Deň na záchranke: Často je to apoštolát. Liečite nielen telá, ale aj duše

Začalo sa to vcelku nevinne. Najprv som spoznal pána doktora Viliama Dobiáša. Nasledovalo niekoľko novinárskych rozhovorov. Potom sme vydali spoločný knižný rozhovor Záchranár Viliam Dobiáš: Zabíja nás ľahostajnosť k sebe i druhým. Prečítal som niekoľko kníh, ktorých je autorom. Všetko teoretické znalosti. Nastal čas zažiť deň na záchranke aj „na vlastnej koži“. Ponúkam reportáž, ktorá vznikla ešte na jeseň minulého roka – pred koronavírusom.

Na stanicu záchrannej služby prichádzam krátko pred siedmou hodinou ráno. Záchranári slúžia dvadsaťštyri hodín, od siedmej rána do siedmej rána nasledujúceho dňa. Víta ma doktor Dobiáš. Je súčasťou posádky RLP – Rýchlej lekárskej pomoci, ktorú tvorí on – ako lekár – a dvaja záchranári. Dnes sa pridávam aj ja – ako stážista, novinár či nosič batožiny. Do poslednej funkcie sa nominujem sám, aby som plnil aj niečo užitočné. (úsmev) Vyniesť plný batoh v rýchlosti na piate poschodie v paneláku dáva zabrať.

 

 

Dvojminútový limit

Dlho sa neohrejem(e). Pár minút a zvoní „pejdžer“. Malé zariadenie so základnými informáciami z dispečingu. Informácie sú stručné a jasné: podchladený muž, nehybný, ležiaci po noci v záhrade. Záchranári majú dve minúty, aby sanitka vyštartovala. Všetko je zaznamenané cez GPS, takže aj keď ľudia na mieste lamentujú, ako dlho dojazd trval, všetko sa dá overiť a jednoducho dohľadať.

Smerujeme do iného okresu, takže cesta bude trvať dlhšie. Prečo neostávame v tom svojom? Sme najbližšia posádka, ostatné sú obsadené. „Toto je dôvod, prečo neustále apelujeme na ľudí, aby si volali záchranku len vo vážnom prípade, pretože ak ju budete potrebovať, nemusí byť voľná…,“ vysvetľujú záchranári. A začínajú spomínať, kvôli akým „hlúpostiam“ musia posádky jazdiť. Nie je problém „blokovať“ linku 112 alebo 155. Ak sa vám nemôže venovať operátor vo vašom kraji, presmeruje vás trebárs aj do Prešova, na ďalšieho dostupného kolegu v rámci Slovenska. Problémom je, keď sú obsadené sanitky vo vašom obvode a musí ku vám smerovať najbližšia voľná posádka.

Doktor Dobiáš spomína na jednu adresu (tak nazývajú záchranári výjazdy), kde sa ponáhľali k zástave srdca. Išlo až o štyridsať kilometrov pomedzi dediny, bližšia sanitka nebola k dispozícii. Našťastie, na mieste bol laik, ktorý vedel poskytnúť prvú pomoc. Pacient prežil. Inak by nemal šancu.

 

 

Balzam a uistenie

Kladiem otázku: „Koľko výjazdov máte priemerne počas dňa a počas noci?“ Odpoveď nedostanem. Je to naozaj individuálne a nedá sa to vyjadriť číslom. Aj keď niektoré obdobia možno nazvať sezónami – napríklad upchaté kostičky v krku počas vianočného obdobia či motorkári začiatkom jari, keď vykuknú prvé jarné lúče slnka a oni vyrazia na cesty.

„Ja svoju prácu často nazývam apoštolátom,“ prezrádza doktor Dobiáš. Dobrým príkladom je situácia spred pár rokov, keď v televízii vysielali reláciu 112. Na televízne obrazovky prinášali príbehy z práce záchrannej služby, kameraman nasledoval posádku na jednotlivé adresy. Vtedy mu jeho manželka so zdesením povedala: „Vilko, ja som ani nevedela, aké to tam máš ťažké…“

Nebola to však celkom pravda, pretože na obrazovku sa dostalo len asi dvadsať percent výjazdov: krvavé nehody, samovraždy či iné „bulvárne“ témy. A pritom zvyšok, osemdesiat percent, sú ľudia osamotení, prípadne starí a chorí, ktorých stačí povzbudiť a priliať im nádej do ich ťažkých životov.

O týchto slovách sa presvedčím počas dňa, keď vyrážame za dieťaťom v detskom domove, ktoré nahlásia ako nezvládnuteľné. Stačí sa ho popýtať pár otázok a je jasné, že tu chýba láska a neha od mamy, otec je vo väzení. Iná pacientka má požehnaný vek, rakovinu a bolesti. Lieky, ktoré užíva, sú dostatočne silné, no prítomnosť posádky je pre ňu balzamom a uistením.

 

 

Nie vždy stíhajú jesť

Je čas obeda, zastavujeme sa na čerpacej stanici a vybehneme si kúpiť niečo pod zub. Rýchla bageta alebo niečo podobné. Na obed nemusí byť veľa času. V podvedomí je stále dvojminútový limit. Stravovanie je jedna z nášľapných mín záchranárov. Nikdy totiž neviete, kedy budete jesť a či sa stihnete naraňajkovať, naobedovať či navečerať. V priamom prenose tak vidím člena posádky, ako si zohrieva v mikrovlnke obed, no ešte skôr, ako sa stihne dotočiť miska vo vnútri zariadenia, zvoní „pejdžer“, je to nová adresa. No nič, obedovať sa bude neskôr, je čas vyraziť.

Počas výjazdov sedím vzadu v sanitke a s doktorom Dobiášom hovorím o jeho práci – o radostiach aj ťažkostiach. Pýtam sa ho na to, ako dokážu byť záchranári nad vecou a nepripustiť si do srdca všetko to utrpenie, bolesť, smrť. Priznáva, že pre neho je to vždy lekciou, keď si uvedomí, aký dobrý život vlastne žije, a aký je vďačný za to, čo má. „Je nutné sa tiež odosobniť, pretože inak by sme to nemohli robiť… Ale sú prípady, ktoré si nesiete so sebou a pamätáte si ich navždy…“ A hovorí, že ide najmä o úmrtia detí, ktoré si pamätá všetky za dlhé roky práce na záchranke…

 

 

Vchádzate do súkromia ľudí

Máme ďalšie hlásenie, znova v inom okrese. Vchádzame priamo do obývačky, celá posádka a ja si uvedomujeme, aká sonda je táto práca – vidieť mnohé domácnosti, vojsť priamo do ich súkromia. Vchádzate totiž do intímnych priestorov, kde obyvatelia nevpustia kohokoľvek: obývačky, kuchyne, spálne. Na adrese stretávame ženu, ktorá je už pobalená a jej mužovi záleží na tom, aby išla do nemocnice, nedá sa veľmi presvedčiť. Pacientka je po operácii srdca, sťažuje sa na bolesti. Keď sa o tom rozprávame neskôr, záchranári hovoria, že bolesť po operácii je prirodzená, liečba je nastavená, no pre istotu ju berieme do nemocnice.

O niečo vážnejšie pôsobí hlásenie o dopravnej nehode: štyri osoby mimo auta. Sanitka viditeľne pridáva na rýchlosti a púšťa majáky. Doktor Dobiáš počas jazdy nahlas premýšľa: „Buď to znamená, že telá štyroch ľudí vyleteli von z auta, alebo vyšli von po vlastných…“ Druhá odpoveď je správna, autá sa iba oškreli, keď jedno vchádzalo na hlavnú cestu a druhé išlo príliš rýchlo. V jednom z áut sedeli starší manželia. Na otázku doktora Dobiáša, koľko nehôd už majú za sebou, priznávajú, že ide o prvú autonehodu. Doktor Dobiáš sa pousmeje: „Raz to muselo prísť…“ Napätá atmosféra trochu povolí. Aj toto je apoštolát – byť vnímavý na ľudí a dodať im nádej. Sú často v šoku a každé dobré slovo ich povzbudí.

 

 

Počas čakania na stanici pozorujeme doktora Dobiáša, ako má namierené s uterákom do sprchy. Keďže si všetci v podvedomí uvedomujeme dvojminútový interval, kolegovia sa smejú a robia si vtipy, že to nestihne a bude musieť v uteráku naskakovať do odchádzajúcej sanitky. Nič dramatické sa však nedeje, nepribúda žiadna nová adresa, sprchu zvládne v pokoji.

V sanitke preberáme aj ďalšie témy: o tom, ako funguje systém záchranných posádok (vedeli ste, že ich vlastní niekoľko súkromných firiem a dispečing zavolá k adrese vždy tú najbližšiu, nezávisle od „firemného“ trička?), hovoríme aj o tom, čo sa dá vylepšiť. Napríklad odstrániť zbytočnú byrokraciu. Po každom výjazde treba vyplniť mnoho informácií na papieri – dotazník vyzerá ako list zo servisu auta, akurát namiesto vozidla je na ňom kresba ľudského tela spredu aj zozadu. Čo s tým? Niektoré krajiny už používajú tablety, kde si odklikávate preddefinované možnosti… a veľmi tým ušetríte čas.

 

 

Ovládať kurz prvej pomoci

Dohodli sme sa na dennej stáži s tým, že okolo 19:00, po dvanástich hodinách, odídem domov. Utečie to veľmi rýchlo, je to dynamický a pestrý deň. Záchranári nemajú všedné dni. Zvažujem však ostať hodinu navyše, aby som stihol ešte aspoň jednu adresu. Nič sa však nedeje, a tak sa lúčim, ďakujem a odchádzam domov.

A premýšľam nad tým, čo som zažil a videl. Často nás práca záchranárov nezaujíma, kým sa nás nezačne dotýkať alebo ich nepotrebujú naši blízki. A uvažujem, ako im môžeme byť nápomocnými v tom, čo robia. Odpoveď je jednoduchá: „Najdôležitejšie je, aby každý laik ovládal kurz prvej pomoci a keď sa niečo udeje, vedel hneď zasiahnuť… my budeme na adrese do pár minút, ale tie minúty dovtedy sú rozhodujúce… Ide v nich o život,“ znie mi v hlave hlavné odporúčanie záchranárov. Takto oni nadviažu na našu laickú prvú pomoc a spoločnými silami dokážeme zachraňovať životy. Aj ich práca je vzácna a potrebná, no aj my sme dôležití v celom tom procese…

A ešte jedno malé gesto urobíme doma. Na Štedrý deň maľujeme s deťmi medovníky, na niektoré napíšeme číslo 112 a odnášame ich v túto tichú a svätú noc ku dverám. Dnu sa nedostaneme, ale pri dverách nechávame odkaz, ďakujeme za službu aj počas štedrej noci a prajeme požehnané sviatky! A ako sa neskôr dozvedáme, medovníky a odkaz sa dostali do správnych rúk. Ďakujeme, záchranári! Aj za Štedrý deň, aj za všetky všedné dni, keď ste v pohotovosti a slúžite!