Cti svojho otca a svoju matku

Prikázanie, aby sme si ctili svojho otca i svoju matku, má v Knihe Exodus aj pokračovanie, v ktorom je ukryté prisľúbenie. Vieš, ako znie? „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“ Tak si ich cti a budeš dlho žiť…

Štvrté prikázanie z Desatora hovorí o tom, aby sme ctili svojich rodičov. Prvé tri prikázania nás učia, ako mať správny vzťah s Bohom, ďalšie nás učia, ako by sme sa mali správať k ľuďom. A práve úcta k rodičom je na prvom mieste v tej druhej skupine. Ale vieme, čo vlastne znamená ctiť si ich?

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi sa toto prikázanie nevzťahuje iba na našich biologických rodičov. Zahŕňa úctu k starým rodičom, svokrovcom, predstaveným, ale aj všetkým, ktorí nás vedú životom, sú pre nás autoritou či už v škole, alebo neskôr v práci. Ide o ľudí, ktorí nás do istej miery formujú, je teda logické, že by mali z našej strany pociťovať prejavy úcty.

Ako sa dá prejaviť úcta? Preukázaním svojej lásky a vďačnosti. Každý jeden človek má za čo svojim rodičom ďakovať. Aj keď si možno myslíš, že nemáš za čo ďakovať, tak už len za to, že ti rodičia umožnili narodiť sa. Bez Boha a rodičov by tvoj život neexistoval. Mnohí rodičia riešia otázku počtu detí. Ak žiješ, vedz, že si dostal priestor a máš byť za to rodičom vďačný.

Vlastne je to základ vďačnosti, ktorá našim rodičom náleží. Mala by z nej vyplývať láska a tiež poslušnosť, kým nedosiahneme vek dospelosti. Dospelé deti síce nie sú povinné poslúchať rodičov, ale ak im chceme prejaviť úctu, ich rady a usmernenia určite nebudeme prehliadať. Hoci deti sú spočiatku závislé od vzťahu s rodičmi, postupne, ako dospievajú, rastie aj ich nezávislosť. Deti nie sú majetkom svojich rodičov. Každý jeden človek patrí jedine Bohu.

Všetky tieto slová o láske a vďačnosti sú pekné, ale aby sme neostali iba pri nich, chcelo by to niečo konkrétnejšie. Niečo uchopiteľné. Tak teda, ak chceš prejaviť úctu, môžeš to robiť takto:

 

1. Prejavuj ocenenie

Komu dobre nepadnú slová uznania? Nebuďme na takéto slová skúpi. Nič nimi nepokazíme. Keď mamke hoci aj po každom obede poďakujeme a oceníme jej kuchárske schopnosti; verte, nezunuje sa jej to. Skúste potom raz zabudnúť. Buď vás mamka jemne podpichne otázkou, či bolo všetko v poriadku, alebo sa v skrytosti bude celý večer trápiť, čo urobila zle.

U mužov bývajú slová ocenenia zriedkavosťou. Zatiaľ čo ženy sa vedia vzájomne pochváliť, muži s tým majú väčší problém. Moja rada pre ženy znie: prevezmi túto úlohu aj za svojho muža. No a čo? Že pochváliš otca alebo svokra, keď doma niečo opraví? Lepšie, ako by tie slová nemal počuť vôbec. A navyše tým trochu vyprovokuješ aj manžela. Možno to nabudúce bude on, kto nebude chcieť ostať v hanbe a vysloví tie očakávané slová prvý.

Rodičia sa väčšinou snažia robiť pre svoje deti maximum. Obetovali pre nás už toľko. Môžeme im ďakovať aj za veci z minulosti, nie iba za to, čo práve teraz pre nás robia. Buďme pritom konkrétni. Povedzme napríklad: „Mami, ten koláč, ktorý si ma naučila piecť, mi pochválilo už toľko ľudí.“ „Oci, pamätáš, keď sa nám pokazil stôl? Keby som ťa vtedy nemohol sledovať pri práci, nikdy by som nevedel, ako to mám opraviť.“

 

 

2. Buďte v kontakte

Kontakty s rodičmi môžu byť veľmi hodnotné. No na udržiavanie blízkych vzťahov je potrebné vynaložiť aj nejaké to úsilie. Stretnutia sa nenaplánujú samy, slová zostanú nevyrieknuté, ak sa s druhou osobou nestretneme, hoci aspoň na diaľku cez telefón.

Počas roka je veľa príležitostí, ktoré možno využiť na stretnutie s rodičmi. Sviatky menín, narodenín, ale aj deň otcov a matiek či sviatky Vianoc alebo Veľkej noci. Alebo sa môžeme stretnúť iba tak, akoby bez dôvodu. Pretože skutočným dôvodom by nemala byť nejaká povinnosť, ale túžba stráviť spoločný čas.

Stretnutia s rodičmi by mali byť cielené a mali by mať prednosť pred inými aktivitami. Nezdá sa vám vari neúctivé, ak odmietneme návštevu rodičov z dôvodu, že práve nemáme voľné poobedie, lebo ideme s deťmi na výlet? Au, to zabolí.

V kontakte s rodičmi si treba dať pozor na niektoré úskalia. Veľkou pomocou bývajú rodičia najmä vtedy, keď sa z nich stanú starí rodičia. Neurobme si z nich však pestúnov! Čas, ktorí rodičia venujú nám alebo našim deťom, je tiež jednou z vecí, za ktoré im máme byť vďační. Ak sa nám však zdá, že sa nám dostatočne nevenujú, našou úlohou je prijať to, nie klásť podmienky a požiadavky. Všetko, čo pre nás a naše deti urobia, berme ako bonus, ktorý nám dávajú.

Ďalším úskalím je nesprávne nastavenie hraníc medzi manželmi a rodičmi. Stáva sa, že niekto býva viac v kontakte s niektorým zo svojich rodičov (poväčšine žena s mamou) ako so samotným manželom/manželkou. Má to byť môj manžel/manželka, kto bude o mne najviac vedieť, s kým budem všetko zdieľať. Nie mama či otec.

Áno, aj s rodičmi môžem stále udržiavať dôverný vzťah, ale treba si dať pozor, aby sa nestalo, že rozhovorov s rodičmi bude viac ako rozhovorov s manželom/manželkou. Manželia by si mali byť tou najväčšou oporou.

 

3. Odpúšťaj a snaž sa riešiť konflikty

Občas tie naše vzťahy aj poriadne zaškrípu. Rozdielnosť v názoroch, postojoch a pohľadoch na veci neraz preverí naše vzťahy. Najviac neúcty si rodič odnesie asi v čase puberty svojich detí. Ale aj neskôr sa naše názory budú líšiť.

Náročná býva aj oblasť výchovy detí. Aj vám sa zdá, že vaši rodičia sa správajú k vnúčatám úplne inak, ako sa správali k vám, keď ste boli deťmi? Svätý Benedikt z Nursie hovorí: „Mladší si majú ctiť starších, starší majú milovať mladších.“ Vzťahy s rodičmi a svokrovcami majú na samotnú rodinu veľký vplyv, bez ohľadu na to, či si to samotní manželia pripúšťajú. Našou snahou by malo byť, aby nám tieto vzťahy prinášali radosť a požehnanie, nie bolesť, nezhody a trápenie.

Nie je nutné, aby sme mali s rodičmi na všetko rovnaký názor. Základ je, aby sme sa vzájomne neodsudzovali za rozdielnosti. Keď sa nezhodneme, nenechávajme veci nedoriešené a nejasnosti neobjasnené. Komunikácia je kráľovnou všetkých problémov. Komunikácia vždy vyhráva nad mlčaním.

Z mlčania sa rokmi stáva zatrpknutosť, hnev a nenávisť. Domýšľať si, kto si čo myslí alebo ako čo navonok vyzerá, to nie je naša úloha. Neobviňujme. Pýtajme sa. Možno práve na tú otázku rodič už dlho čakal.

Viete, prečo človek zvykne opakovať chyby svojich rodičov? A to aj napriek tomu, že sa práve tým chybám snaží cielene vyhnúť? Vraj ak sa človek na čokoľvek v živote zameria, má sklon napodobňovať to – či je to dobré a či zlé.

Irituje ťa na tvojej mame, že ti volá desaťkrát za deň, a pritom sa pristihneš, že ty takisto vyvolávaš svojmu manželovi? Vadilo ti na ocovi, že na teba kričal, keď si bol dieťa, a teraz robíš to isté svojim deťom?

Iba vtedy, keď svojim rodičom uznáme, že aj oni robia chyby, že hriešnosť je prirodzenosťou každého človeka, a tieto ich chyby prijmeme a odpustíme im, ak sa niektoré z tých chýb dotkli aj nás, iba vtedy oslobodíme nielen seba, ale aj ich. Urob ty prvý krok v odpúšťaní. Aj to je prejav úcty.

 

 

4. Napĺňaj ich citové a telesné potreby

Staroba. V mnohom taká podobná detstvu. Tak ako sa rodičia starali o naše potreby, keď sme boli deťmi, v starobe takúto pomoc potrebujú oni od nás. Predtým sme my boli závislí na rodičoch, v starobe sú oni závislí na nás. Oplaťme im starostlivosť. V období staroby našich rodičov máme najviac príležitostí vynahradiť im lásku a obetu, ktorú oni preukazovali nám.

Naše životy sú pravdepodobne preplnené prácou, záľubami, starostlivosťou o deti. Životy našich rodičov však zostali akési prázdnejšie, odkedy sme vyleteli z hniezda. Najcitlivejšie obdobie v živote rodiča nastane vtedy, keď jeho partner zomrie. Strážme si vtedy svojho smútiaceho rodiča. Nedovoľme, aby do životov našich rodičov vstúpila samota. Buďme mu blízko tak, ako bol blízko on nám, keď sme boli ešte bezbranným dieťaťom v perinke.

A možno je v niektorých prípadoch potrebné starať sa o rodiča skutočne ako o malé dieťa. Kŕmiť ho, prezliekať, umývať a prebaľovať. Aj toto sú prejavy úcty. Nezabúdajme však, že v starobe je pre človeka najväčšou pomocou naša spoločnosť. V Knihe Sirachovcovej 7, 29-30 sa píše: „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj sa im ako aj oni tebe.“

 

5. Modli sa za nich

Tento prejav úcty voči rodičom býva snáď najzanedbávanejší. Tento prejav úcty voči našim rodičom môže zároveň toho najviac ovplyvniť. Vnášajme do našich vzťahov duchovno. Nenechávajme ich iba na pozemskej úrovni. Modlitba príhovoru, keď sa úprimne za niekoho prihovárame, pohýna srdcom Boha a zároveň pohýna aj srdcom mojím. V modlitbe máme odovzdať aj naše sklamania či zranenia.

Modlitba, v ktorej sa nás dotýka sám Všemohúci, mení naše pokrivené pohľady a postoje. Modlitba za našich rodičov otvára Bohu naše a aj ich srdcia. A čo viac by sme si mali priať pre našich rodičov ako večný život v nebi? Vyprosujme si dobré vzťahy, porozumenie, lásku, odpustenie. Vyprosujme rodičom, aby boli otvorení Božím dotykom, aby aj v chorobe, ak na nich doľahne, vedeli nájsť zmysel. Vyprosujme im, aby kráčali v ústrety Bohu.