Dar menom Angelo. Rozhovor s Ginou, slobodnou mamou chlapčeka, ktorý má Downov syndróm

Napriek nátlaku ísť na potrat sa rozhodla dieťa donosiť a porodiť. A tak našla hlbokú radosť.

Autor: Sam Guzman

Aký bol váš život pred tým, ako sa narodil Angelo Pio?

Bola som novinárkou. Najprv som pracovala pre americkú spravodajskú spoločnosť CBS News, potom pre časopis 48 Hours, neskôr som sa zamestnala ako televízna reportérka pre miestny spravodajský kanál v Západnej Virgínii, potom som informovala o aktuálnej dopravnej situácii a od roku 2001 som začala pracovať pre spravodajstvo ABC News ako asistentka hlavných správ.

Skutočným odrazovým mostíkom bol pre mňa 11. september 2001, keď sa udial útok na Dvojičky. Vybrali ma do veľkého tímu ľudí, ktorý v ten deň vyslali priamo do epicentra. Čakali sme tam až do nasledujúceho skorého rána a všetkým nám behalo mysľou: „Nevieš, čo sa stane, keď sa ďalší deň zobudíš.“ Vždy som bola veľmi aktívna, ale po udalostiach 11. septembra som si uvedomila, ako veľmi potrebujem väčšmi vyvážený život.

 

Čo ste urobili preto, aby ste našli rovnováhu?

Rozhodla som sa ísť sama na dovolenku do Talianska. Stále som túžila ísť do Vatikánu, veľmi ma zaujímal pápež Ján Pavol II. Na tomto výlete som stretla niekoho, kto sa mi zapáčil na prvý pohľad. Hoci to bol pomerne problémový vzťah, roky sme v ňom s prestávkami pokračovali. Keď sa zdalo, že všetko sa konečne utriaslo, a už sme sa rozprávali o svadbe, otehotnela som. Boli sme vtedy veľmi šťastní.

 

Čo sa stalo potom?

Keď som bola v treťom mesiaci, oznámili mi, že moje dieťa bude mať Downov syndróm. Bola som otrasená. Zlomilo mi to srdce. Pamätám sa, že tie dni som toho veľa nenaspala. A keď sa mi to podarilo, budila som sa s beznádejou, smútkom a strachom, ktoré mnou zmietali. Dusilo ma to. Mnohí ma tlačili do toho, aby som tehotenstvo ukončila. Nerobil to len môj ošetrujúci lekár, ale aj otec dieťaťa, čo bolo oveľa bolestnejšie. Keď vám niekto hovorí v takomto období, keď ste obzvlášť zraniteľná, že vaše dieťa by sa nemalo narodiť, láme vám to srdce.

 

Tlačili na vás, aby ste išli na potrat. Čo ste urobili?

Uprostred tohto všetkého, čo sa okolo mňa dialo, som si telefonicky dohodla konzultačné stretnutie ohľadom potratu. Po tom, ako som zavesila, som vo vnútri pocítila strašnú ťažobu. Úplná beznádej a zdrvenosť mi takmer nedali dýchať. Neviem vám to lepšie opísať.

 

Prečo ste napokon zmenili názor?

Vďaka ďalším ľuďom som sa lepšie pozrela do svojho vnútra. Dôležitú úlohu zohral najmä jeden kňaz, ktorý ma nenechal samu. A teraz už viem, že v tom čase veľa ľudí bombardovalo nebo modlitbami za mňa a bábätko. Silu modlitby nikdy netreba podceňovať. V mojom srdci vtedy prevládal strach. Bola som úplne zlomená. Poznáte tie rozprávky, kde na jednom pleci postavy sedí anjel a na druhom diabol? Skutočne to tak funguje. Na jednej strane mi diabol šepkal do ucha: „Toto všetko sa môže skončiť. Podstúpiš potrat a život pôjde ďalej. Všetko bude opäť normálne. Nemusíš sa s týmto trápiť. Môžeš mať druhé dieťa.“ A nechcelo to prestať. Bolo to ako obohraná platňa.

Kňaz mi odporučil, aby som sa obrátila na rehoľný inštitút Sestier života. Zavolala som tam a rozprávala som sa s jednou sestrou. Niekoľko týždňov som viedla zápas, striedavo som sa nakláňala raz na jednu, raz na druhú misku váh. Napokon sa mi však dostalo veľkej milosti. Opustila som svojho priateľa a presťahovala sa do kláštora Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v newyorskom Manhattane.

 

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa presťahovali do tohto ženského kláštora?

Potrebovala som priestor, aby som mohla počúvať Boží hlas. Potrebovala som vedieť odpoveď na moju otázku: „Pane, skutočne žiadaš, aby som sa stala slobodnou matkou dieťaťa s Downovým syndrómom?“ Viete, keď bývate v kláštore Najsvätejšieho Srdca, modlitba skutočne naberá na obrátkach. Či už to chcete, alebo nie. A ja som to chcela. Pamätám si, čo som cítila, keď som sa rozhodla presťahovať sa do tohto kláštora. Cítila som, ako zo mňa opadá ťarcha. Bolo to, ako keď poviete jednoduché áno. Pocítila som pokoj. Hádam to bola odmena za to, že som sa vzdala.

 

Ako ste prijali túto myšlienku, stať sa slobodnou mamou dieťaťa s Downovým syndrómom?

Sestry mi odporučili, aby som istý čas zotrvala v tichu. V prvé ráno u nich som sa pobrala do kaviarne. Personál ju práve upratoval. V tom čase som ešte bola veľmi citlivá na všetko, čo sa spájalo s Downovým syndrómom. Stále som sa s tým všetkým snažila zmieriť. Stála som teda v kaviarni a vyberala si, čo zjem. V jednej chvíli som od jedálneho lístka odtrhla zrak, a čo nevidím? Za oknom do kuchyne umýval dlážku chlapec s Downovým syndrómom! Pomyslela som si: „To si robíš srandu?!“

Nepamätám si to už presne, ale bolo to tak trocha trápne. Bola som už vo vyššom štádiu tehotenstva a v tej chvíli mi vypadla tácka. Zohla som sa, aby som to všetko pozbierala, a vtedy ku mne pristúpil ten chlapec, položil mi ruky na plecia a jednoducho ma objal.

 

Nič nepovedal?

Ani slovko. Spomínam si, že na chvíľu som zamrzla. Bol to normálny, vysoký, silný chlapec. Neviem, ako dlho sme tak stáli. Isto nie viac ako zopár minút, pretože potom si nás všimol jeho šéf a rýchlo k nám podišiel. „Nepoznáš ju. To nemôžeš. Prečo si to urobil?“ hovoril mu. Potom sa obrátil na mňa: „Mrzí ma to. Nič také sa nám ešte nestalo.“ Odišla som z kaviarne, potrebovala som byť sama. Posadila som sa a vtedy som si uvedomila: To bol Ježiš. Ježiš ma práve objal! Bola som zaskočená. Bola som si stopercentne istá, že to bol Ježiš. A čo sa týka otázky môjho rodičovstva, hoci som odpoveď vnútri tušila už pred tým, ako som odišla do ústrania, teraz som nemala žiadne pochybnosti. Cítila som, že mi je ľahko na duši.

 

Boli by ste dnes iná, keby nebolo Angela?

Úprimne, každý deň som vďačná Bohu, pretože Angelo ma zachránil. Naozaj. Je skutočne dôležité hovoriť aj o tom, že dieťa so znevýhodnením nás neoslabuje, práve naopak, posilňuje nás! Ako jednotlivcov, tak aj spoločenstvo. Bez Angela by som dnes určite nebola takou silnou osobou a nepochybne by som Boha nepoznala tak dobre.

 

Máte pocit, že sa na život pozeráte z inej perspektívy?

Jednoznačne áno. Teraz s ľuďmi väčšmi súcitím, som citlivejšia, trpezlivejšia a poslušnejšia. Nikdy som sa necítila byť práve materským typom, hoci som vždy túžila mať deti. Možno istá časť mňa spala a prebudila ju práve starostlivosť o Angela. Všimla som si na sebe isté vlastnosti, ktoré som si predtým až tak neuvedomovala. Niekedy sa správam neuvážene alebo som zvláštna. A Angelo taktiež. A tak niekedy napredujeme a inokedy zas cúvame. A taká je skutočnosť. Pasujeme do nej. Vďaka Angelovi je pod povrchom reality stále štipka radosti.

 

Ako podľa vás Angelo formuje váš prístup k svetu?

S Angelom v živote mi je mnoho vecí jasnejších a jednoduchších. Takmer každý deň ma na ulici niekto zastaví so slovami, aký je milý alebo ako sa mu páčia okuliare, ktoré nosí, alebo sa mu len pozdravia. Trápenie bežných dní takto popretkávajú nádherné chvíle, ktoré s ním zažívam. Napríklad vďaka Angelovi teraz po mene poznáme všetkých miestnych vrátnikov. Vždy ich pozdraví: „Ahoj, Steve! Dobré ráno, Carlos!“ Keby nebolo Angela, nepoznala by som ani Stevov, ani Carlosov príbeh. Obzvlášť perfektný je Carlos. Hoci s niekým telefonuje, keď zbadá Angela, ktorý ho chce pozdraviť, do slúchadla povie: „Och, prepáč, musím ísť. Musím pozdraviť kamaráta!“ Je to, akoby Angelo pomáhal vytvoriť taký svet, aký má byť. Svet bez zranení, problémov, pretekania sa, nepekných vecí a každodenného naháňania sa.

 

Máte pocit, že sa vám tak zjavuje krása?

Áno. A rovnako vidím aj to dobré, čo so sebou prináša utrpenie. Angelo si vždy všimne tých najviac utláčaných. Na našej ceste domov vídame jednu skupinu chudobných vozičkárov, ktorí sa stretávajú na istom rohu ulíc. Vždy sa pri nich zastavíme a povieme: „Ahojte!“ Viete, predtým by som sa nepristavila. Znevýhodnenia mi neboli príjemné. Práve preto som sa hádala s Bohom: „Z toho všetkého mi dávaš práve znevýhodnené dieťa? Mne? Vieš, že to nemám rada. Nie je mi to príjemné! Daj mi niečo iné!“

 

Ako sa zmenil váš pohľad na utrpenie?

Teraz, keď vidím niekoho trpieť, si uvedomím aj čosi iné. Myslím si, že ľudia, ktorí trpia, musia dobre poznať Boha. Viete, mám isté pochybnosti, či práve ten „jednoduchý“ život je skutočným darom. Angelo mal nedávno veľa bolestí, diagnostikovali mu artritídu. Pre Downov syndróm strávil hodiny na fyzioterapii, s logopédom a na nácviku aktivít, ktoré sú potrebné v bežnom živote. Deti, ktoré musia zápasiť s takýmito ťažkosťami – a verte mi, že je to tak od ich prvého dňa –, majú úplne iné detstvo. Som vďačná za všetky terapie. A hoci často nemá práve najľahší život, býva tým najradostnejším dieťaťom v miestnosti. Je skutočne silný. Angelo si užíva život.

 

Ako podľa vás vidí život Angelo?

Svet je pre neho jedna krása! Viete, bežný život je pre Angela celkom dobrý. Je veľmi sebavedomý. Jeho učitelia či terapeuti komentujú už roky, ako dobre sa cíti vo svojej „Angelovej koži“. Má oveľa viac sebavedomia, ako som ja kedy mala. Cíti sa v bezpečí a vďaka tomu je šťastný. Nie je komplikovaný. Priam stelesňuje jednoduchosť. Je to jednoduché. Poznáte to: „Mám ťa rád. Ty máš rada mňa.“

 

Rozmýšľam, či si ľudia, keď stretnú Angela, povedia: „Má v sebe niečo, čo by som chcel aj ja.“ Nebojí sa odmietnutia. Myslíte si, že ľudí priťahuje práve to?

Áno, a aj ja som vďaka tejto slobode viac sama sebou. Niekedy, keď cestujeme vlakom, sme hraví a pojašení. Keď na chvíľu prestanem a poobzerám sa dookola, vidím, že na nás zízajú. V ich pohľadoch čítam myšlienky: „To je skutočne taká šťastná? Nie je pomätená? Ako inak by mohla byť taká radostná a slobodná? Pozrite sa na jej dieťa. To jednoducho nejde dokopy.“ V dnešnej kultúre sa mať dieťa s Downovým syndrómom nerovná šťastiu. Môj syn je pre mňa nepochybne radosťou môjho života. Nikdy som si nedokázala predstaviť, že niekedy budem taká silná, chápavá a pokorná ako teraz. Pokorou myslím schopnosť učiť sa a poslušnosť, ktoré mi predtým chýbali. Dnes už poznám hlbokú radosť, ktorú so sebou prináša konanie Božej vôle.

 

Čo si myslíte, k čomu vás týmto Boh povoláva?

Cítim, že Ježiš chcel, aby som sa mu v našom vzťahu postupne odovzdala. Teraz už vidím, ako tkal nitky môjho života. Náš Boh nikdy nezasiahne do našej slobodnej vôle, môžeme si vybrať cestu, akú len chceme. Urobí však všetko pre to, aby zachránil svoje vzácne deti, ktorými sme všetci. Stále som ohromená tým, ako veľmi ma Boh miluje a ako jasne koná v mojom živote, odkedy som sa vybrala touto cestou odovzdanosti do jeho vôle.

Boh mal pre mňa iný plán, než by mi kedy napadlo. Zároveň by mi však v živote nenapadlo nič väčšie a lepšie ako to, čo si pre mňa pripravil. Vo svojom „druhom“ živote som si nikdy nepredstavovala, že raz budem mamou dieťaťa s Downovým syndrómom. No teraz už vidím, aký dokonalý je tento Boží plán. Úprimne, nemôžem uveriť tomu, že Boh dovolil práve mne byť Angelovou mamkou. Nie som si istá, čím som si zaslúžila toľké šťastie.