Darujme v almužne všetko!
Spolu s modlitbou a pôstom by mala byť almužna tým, čo by nás zvlášť teraz počas Pôstu malo sprevádzať na ceste vnútornej premeny. Keď sa spomenie almužna, ako prvá nám zväčša príde na um predstava vypísaného šeku či päťdesiatcentovky v dlani, či plastovom pohári prosiaceho chudáka pred chrámom. Je však pravá almužna len týmto a ničím viac?
Autorka Patrícia Kováčiková je študentkou Kolégia Antona Neuwirtha
Prispieť niekomu pár centami či eurami rozhodne nie je zlá vec. Akosi však v srdci cítime, že takéto chápanie almužny nie je pre hlbokú vnútornú premenu postačujúce. Niektorých z nás stojí možno aj takýto drobný skutok lásky veľké sebazaprenie, avšak pre väčšinu je skôr rutinou, ktorá pomáha k udržiavaniu si dobrého pocitu a žiadnu zmenu vnútorného postoja si nevyžaduje.
Jedným z príkladov pravej, srdce premieňajúcej almužny je aj tento krátky evanjeliový príbeh:
„Keď sa rozhliadol, zbadal boháčov, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice. Videl aj akúsi chudobnú vdovu, ako ta hodila dve drobné mince, a povedal: „Veru, hovorím vám, táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci. Lebo oni vhodili dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe vhodila všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Lk 21, 1 – 4)
Čítame, že „…vhodila všetko, čo mala…“. Teda to je pravá almužna. Darovať všetko. Takáto požiadavka sa môže zdať poriadne bláznivá a pritiahnutá za vlasy. Srdce sa búri, že takto doslovne to predsa nemôže byť myslené; vyvstávajú otázky, čo vlastne človeku zostane, či nestačí skrátka nabudúce prispieť o niečo viac, či je skutočne potrebné dávať viac, ako je nadbytok, či…
Ak sa na almužnu dívame ako na šek či mince, môžu byť pre nás tieto slová skutočne poburujúce. Avšak pamätajme, že almužna má byť jedným z pilierov našej vnútornej premeny. Skúsme teda otázku položiť inak. Čo je tým všetkým, čo skutočne, v pravom zmysle slova vlastním? Nie som to iba ja sám v prítomnom okamihu?
V jednej z konštitúcií II. vatikánskeho koncilu sa píše, že „…človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní.“ Pravá almužna teda skutočne znamená darovať všetko. Znamená darovať seba. A zároveň je tiež tou najlepšou investíciou do sebarozvoja, ako by ju možno dnes niekto nazval.
Človek je darom. A akým veľkým zisťuje v plnej miere práve, a iba vtedy, keď sa dáva. Bolo by jednoduché spísať zopár všeobecných tipov o tom, ako darovať svojim blízkym kvalitný čas či svojmu partnerovi pozornosť tým, že mu spravím radosť niečím milým a priblížiť si na týchto príkladoch, čo vlastne to sebadarovanie prakticky znamená. Avšak darovať sa znamená v každej chvíli niečo iné. Raz to znamená ochotne slúžiť a raz poriadne odpočívať, aby som slúžiť mohol. Raz to znamená mlčať a raz povzbudiť či poradiť.
Skutočná almužna, teda sebadarovanie, nevyžaduje nadľudské výkony, nevyžaduje to, čo človek nemá. Celkom postačí darovať seba samého takého nedokonalého, aký človek je. Celkom postačia tie dve drobné mince – stačí všetko, čo mám.