Čo poradiť niekomu, kto sa v živote stratil?

V septembrových novinách v rubrike Špeciál+ sa venujeme téme „stratenej generácie“. Ide o ľudí, ktorí bezcieľne „plávajú“ životom, často nepoznajú svoje životné povolanie a možno ani nemajú záujem hľadať ho. V dotazníku sme požiadali čitateľov a priaznivcov Slova+, aby sa vyjadrili, čo má podľa nich stratený človek robiť.

Niektorí odpovedajúci tému zobrali skôr z pohľadu, ako sa rozhodnúť v povolaní do manželstva. Jasné, že stratenosť v živote nie je len o tom, že nemáme muža, ženu v istom veku. Predsa sa však pozrime najprv na rady pre nezadaných:

„Ak človek ‚single‘ hľadá budúcu manželku (manžela), rozhodne by som odporučil ísť na nejaký dobrý festival mladých. Ak niekto nemá rád hudbu, tak je napríklad aj účasť na svätých omšiach krásnym príkladom toho, kde môže človek nájsť svojho budúceho životného partnera, existujú mládežky, univerzitné pastoračné centrá (UPC), kde chodí mnoho mladých ľudí, ktorí možno hľadajú tie isté hodnoty v budúcom životnom partnerovi (partnerke),“ radí skúsený respondent.

Ďalej vidí, že sa v tejto situácii treba modliť: „Určite nie je dobré zostať iba doma ‚na zadku‘, v mamahoteli a strácať čas čakaním na Godota. Mnoho mojich priateľov našlo svojich životných partnerov aj cez sociálne siete a doteraz žijú šťastne v manželstve.“

 

NEMAŤ PREHNANÉ NÁROKY

Iná odpovedajúca píše: „Ak človek túži byť v manželstve, partnera si nájde. Ak sa mu zdá, že žiaden kandidát v okolí nie je ideálny, tak treba pracovať na sebe. Boh vidí túžby srdca a ak mu človek odovzdá to, po čom túži, on sa postará.“

V ďalšej rade od mladej čitateľky stojí: „Každému aspoň podvedome chýba druhá polovička, aj keď sa mnohí ‚singles‘ tvária nezávisle, že im je takto dobre. Keď si úprimne priznajú, po čom v skutočnosti (nie povrchne) túžia, je to krok k realizácii. Pokiaľ je to naplnenie života inak ako v manželstve a rodine, je to úplne v poriadku, ale nemôže to byť neúprimné vyhodnotenie životného cieľa. Ak sa rozhodli, že pohnú so svojím životom a naplnia ho iným človekom, odporúčam nasledovné kroky: Najprv sa musia postaviť na vlastné nohy, čiže odsťahovať sa od rodičov a dospieť do štádia samostatného jedinca. Potom by mali prijať realitu, že nikdy nenájdu ideálneho partnera podľa vlastnej, nereálnej predstavy, veď ani oni sami nie sú dokonalí. Mali by si všímať aj ‚menej dokonalých‘ ľudí okolo seba a proaktívne sa o nich zaujímať. Tu často vznikajú pekné, trvácne vzťahy. Len si slobodný muž či žena musí uvedomiť, že mnohé nároky má mimo reality a že si aj do veľkej miery môže za stav, v ktorom sa nachádza. Prvý krok vždy musí človek urobiť predovšetkým voči sebe, čiže snažiť sa zlepšiť svoj život. Aj Boh mu potom nečakane môže poslať do cesty budúceho manžela (manželku). Nikto nikdy nevie, kedy si z neho Boh vystrelí. Myslím si, že má veľký zmysel pre humor, potvrdia to mnohí, ktorým pripravil prekvapenie do konca života.“

 

 

ZMENIŤ PROSTREDIE

Ďalší „poradcovia“ videli riešenie hlavne v modlitbe a v nájdení si vhodného spoločenstva.

Stratený človek by mal podľa odpovedajúceho vykročiť v odvahe. „Mal by sa odsťahovať od rodičov napriek tomu, že je to finančne nelogické, uchopiť svoj život, svoje sny a plány a žiť ich. Modliť sa, aby mu Boh ukazoval správny smer, modliť sa za manžela (manželku), zasvätený život a niečo konkrétne pre to aj robiť. Nesedieť doma na zadku a nečakať, že mi môj životný partner príde zazvoniť na dvere. Neutápať sa v samote. Byť možno v niečom aj opatrný, ale dávať ľuďom a vzťahom šancu.“

Niekto by poradil spoločenstvo, ktoré vie stratenému človeku pomôcť.

„Treba si nájsť spoločenstvo, blízkych priateľov, ktorí pracujú na nejakej vízii, a pripojiť sa k nim. Najskôr pracovať na inej vízii, kým nájdem tú svoju.“

Ďalší by stratenému človeku poradil, nech sa spýta sám seba, ako chce, aby si ho ľudia pamätali.

V radách od čitateľov znie aj potreba zmeniť na istý čas prostredie, v ktorom stratený človek žije. Mohol by aj zmeniť prácu a hlavne sa veľa modliť za správne rozhodnutie a smerovanie vo svojom živote.

 

BYŤ K SEBE ÚPRIMNÝ

„Treba prevziať zodpovednosť za svoj život, nezvaľovať vinu na iných, prečo sa im v živote nedarí, neospravedlňovať svoje správanie zraneniami,“ znie ďalšia rada.

Niekto z respondentov vidí dôležitosť v prepojení s rodičmi. „Musí sa odtrhnúť od rodičov a byť samostatný. To treba naučiť rodičov. Odprevadiť dieťa do života, nie do podkrovia.“

Zdá sa, že väčšina odpovedí je spojená s tým, že stratený človek si má sám alebo pomocou spoločenstva nejako pomôcť. Ak sa to nedarí ani v kombinácii s modlitbou, je možnosť nájsť si vhodné duchovné cvičenia, zaujímať sa, kde sa robí pastorácia mladých, požiadať o radu, vedenie skúsenejších.

Ak sa stratený človek sám nevidí a nepripúšťa si svoju stratenosť, tak mu treba v úprimnosti povedať pravdu. „Mal by začať malými krokmi, robiť to, čo je potrebné, správne a užitočné (hoci nie vždy príjemné) pre seba a svoje okolie. Zmysel života si nájde postupne, asi sa bude aj meniť, ako bude on osobnostne (alebo aj duchovne) rásť, napríklad v Bohu, v konaní a šírení dobroty, v sebarozvoji. Pri tom všetkom si myslím, že je veľmi potrebné, aby bol človek sám k sebe naozaj úprimný, ale ak to nedokáže, aby mal niekoho, kto mu nastaví zrkadlo, keď bude treba,“ píše sa v inej odpovedi.

Niekomu v ťažkej situácii pomohla viera v Boha. „V ňom som hľadala odpovede, načo som tu, na čom v živote skutočne záleží, a stanovila som si hodnotový rebríček. A potom som išla za tým. S manželom máme veľa priateľov, ktorí sú slobodní alebo zaseknutí, lebo je im v tom dobre. Lebo je to pohodlné a nič ich to nestojí. A sú to ľudia, ktorí neobjavili sebahodnotu, zmysel života, jednoducho sú tu, ale nevidia do budúcna, čo by chceli robiť. Mali by to hľadať a pýtať sa sami seba, čo so svojím životom.“