Čo za ženu je vlastne tá manželka?

My, muži, bežne používame slová „žena“ a „manželka“ ako synonymá. Boli by sme však veľmi prekvapení, aký veľký rozdiel je medzi nimi. Manželka, to nie je len taká hocijaká žena!

Božie slovo nám prikazuje: „Muži, milujte manželky!“ Už sme si povedali, že na takúto výzvu dokáže odpovedať len skutočný muž. A tiež sme si povedali, čo má Boh na mysli, keď hovorí: „Milujte!“ Dnes sa pozrieme, koho to vlastne máme milovať. Čo za ženu je vlastne tá manželka?

Manželka je veľmi špecifická osoba v našom živote. Z hľadiska pokrvnosti je to úplne cudzí človek – na rozdiel od našich rodičov, detí či súrodencov. Tých si nevyberáme. Tých máme. Manželku si vyberáme. Nejaká žena sa nám páči, zamilujeme sa, oslovíme ju. Keď dostaneme pozitívnu odpoveď, začneme spolu chodiť. A keď sa všetko uberá dobrým smerom, zasnúbime sa a nakoniec sa zoberieme.

Predpokladom lásky je slobodná vôľa. Manželstvo z prinútenia by bolo neplatné. Preto sa kňaz pýta hneď na začiatku sobášneho obradu oboch snúbencov pred Bohom a Cirkvou: „Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“

My si však často pletieme slobodu so svojvôľou. Beriem si ťa, lebo ja to tak chcem, lebo mne sa to tak páči, mne to tak teraz vyhovuje. Avšak v Biblii vidíme veľa kľúčových rozhodnutí, ktoré boli slobodné, ale neboli svojvoľné. Jedno z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré kedy človek urobil, vyjadrujú slová: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26, 39)

 

Krásne to vidieť aj na príklade svätého Jozefa. Ten mal o manželstve svoju predstavu a svoj plán: „Jozef bol človek spravodlivý a nechcel Máriu vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku…“ Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ (porov. Mt 1, 19-24)

My sme však dnes naučení zmýšľať skôr tak, že si manželku „berieme“, než by sme ju „prijali“. Už tu potrebujeme zásadnú zmenu zmýšľania. Žena sa nestáva tvojou manželkou aktom svojvôle, ale aktom prijatia Božej vôle. Manželku prijímame.

Sme manželmi, lebo nás Boh povolal a my sme odpovedali. Je to jeho vôľa, ktorú sme my prijali za svoju, s ktorou sme sa stotožnili. Božia vôľa je pevná. „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.“ (Rim 11, 29) Nemení sa podľa okolností a ľudských vrtochov. Preto je oveľa istejšie zmýšľať o manželstve ako o Božej vôli, o Božom povolaní. Ak by sme totiž vychádzali z toho, že sme manželmi z našej svojvôle, lebo sme my chceli, lebo sa nám páčilo, ľahko môžeme prísť k tomu, že sa naša vôľa zmení, že teraz už nechceme, už sa nám to nepáči.

Tvoja manželka je žena, ktorú ti dal Boh. Boží dar. Aj Adam tak hovoril Bohu: „Žena, ktorú si mi dal…“ (Gn 3, 12) A naozaj, tak to je. „Pán, Boh, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi.“ (Gn 2, 22) Tvoja manželka je žena, ktorú ti do života poslal Boh a ty si ju prijal ako Boží dar.

Manželka nie je teda „tvoja“ žena; žena, ktorú si si ukoristil, ktorú si uniesol, ktorú si si zaslúžil či kúpil; ktorú máš, lebo si si zmyslel, lebo si ju jednoducho chcel. Máš ju preto, lebo ti ju Boh daroval. Modli sa, aby si mal tento postoj v srdci. Modli sa, aby si hlboko pochopil rozdiel medzi „tvojou“ ženou a manželkou od Pána.

 

Aby sme to nechápali zle, manželka nie je nejaký nesvojprávny človek, otrok, maloleté dieťa. Je dospelá, samostatná, slobodná osoba. Stala sa Božím darom preto, že aj ona sa slobodne rozhodla darovať. Seba tebe. Bolo to jej rozhodnutie. Tak ako napríklad v prípade Izákovej nevesty: „Zavolali teda Rebeku a opýtali sa jej: Chceš ísť s týmto mužom?“ Ona odpovedala: „Chcem!““ (Gn 24, 58) Dáva sa ti, lebo chce. A rovnako ako ty, aj ona pri sobáši slobodne prijíma teba.

Nestáva sa tvojou otrokyňou. Zostáva slobodná. Jej rozhodnutie je záväzkom, ktorý ju samu vážne viaže v jej vnútri, ale tebe nedáva voči nej žiadne vlastnícke práva. Nedáva ti právo nútiť ju do niečoho, niečo od nej vymáhať, robiť na ňu nátlak, manipulovať ňou alebo ju nebodaj vydierať.

Aj ty si slobodný. Boh ti manželku nenanucuje. A ty si musíš povedať, či považuješ konkrétnu ženu za Boží dar pre teba. Ty sa musíš slobodne a veľmi zodpovedne rozhodnúť, či ju prijímaš – celú a na celý život. Rozhodnúť sa, že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života a že ju nikdy neopustíš.

Nemáš však právo odmietať Boží dar, ktorý si už raz záväzne prijal. Tu totiž nejde o vec, ktorú možno vrátiť či vymeniť, ale o osobu, a to k tomu ešte takú, ktorá sa ti dala totálnym spôsobom, celá.

Žena, ktorú máš milovať, nie je len taká hocijaká žena. Je to tvoja manželka. Boh ťa nenúti, aby si takto miloval každú ženu, ale prikazuje ti, aby si miloval ženu, ktorú si sa rozhodol prijať – svoju manželku. Teda ženu, ktorú ti daroval on a ktorá sa ti celá darovala aj sama.

 

* * *

 

Kompletný text o manželke nájdete v najnovšej knihe Muži, milujte svoje manželky. Objednať si ju môžete v našom internetovom obchode.