Čriepky zo života Jána Máriu Vianneyho

Ešte nedávno nezvykla relikvia srdca Jána Máriu Vianneyho opúšťať Ars, kde je uložená, na viac dní. Ani ju neposkytovali na putovanie iným krajinám. Zmena nastala až v roku 2014, keď štrnásť dní putovala po Českej republike. Z toho dôvodu v Arse nemali ani relikviár, ktorý by mohli zapožičať pre putovanie, a každá krajina si ho musela vyrobiť.

Hoci už aktuálne dostali od Talianov relikviár, ktorý môžu používať, Slováci chceli zachovať tradíciu a vyrobiť si svoj vlastný. Na jeho stvárnení pracuje František Moško, kňaz z farnosti Kúty. Aj on mal sprevádzať relikviu po Slovensku spolu so Samuelom Brečkom z hnutia Modlitby za kňazov, ktoré putovanie organizuje. Púť sa presunula kvôli COVID-19 na ďalší rok.

 

ŽIVOT ARSKÉHO FARÁRA

Ján Mária sa narodil 8. mája 1786 vo francúzskom mestečku Dardilly v rodine zbožných a dobrých ľudí, ktorí mali okrem neho ešte päť detí. Každé z ich detí dostalo k menu aj zasvätenie Panne Márii a odmalička boli vychovávaní nábožne a s vierou.

Ján mal už ako malý chlapec záujem o duchovné veci. Hoci mal prudkú povahu, snažil sa ju skrotiť a jeho poslušnosť neskôr dávala mama za vzor aj ďalším súrodencom. V čase Francúzskej revolúcie sa ešte viac modlili, chodili na sväté omše a vo svojom dome rodina ukrývala kňazov.

Jánovi zverili otcovo stádo, nosil so sebou sošku Panny Márie a spolu s ostatnými pastierikmi sa modlili a vytvárali procesie. On bol ich vodcom, neraz ich aj napomínal a vyzýval k poslušnosti. Delil sa s nimi o to, čo mal.

Navštevoval súkromnú školu v dedine, ako trinásťročný prijal prvé sväté prijímanie a ako dvadsaťročný birmovanie. Po birmovke pomáhal doma na gazdovstve, ale túžba po kňazstve v ňom neutíchala. Hoci matka mala z toho radosť, otec sa zdráhal pustiť ho – nemali peniaze na štúdium, Ján mal už veľa rokov a otec ho chcel mať doma. Urobili kompromis a začal chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú zriadil farár Charles Balley.

Tu však nastali problémy – mal slabú pamäť, medzery vo vedomostiach, kameňom úrazu bola najmä latinčina. Odvahu mu dodala púť k hrobu svätého Františka Regis a jeho výsledky sa zlepšili. Avšak v roku 1809 musel narukovať, na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách. Učil deti a povzbudzoval ich. Štát ho považoval za dezertéra, takže sa musel skrývať. Amnestiu dostal v roku 1811 a mohol sa vrátiť domov.

Potom ako dvadsaťšesťročný študoval filozofiu Verrieres, nastúpil do seminára v Lyone. Stále mal však problémy so štúdiom, nepostúpil do vyšších ročníkov. Nepomohlo ani domáce doučovanie, ale zabralo skúšanie vo francúzštine. Predstavení videli Jánovu zbožnosť, takže sa mohol stať subdiakonom, diakonom a v roku 1815 bol vysvätený za kňaza.

Na prvé miesto nastúpil ako kaplán do Écully. Spovedať nemohol od začiatku, ale až neskôr. Mnohí za ním chodili po radu či duchovnú pomoc. Po troch rokoch bol administrátorom obce Ars-Dombes. „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“ s takýmito slovami ho tam posielali.

Bezbožná dedinka, štyri krčmy, dvestotridsať obyvateľov, tridsať kilometrov od Lyonu. Arský farár vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším, spával na zemi, desať rokov si varil rovnaké jedlo, skracoval si spánok a pred spaním sa bičoval. Svojou zbožnosťou a modlitbou bojoval proti nezriadenosti a hriešnosti v malej dedinke. Avšak mnohým prekážal a na biskupský úrad písali svoje zlomyseľné listy plné sťažností.

Jeho práca priniesla ovocie – kostol sa začal napĺňať, ľudia prestali v nedeľu pracovať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky, ustali kliatby. Založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty z farnosti, na čo použil svoje dedičstvo.

Jeho kazateľská činnosť a misie v okolitých farnostiach sa začínajú v roku 1820. Potom vypukla v roku 1832 vo Francúzsku cholera a mnohí začali hľadať útechu práve u Vianneyho. Práve tu tkvie začiatok pútí do Arsu – začali tam prichádzať ľudia z celého Francúzska. Žiadali si od neho sviatosť zmierenia i duchovné povzbudenie a radu. Pre množstvo ľudí mu poslali ako výpomoc mladšieho kňaza, neskôr aj viacerých misionárov. Dvakrát chcel z farnosti odísť, lebo bol presvedčený o svojej ničotnosti, ale farníci ho nepustili.

Mal dar čítať vo svedomí ľudí, v spovednici strávil počas tridsiatich rokov šestnásť až dvadsať hodín denne. Ján popritom zažíval mnohé útoky od Zlého – ustali až posledné roky jeho života.

Zomrel v Arse 4. augusta 1859 s úsmevom na perách vo veku sedemdesiattri rokov, v povesti svätosti. Na ceste do večnosti ho vyprevádzali tisíce pútnikov. Pochovali ho v Arse vo farskom kostole, ako si želal. Toto miesto sa stalo centrom mnohých pútí.

Za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 1905 a za svätého v roku 1925. Jeho neporušené telo je dodnes vystavené v novej bazilike v Arse.

 

 

KŇAZ JE LÁSKOU KRISTOVHO SRDCA

„Kňaz je láskou Kristovho srdca,“ povedal arský farár. Na inom mieste zas hovorí: „Kňaz je niečo také nesmierne, že keby to on sám pochopil, zomrel by.“ Kňazstvo (ako aj ostatné sviatosti) si nesmierne vážil a učil aj ľudí, aby mali voči nemu úctu, aby sa veľa modlili za kňazov, aby boli skutočne svätými kňazmi: „Dobrý pastier, duchovný pastier podľa Ježišovho Srdca, je tým najväčším pokladom, aký môže dobrý Boh darovať farnosti. Je jedným z najvzácnejších darov Božieho milosrdenstva.“

Pre jeho život bola charakteristická aj horlivosť za duše, ktoré mu boli zverené. Neváhal sa za ne obetovať, hodiny presedel v spovednici, aby im poslúžil a sprostredkoval odpustenie: „Keby som bol jednou nohou v nebi a bolo by mi povedané, aby som šiel znovu na zem, aby som tam obrátil jedného hriešnika, vrátil by som sa.“

 

BOH SÁM BEŽÍ ZA HRIEŠNIKMI

Vo svojej pastoračnej horlivosti obzvlášť zdôrazňoval Božie milosrdenstvo: „Je ľahšie prísť do neba ako do pekla, také nesmierne je Božie milosrdenstvo.“ Pre tých, ktorí boli znechutení zo svojich hriechov a pochybovali o Božom milosrdenstve, mal takéto slová: „Dobrý Boh vie všetko. On vie ešte predtým, ako idete na spoveď, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Boha, ktorý sa dobrovoľne rozhodol zabudnúť na budúcnosť len preto, aby nám odpustil.“ Jeho pokornou odpoveďou na davy prúdiace k jeho spovednici bolo: „To nie hriešnik sa vracia k Bohu s prosbou o odpustenie; to skôr Boh sám beží za hriešnikmi a pôsobí na nich tak, aby sa k nemu vrátili.“

Rovnako zdôrazňoval aj lásku k Eucharistii a veľa hovoril i o Božej láske: „Keby sme vedeli, ako nás miluje Boh, zomreli by sme od radosti.“ No popritom vo svojom živote zažíval skutočne mnoho utrpenie, ktoré niesol s láskou a spájal sa v ňom s Ježišom: „Trpieť s láskou, to znamená prestať trpieť. Utekať pred krížom – naopak – znamená, že ním bude človek privalený. Treba si prosiť lásku ku krížu. Vtedy sa on stane sladkým. Ja som to skúsil počas štyroch alebo piatich rokov. Osočovali ma a protivili sa mi. Mal som kríže, mal som ich viac, ako som ich mohol uniesť. Začal som prosiť lásku ku krížom a bol som šťastný.“

Muž modlitby, utrpenia, sviatostí, obety, lásky – svätý Ján Mária Vianney, oroduj za nás!

 

SLOVÁ ARSKÉHO FARÁRA

Spôsob, ako sa stať skutočne dobrými a svätými už tu na zemi, spočíva v prijímaní všetkého, akoby to pochádzalo priamo z Božích rúk. Mýlia sa tí, čo vidia v druhých kresťanoch, vo svojich bratoch nepriateľov a len tých zlých. Ježiš Kristus to tak nerobil ani v deň svojho utrpenia.

Kto má lásku, usiluje sa čo najmenej zarmucovať druhých, pretože láska je kráľovským plášťom, ktorý môže zakrývať chyby bratov, a nikdy nedovolí, aby sme sa pokladali za lepších, ako sú ostatní.

Je veľa nábožných ľudí, ktorí sa pravidelne spovedajú a pristupujú k svätému prijímaniu, ale nekonajú skutky viery a milosrdnej lásky. Sú ako zakvitnuté stromy. Myslíte, že budú mať toľko ovocia ako kvetov? To totiž nie je to isté…

Dušu človeka môže živiť len Boh. Iba Boh jej postačí, iba Boh ju môže naplniť. Iba Boh môže uspokojiť jej hlad.

Kríž je tou najpoučnejšou knihou, akú môže človek čítať. Kto nepozná túto knihu, je nevedomec, aj keby prečítal všetky ostatné knihy. Všetko je dobré, ak správne nesieme svoj kríž.

Nikdy nebol nikto zatratený preto, lebo spáchal príliš veľa zla, ale preto, lebo neprijíma ponuku milosrdného Boha, ktorý mu chce odpustiť.

Kto povie: „Dopustil som sa mnohých hriechov, dobrý Boh mi nemôže odpustiť,“ sa vlastne rúha. Je to určovanie hraníc Božiemu milosrdenstvu, ktoré neexistujú. Ono je nekonečné.

Naše chyby sú ako horčičné zrnko vedľa hory Božieho milosrdenstva.

Keby človek lepšie rozumel tajomstvu Eucharistie, zomrel by od lásky. Pochopíme to až v nebi – aká škoda!

Aj my sa máme viac snažiť, aby svätá omša a Eucharistia boli pre nás skúsenosťou stretnutia. Stretnutia s Bohom, ktorý chce, aby sme mali skrze neho život v plnosti. Je to hlboká túžba, ktorá je vpísaná do duše každého človeka.

Súkromné modlitby sa podobajú slame rozhádzanej po poli. Keď sa zapáli, plameň je slabý. Ak však zozbierame slamu do snopu, oheň je jasný a vznešene stúpa k nebesiam. Taká je spoločná modlitba.

 

…

Použité zdroje: zivotopisysvatych.sk, Svätci milosrdenstva

Foto: modlitba.sk