas úplne inak. Mala som pocit, že ho mám nekonečne veľa. Úplne som spomalila. Stávalo sami, že keď som bola na pošte alebo v banke a boli za mnou nervózni ľudia, púšťala som ich pred seba so slovami, nech pokojne idú, ja mám čas. Keby sa ma niekto opýtal, koľko mám pocit, že sabatikal trval, povedala by som, že pol roka.

KEDY SABATIKAL ÁNO, KEDY NIE

Dá sa podľa vás robiť sabatikal zle?

Myslím si, že dá. Nie je dobré, keď človek aj počas sabatikalu odbieha do roboty alebo rieši veci spojené s prácou. To je vlastne premrhaná šanca. Boli kolegovia, ktorí sa chceli napríklad učiť angličtinu, tak odišli na dlhší kurz na Maltu. Mali z toho oveľa väčší osoh. Boli však aj takí, ktorí si naplánovali, že odídu, ale raz za čas sa vrátili niečo riešiť v práci. Ak ostanete doma, pritiahne vás to oveľa ľahšie k zabehnutým veciam.

Mal by človek mať sabatikal až keď sa už cíti vyčerpaný?

Nemyslím si, že to tak musí byť. Ja som sa prvýkrát necítila vyčerpaná. Išla som naňho skôr zo zábavy a bolo to dobré rozhodnutie. Niekto ten čas využije na cestovanie. Dokáže si viac užiť miesta, ktoré navštívi, pretože má na ne čas. Tiež to môže byť čas stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými ste sa dlho nestretli alebo navštíviť rodinu, ktorá býva ďaleko.

Čo vám sabatikal priniesol do bežného života?

Zistila som, čo chcem najviac robiť, keď môžem robiť čokoľvek a kedy som najšťastnejšia. Zistila som, že je pre mňa dôležitá spoločnosť ľudí a pestovanie vzťahov. Tiež to, že keď spoločnosť nemám, stačí mi byť v prírode. Keď je toho veľa alebo keď som už unavená, idem sa prejsť po lese alebo k jazeru.

Je veľa ľudí, ktorí nemajú možnosť ísť na sabatikal. Buď ich zamestnávatelia neponúkajú takúto možnosť alebo pre iné okolnosti. Existuje alternatíva, ako spomaliť alebo zabezpečiť prevenciu pred vyhorením? Čo pomáha počas bežného života vám?

Náš šéf vytvoril návrh alternatív, ktoré môže človek využiť pravidelne počas dlhšej doby. Jednou z nich je, že si zoberiete vždy jeden deň v týždni navyše voľný. Napríklad budete mať celý rok voľné piatky. Druhá je, že si odpočiniete od operatívnych starostí. Tými môžu byť deti, domácnosť, pes… Dohodnete sa s partnerom na hodine a pol denne, kedy môžete tieto veci vypustiť a mať čas pre seba. Takýto pravidelný oddych počas dlhšej doby môže mať podobný efekt ako sabatikal.

Foto: archív respondentky