Deň plný nádeje (sociálny experiment, ktorý sa neuskutočnil)
Prinášať ľuďom nádej? Veď nádej je moje druhé meno! Idem na to!
Poznáte tie milé, láskavé výzvy z kresťanských kruhov. Urob jeden dobrý skutok denne, pomodli sa na ten či ten úmysel presne v tú či tú hodinu. Neumenšujem ich význam ani moc spoločnej modlitby. Zapájam sa do rôznych foriem takýchto bohumilých aktivít a rada sa pre ne nadchnem.
Keď ma priateľka vyzvala „stať sa nositeľkou nádeje na jeden deň“ formou sociálneho experimentu, nadchla som sa rovnako. Prinášať ľuďom nádej? Veď nádej je moje druhé meno! Ihneď som si spomenula na stretnutie spred pár desaťročí – kontaktovala ma spolužiačka, už dospelá žena, a na lavičke pred obchodným domom mi v slzách vyrozprávala svoje životné starosti. Nerozumela som, prečo si vybrala práve mňa na svoju uplakanú spoveď, kým v závere nehlesla: „Vieš, musela som ťa nájsť, lebo ty vždy veríš, že sa veci dobre skončia.“
Nezakladám si na tejto svojej prazvláštnej vlastnosti, ale výzva prinášať ľuďom nádej počas dvadsiatich štyroch hodín ma oslovila, akoby mi bola šitá na mieru. Len deň predtým som na spoločných toaletách upokojovala plačúcu žiačku a večer viedla dlhý rozhovor s priateľkou, ktorej sa rúcal svet. Stretnutia tohto druhu sú vyčerpávajúce, ale človek dáva zo seba to najlepšie, aby aspoň trochu uľavil smutnému či trpiacemu.
Rozhodla som sa preto do výzvy vrhnúť pripravená, nech tento „deň nádeje“ stojí za to. Príprava je dôležitá, a keďže bolo mojou úlohou o výsledkoch mojich povzbudení podať správu, chcela som to celé poňať veľmi zodpovedne.
Prípravná fáza 01
Pripravím si lístočky s povzbudivými citátmi o nádeji! Aký úžasný nápad, potľapkala som pomyselne samu seba po pleci. Lístočky vždy fungujú. Pripravím ich aspoň desať a keď v onen deň stretnem človeka so smutným pohľadom, vytiahnem z vrecka lístoček a strčím mu ho do dlane. Pravdepodobne bude prekvapený, ale verím, že aj povzbudený.
Prebudenie 01: Čím viac som nad svojím nápadom uvažovala, tým viac mi prišiel neuskutočniteľný. Lístočky? Mala by som vôbec odvahu smutnému človeku podstrčiť vopred pripravený citát? Ako veľmi neúprimné by to bolo? Dá sa vôbec veriť tomu, že ti na človeku záleží, keď naňho v jeho ťažkej chvíli vyťahuješ účelovo nachystanú pomoc? Lístočky nie.
Prípravná fáza 02
Chce to dačo iné, dačo, čo nepôsobí neúprimne. Možno pár povzbudivých slov. Pripravím si teda vetu, ktorú počas dňa použijem na povzbudenie všetkým, ktorí to budú potrebovať. Veta bude len jedna, aby bola zachovaná dimenzia sociálneho experimentu. BUDE TO DOBRÉ. To je pekná, neutrálna veta. Pozriem sa človeku do očí a poviem: „Bude to dobré.“ Snáď ho povzbudí a pocíti nádej, ktorá je v nej obsiahnutá.
Prebudenie 02: Poznám sa. Keď dostanem úlohu, nech už je akákoľvek, veľmi sa sústredím na jej splnenie. Už sa vidím, ako počas dňa striehnem na ľudí s problémom, aby som im mohla povedať, že to „bude dobré“. Úprimnosť? Zoči-voči smutným očiam by mi pravdepodobne zlyhal hlas i úmysel. To sa nedá! Nedá sa mať vopred pripravenú frázu – napísanú ani vyslovenú. Nádej predsa nemožno ohlasovať takýmto spôsobom! Pripravenú vetu nie.
Sedím nad svojím „dňom nádeje“ a cítim ťažobu náhlej bezmocnosti. Nadšenie z „pre mňa ušitej“ výzvy sa stráca v pohľade pravdy – kto som ja, aby som prinášala nádej? A vôbec, akej by bola podstaty? Veď to Boh „dáva vzrast“ (por. 1 Kor 3, 6). Nádej, ktorú mám človeku priniesť, musí prameniť v Bohu, pôvodcovi všetkej nádeje, všetkých dobrých koncov. Ak ju mám priniesť, musím v nej byť sama zakorenená. Nesmú to byť prázdne frázy, nech by boli prednesené s akoukoľvek oduševnenosťou. Ak ja uverím, že Boh je dobrým darcom, ak si ja pripomeniem pravdu o jeho záujme o nás, môj hlas, moje slovo, môj pohľad ho prinesú ostatným.
Prípravná fáza 03
V modlitbe prednášam svoj deň Bohu. Prosím ho o citlivosť na ľudské potreby, prosím za ľudí, ktorých stretnem a ktorých srdcia sú obťažkané starosťami a bolesťou. Boh nech mi rozozvučí srdce pre dobré skutky, ktoré pripravil, aby som ich konala (por. Ef 2, 10).
Prebudenie 03 – nenastalo. Či áno? Celý tento experiment mi bol jedným veľkým prebudením, prebudením do pravdy o evanjelizácii nádejou. Počas dňa, nad ktorým som strávila toľko na pohľad zbytočných chvíľ uvažovania, som mala milosť stretnúť niekoľko smutných ľudí. Povzbudenie prišlo samo od seba so záujmom, láskou, nebolo silené ani zviazané povinnosťou.
Večer som všetkých tých ľudí odovzdala vo svätej omši. Boh nech sa oslávi v ich životoch. Boh nech sa oslávi aj v mojom živote – nech nenapínam neexistujúce duchovné svaly, nech sa umenšujem, aby on mohol rásť –, aby naša spoločná nádej v dobré konce v jeho náručí mohla rásť. Nech nádej nezahanbuje (por. Rim 5, 5).