Čo sme sa naučili o manželstve vďaka tancu

Dvaja tanečníci, jedna melódia. Jeden pohyb, ktorý spája dve osoby. Opätky klopkajú, prsty lúskajú, hudba víri vzduchom a poháňa pár vpred – a k sebe.

Niet divu, že tanec a romantika idú ruka v ruke. Jane Austenová napísala, že obľúbiť si tanec je určitým spôsobom prvý krok k zamilovaniu sa – táto skutočnosť sa odráža aj v tradíciách, ako napríklad prvý tanec manželov na svadbe. Aktivita, ktorú spájame so začiatkom lásky, sa objavuje znova, keď sa láska naplní.

Prvý tanec s mojim manželom sa odohral dávno pred našou svadbou. Po našej prvej spoločnej valentínskej večeri sme pozerali na YouTube tutoriály ako tancovať „Thriller“ od Michaela Jacksona. Odtiahli sme gauč v jeho malom staromládeneckom byte a strávili hodiny smiechom a (neúspešnými) pokusmi o „moonwalk“ a o majstrovské prevedenie Jacksonovho nenápadného mykania hlavou. Bola to len zábava, zároveň to však bol začiatok synchronizácie našich krokov. Začali sme komunikovať pohybom, hýbať sa v súlade.

O niekoľko rokov neskôr nám práve toto bolo dookola prízvukované počas manželskej prípravy: že v manželstve budeme konať ako jeden.

Neviem ako vy, ale toto pre mňa bol (a stále je) náročný koncept na pochopenie. Áno, rozumela som, že naše bankové účty sa spoja a že sa nasťahujeme do toho istého domu a že si budem mesiace zvykať na nové priezvisko. Ale my dvaja? Byť jedným? Sme dosť odlišní. Sme jedinci. Tak veľmi som nad tým rozmýšľala, až mi to napokon nedávalo žiadny zmysel.

// Čítajte celý text //