Čomu ma naučili Rómovia
Dostala sa k Rómom zvláštnou cestou vďaka hľadaniu svojho bývalého „dieťaťa“ z detského domova vo Vranove nad Topľou. Dnes sa od Rómov učí ako žena aj ako človek. Zápisky Renáty Ocilkovej (46) by mohli byť na knihu.
Autorka: Renáta Ocilková / redaktor Mária Kohutiarová
Nedávno mi zavolal kamarát z jednej rómskej komunity v malej dedinke na východe Slovenska, že čakajú dieťatko a či by sme im nevedeli pomôcť s detskými vecičkami. Oslovila som kamarátky, čo mali nedávno malé deti, sami sme dali dokopy všetky detské vecičky vrátane kočíka, čo ešte máme po našom najmladšom, a pri najbližšej príležitosti som ich tomu kamarátovi odviezla na severovýchod Slovenska. Vnímala som to len ako jednu z mojich návštev v rómskej osade, keď som aj niečo priniesla. O Rómoch sa hovorí, že pri stretnutí okamžite nastavujú ruku, aby niečo dostali.
Keď som vyložila veci z auta, môj kamarát nastavil ruku. Ale nie preto, aby niečo dostal, ale aby sa odvďačil. S dojatím a so slzami v očiach mi dával peniaze na benzín. Musela som sa dlho brániť, aby ich zobral späť. Myslel to úprimne. Bol dojatý z toho, že som merala tú cestu, že mi za to stál. „Veď on je len Róm a býva tak ďaleko od cesty…“, ako mnohí Rómovia o sebe pokorne hovoria, zmýšľajú…
…………
„Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ Jak 4, 6
V lete sme organizovali vzdelávací seminár pre rómske ženy. Sú to ženy z viacerých marginalizovaných rómskych komunít na východe Slovenska. Ale predovšetkým sú to ženy, ktoré už pred rokmi spoznali Pána Ježiša, vydali mu svoj život a vydali sa na cestu s ním, aj keď je to často cesta úzka a tŕnistá.
Na začiatku seminára sme sa zahrali hru, v ktorej sme sa podelili do dvojíc podľa počtu detí. Na moje veľké prekvapenie žiadna z rómskych žien nemala viac ako šesť detí. Aj tá 6-detná bola len jedna. Päťdetná bola moja kamarátka spoluorganizátorka z Bratislavy. Priemer ďalších žien bol tri deti. A tak som sa ich po čase priamo opýtala: „Čo je pravdy na tom, že rómske ženy rodia 12 detí do blata a potom sa o ne nestarajú? Keď tu predo mnou stoja vzorné maminy a babky s takým počtom detí, ako je v našom spoločenstve v Bratislave…“
A ony mi na to jedna po druhej rozprávali svoje príbehy: keď sa obrátili a zistili, že život je dar, začali prehodnocovať svoj doterajší prístup k deťom, k životu. Tie, čo boli po sterilizácii, činili pokánie. A tie, čo mali vnútromaternicové teliesko, išli si ho dať vybrať. V gynekologickej ambulancii síce narážali na nepochopenie a prehováranie, aby to nerobili, ale napokon sa to podarilo. Potom sa však začali báť, že znova otehotnejú. Vtedy im manželka gréckokatolíckeho kňaza povedala: „Nebojte sa, keď to cítite tak, že by ste ďalšie dieťa nezvládli, naučím vás niečo, podľa čoho budete môcť žiť a budete spokojné.“ „A naučila nás prirodzené metódy plánovania rodičovstva,“ dodala jedna z nich.
„A čo na to tvoj manžel?“pýtam sa s úžasom. „Manžel sa tak rozhodol tiež. Žije so mnou prirodzenú metódu,“ vysvetlila Irenka, Janka, Alenka…
………
Boh nás dvíha do nekonečných výšok. Nadprirodzené a Božie môže zvíťaziť v každom jednom z nás.
Vystúpila som z auta v malebnej spišskej obci a moju pozornosť upútal rómsky muž pletúci koše z vŕbového prútia. Hneď sme sa dali do reči a on mi pri pletení začal rozprávať svoj príbeh: že má veľa vnúčat, ale len päť detí. Mal by aj viac detí, ale dvanásť rokov sedel v base. Spozornela som.
„Prečo ste sedeli?“ pýtam sa so záujmom.
„Dopichal som policajta.“ Zrak mi padol na jeho nôž, čo mal položený pri sebe. Zovrelo mi hrdlo a rýchlo som sa poobzerala, kam ujdem, keby náhodou zas zoskratoval. On však v príbehu pokračoval: „Mal som 18, pobili sme sa v osade, prišli nás riešiť policajti…, ale to bolo hlavne preto, lebo vtedy som ešte nepoznal Boha,“ dodal jedným dychom.
„A teraz už poznáte Boha?“ zalial ma pokoj.
„Áno, poznám. Potom prišiel do našej dediny perfektný farár, ohlasoval nám Ježiša Krista, žil s nami, všetko s nami robil. Uveril som v Boha. Dal som sa pokrstiť. Potom ma otec biskup pobirmoval. Volám sa Lojzo, ale v Kristovi som Peter!“ vyhlásil hrdo a presvedčivo. „Keď som uveril v Ježiša, začal som nosiť na krku krížik, na takejto šnúrke,“ a ukázal mi šnúrku z topánok. „Ale jedna od nás, čo už 14 rokov žila s mužom a nemali deti, sa mi posmievala. Ja som jej na to povedal, že preto nemá deti, lebo si nectí kríž Ježiša Krista. Vtedy sme sa rozhodli – my, čo sme v uverili v Ježiša, že sa budeme za ňu modliť a ona uvidí, kto je pravý Boh!“ pokračoval Lojzo. „Nič sme nejedli, len sme pili vodu.“
„Postili ste sa,“ dodala som.
„Áno, postili.“
„A veľa sme boli za ňu na kolenách.“
„Činili ste pokánie,“ dodala som dojatá.
„Áno. A modlili sme sa za ňu,“ hovorí Lojzo. „O tri mesiace nám prišla ukázať bruško. Taký je náš Boh.“
Vrátila som sa domov, k nášmu spoločenstvu. Porozprávala som im Lojzov príbeh. O pár dní sme sa začali postiť na istý úmysel…
……..
„…ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ (1 Kor 27 – 29)