Čo môže dať dobré manželstvo iným?
Možno na mnohé veci nedovidíme. A mali by sme. Pretože to, ako žijeme ako manželia, nie je iba o nás dvoch. Ba dokonca ani len o našej rodine. Sú momentky, ktoré by nás mali posúvať dopredu, ak vidíme dobre srdcom.
Krásna, alebo nie?
Veľká rodinná akcia, plno manželských párov. Pár, ktorý prednáša ostatným, má už svoj vek. Zrazu manžel hovorí: „Moja manželka už nie je krásna, je stará.“
Kým sa spamätá, postaví sa mladý muž a oponuje: „Nemáte pravdu. Vaša manželka je krásna, len jej krása sa mení a zreje. Sú na nej podpísané všetky stopy vášho manželstva a to ju robí nádhernou. Pozrite sa lepšie.“
Zmätený starší manžel zmĺkne, pozrie na svoju manželku. Tá ma v očiach slzy vďaky a usmieva sa.
Chcela by som to zažiť
Jeden obyčajný telefonát, taký ako každý deň. Domov. Nie pre kontrolu, ale pre budovanie vzťahov a uistenie o blízkosti a jednoty s tou, ktorá doma ťahá prevádzku v náročnom zadaní mamy a manažérky rodiny. Telefonát je príjemný, muž sa usmieva. Končí sa vetou: „Teším sa na teba domov!“
Keď položí, jeho mladučká kolegyňa, ktorá má krátko pred svadbou, mu ticho povie: „Bolo také krásne, čo si povedal svojej manželke! Veľmi by som chcela, aby to môj Maťko povedal mne každý deň, aj po dvadsiatich dvoch rokoch manželstva!“
Pre tých, čo nevládzu
K mnohým situáciám sa často dostaneme nevedomky, ale Boh vie, čo robí. Jedno veľké klbko priťahuje druhé a tak sa zrazu ocitnú vedľa seba dve veľké rodiny – tá s väčšími deťmi a druhá s mladšou výbavou. Slovo dá slovo, príde aj k návšteve. Nedeje sa nič výnimočné, len prijatie, počúvanie, žiadne nalievanie rozumov či kritika od staršieho páru. A to napriek tomu, že domáci priznajú ťažký čas medzi sebou.
Na druhý deň príde od hostiteľov správa: „Zažiť vás dvoch, vašu jednotu je taký dar pre naše manželstvo a našu rodinu! Ďakujeme.“
Pre neznámych
Deje sa to tak zvláštne – a ani tí, ktorým sa dostala spätná väzba, tomu tak celkom nerozumejú. Robia to tak od počiatku svojho manželstva: vždy, keď sa dá, idú na svätú omšu do kostola spolu, sedia vedľa seba, držia sa za ruky a prežívajú celý čas naplno. Už majú svoje tajné signály, keď si dajú vedieť, že ich čosi oslovilo počas čítania, a ich vzájomná jemnosť, rešpekt a úcta voči prežívaniu spirituality toho druhého sa nedá prehliadnuť. Znak pokoja znamená nielen podanie si ruky, ale aj bozk na líce. Robia len to, čo cítia.
Zrazu však na ulici manželku zastaví staršia pani: „Som vám veľmi vďačná za to, ako ste s manželom spolu v kostole. Je radosť pozerať na vás a vedieť, že aj takto sa dá žiť manželstvo. Ani neviete, akým ste povzbudením! Vytrvajte!“
Na diaľku
V mobile zacinká esemeska. V nej zúfalá, naliehavá prosba o modlitbu za tých blízkych, ktorí zápasia o stav svojho manželstva.
„Neviem, čo mám robiť, ja už to takto neutiahnem! Veľmi chcem, aby sa vrátila do nášho vzťahu láska, ale už nevládzem, je toho veľmi veľa! Som ochotná urobiť čokoľvek, ale prestávam vládať, aj keď stále verím…!“
Odpoveď príde obratom: „Vydrž, modlíme sa!“
O pár dní príde správa: „Ďakujem, je to kúsok lepšie, aj keď je stále o čo bojovať. Ale cítim, že ste mi a nám blízko!“
Nikdy neviete, akým darom ste pre druhých každým dobre žitým dňom svojho manželstva s Bohom a svojím manželom.